Demokracia pre svoje fungovanie predpokladá tvorbu cieľov a systému hodnôt v rámci určitého spoločenstva na základe spoločenskej dohody prostredníctvom výberu zákonov v slobodnom prostredí, vrátane slobody prejavu, ktorá predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu z kľúčových podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

Uvedené slovné spojenie pozostáva z dvoch základných slov – sloboda a prejav. Najmä slovo sloboda predstavuje hodnotu, ktorej význam sa v priebehu doterajších dejín v euroatlantickom priestore rôzne vysvetľoval, ale hlavne v praxi uskutočňoval, preto sa často v priestore jazyka modifikoval podľa záujmov tých, ktorí ňou najmä slovne „operovali“ vo svoj prospech, resp. na presadenie svojich záujmov.

Napokon aj mnohí filozofi slobodu vysvetľovali rozdielne. V právnom poriadku je vnímaná proklamovaním ešte z čias Veľkej francúzskej revolúcie v Deklarácii práv človeka a občana (1789) v 4 bode dokumentu: „Sloboda je v tom, že človek môže robiť všetko, čo inému neškodí.“ V kodifikačnej príručke (Krátky slovník slovenského jazyka 4, 2003) je základný lexikálny význam slova sloboda uvedený ako „možnosť voľne rozhodovať, prejavovať voľnosť “. Druhým slovom je prejav ako vyjadrenie vlastného názoru, svojho postoja k okoliu a udalostiam (minulým, prítomným alebo budúcim) pomocou jazykových prostriedkov v písanej a ústnej podobe.

Július Lomenčík

So slobodou prejavu je úzko späté človekovo slovo, ktoré si svoj priestor rozširuje obsahom. Bez slobody prejavu nemožno realizovať slobodné rozhodnutie človeka, ktoré je dokladom vlastného rozhodnutia na základe voľby a nielen splnením vôle niekoho iného. K uvedenému je nevyhnutné slobodné myslenie, prostredníctvom ktorého sa človek vyjadruje, ale zároveň nesie aj zodpovednosť za vyslovené slovo, najmä vo verejnom priestore, a zároveň aj spoluzodpovednosť za naplnenie všeobecne prospešných záujmov celku. Sloboda prejavu predstavuje ľudské právo, ktoré aj v našich demokratických podmienkach je ústavne ukotvené formulkou: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“ (Čl. 26 ods. 1.)

Potrebné je si uvedomiť, že právna zaručenosť slobody prejavu neznamená jej neobmedzenosť a už vôbecneumožňuje výber všetkých dostupných jazykových prostriedkov podľa ľubovôle jednotlivca. Jazyk jestvuje a funguje v nerozlučnej zviazanosti s človekom hovoriacim, ale zároveň aj spoločenským. Takže otázka vzájomného vzťahu jazyka a človeka zohráva dôležitú úlohu pre pochopenie jazykových procesov v rámci sociálnych vzťahov.Jazyk ako prostriedok ľudskej komunikácie je však nielen sociálnym, ale aj národným prostriedkom v celej svojej podstate. Jazyk zároveň nemôže fungovať bez etických noriem správania sa, ktoré sú charakteristické pre dané jazykové spoločenstvo. Všetky tieto komponenty majú svoj obraz v lexike jazyka.

V súvislosti so slobodou prejavu je nevyhnutné uvedomiť si aj spôsob vyjadrovania, v ktorom paradoxne vo verejnom priestore pribúda veľa „vulgárnosti“, a to aj v jazykových prejavoch dospievajúcich mladých ľudí. Jedným z príkladov uvedeného bol písomný prejav študenta na asfalt vo verejnom prostredí pred budovou školy. V mediálnom a vôbec verejnom prostredí to vzbudilo určité vášne a protikladné hodnotiace stanoviská. Niektorí používatelia jazyka to považovali za primerané vyjadrenie vlastného názoru. Keďže išlo o stredoškolského študenta, potrebné je si uvedomiť, že cieľom vyučovania slovenského jazyka a literatúry je, aby žiak vedel „adekvátne komunikovať s prihliadnutí na komunikačnú situáciu“ a „na základe komunikačnej situácie vie použiť vhodnú slovnú zásobu“.

Na základe požiadavky základného pedagogického dokumentu pre stredné školy možno jednoznačne konštatovať, že študent nevyhodnotil dostatočne danú komunikačnú situáciu a z pohľadu výberu jazykových prostriedkov vybral absolútne nevhodné slovo pre vyjadrenie vraj svojho názoru na adresu jedného z troch najvyšších ústavných činiteľov. Paradoxne však vulgarizmus mu otvoril priestor aj pre verejné ústne vystúpenie na mítingovej tribúne a v očiach mnohých sa stal, ako sa  niekedy hovorilo: „geroj našej vremeni“.

Osobitne verejné jazykové (rečové i písané) prejavy, ktoré sú veľmi úzko späté so spisovným jazykom, sa však majú vyznačovať základnými vlastnosťami ako sú jednoduchosť, presnosť a jednoznačnosť použitých prostriedkov s cieľom ich funkčného využitia. Pri cieľavedomom narábaní s týmito znalosťami však treba mať na mysli tieto vlastnosti ako celok, v ktorom sa prejavuje ich vzájomná zviazanosť. Pre človeka často vzniká dilema zosúladiť využitie jazykových prostriedkov s určitou realitou, ku ktorej sa vyjadruje tak, aby ju z jazykovej stránky priblížil k svojej predstave.

Pritom sa žiada pozornosť upriamiť na hodnotenie používaných jazykových prostriedkov na základe určitých kritérií predovšetkým zodpovedajúcich jazykovej norme. Takéto jazykové prejavy vytvárajú predpoklad pre jazykovú kultúrnosť konkrétneho človeka, konkrétnych ľudí, konkrétnej skupiny osôb, spoločenstva… V podstate ide o ušľachtilé „presvedčivé usporiadanie slobody a dobra“ alebo o jeho porušenie, povedané filozofickou terminológiou. Do hry vstupuje interpretácia sveta, reality, spoločnosti, predovšetkým človeka a jeho etických noriem.

Z tohto pohľadu sa ukazuje pozícia a úloha kultúrneho dialógu ako aktuálna, potrebná a v mnohom aj úspešná. Napokon aj prvý česko-slovenský prezident T. G. Masaryk vnímal demokraciu ako názor na život prostredníctvom diskusie založenej na rovnosti. Pritom v celom demokratickom procese podčiarkol kľúčovú úlohu človeka zdôraznením, že chyby demokracie nemožno nahradzovať niečím iným, ale usilovať sa ich opravovať konkrétnou ľudskou činnosťou aj pomocou slova vysloveného v slobodne formulovanom kultivovanom prejave.

Zdôraznilo to aj „Vyhlásenie študentov slovenských vysokých škôl na manifestácii na Námestí SNP v Bratislave 22. novembra 1989 v štvrtom bode“, v ktorom žiadali „otvorenie seriózneho spoločenského dialógu, ktorý musí byť prístupný každému, s výnimkou, ktorí by doňho chceli vnášať deštrukciu, násilie a chaos“. Napokon aj kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr vo svojej Nauke reči slovenskej vyprevádzal slovenčinu do života konštatovaním, aby „… nás podpalovala k životu a mi ťa za to vistrojíme a vikrášlime a dá Boh pekními útvormi misli i ducha nášho, s ktorími sa aňi pred svojími ani pred svetom ňezahanbíš!“

V „slobodnom“ vyjadrovaní myšlienok, názorov sa tak žiada výberom jazykových prostriedkov presadzovať kultúru ducha, čiže výber slov hodnotiť nielen na pozadí normy spisovného jazyka, ale zvážiť aj funkčnú primeranosť jazykových prostriedkov a hlavne aj spoločenskú vhodnosť vyjadrovania.

Etický rozmer prejavu sa dominantne viaže na tému a jej obsahové spracovanie, v ktorom sa odráža hodnotový rebríček hovoriaceho/píšuceho na základe funkčne vhodného výberu slov. Aj keď každý človek má vlastný hodnotový systém, predsa len v určitom verejnom kultúrnom prostredí nemožno tolerovať bezbrehú subjektivizáciu. V prísne verejnom prostredí, ako to bolo v danom vyjadrení študenta – písomnom na verejnom priestranstve a potom v trocha zmiernenom jazykovom tóne na tribúne − nemožno ponechať bez povšimnutia najmä použitie vulgarizmu – „k…t“.

Z hľadiska jazykovej normy je uvedené slovo v slovníku označované kvalifikátorom hanlivé a v danom kontexte to možno vnímať aj ako nadávku mužovi. To znamená, že jeho uplatnenie v ústnom i písomnom podaní vo verejnom prostredí je funkčne obmedzené, preto sa v tomto prípade žiada jeho diferencovanie. Sloboda prejavu ako určitá hodnota predstavuje v konkrétnom prejave relatívne obmedzenia, v priestore etických noriem sa zasa vytvára napätie medzi pravdivosťou a nepravdivosťou, ale dôležité je rešpektovať aj logickosť verzus nezmyselnosť atď.

Ak zostaneme pri konkrétne naznačenej študentovej výpovedi („ako Ti chutí Putinov k…t“), tak má skôr pôsobiť najmä na adresáta masového s cieľom presvedčiť ho o účelovosti takéhoto autorovho postoja s cieľom dehonestovania a násilného „hrdinstva“ (pozrite sa, aký som „frajer“!). Autor výroku aj napriek verejnému priestoru vybral namiesto slova bezpríznakového výraz emocionálno-expresívny s negatívnym odtienkom, čím výrazne ovplyvnil slohové zafarbenie kontextu. V tomto prípade jazyk prezrádza o autorovi veľa ako o človeku a jeho individuálnej etike vlastnej zodpovednosti.

Uvedená udalosť, ktorou sa začala akási „kriedová revolúcia“skôr predstavuje absolútne nepochopenie základného princípu demokracie – slobody prejavu, ktorý má aj napriek svojej určitej „bojovnosti“ predstavovať autorský postoj k nastolenej téme presviedčaním svojho partnera o jeho správnosti, vhodnosti, účelnosti a zároveň dokázať chyby v uvažovaní a argumentovaní partnera (protivníka) v komunikácii.

Keďže v hre je správanie stredoškolského študenta, tak popri jazykovej stránke je to dosť závažný aj výchovný problém, pretože naznačuje určitú deformáciu formovania dospievajúceho jedinca. Pritom vzhľadom na demokratické princípy v našej spoločnosti bol vytvorenýpriestor na dialóg s ústavným činiteľom, ktorý sa dal využiť v otvorenej diskusii na kultivovaný jazykový prejav v intenciách požiadaviek štátneho vzdelávacieho programuslovenského jazyka.

Aj keď sa často zdôrazňuje, že v silnej demokratickej spoločnosti sa môžu zniesť aj názory za hranicou etiky a dobrého vkusu, predsa len zvlášť vyjadrovanie mladých ľudíby si pri výbere jazykových prostriedkov žiadalo uvedomiť dôležitý objektívny činiteľ – oficiálnosť – komunikačného prostredia. Vo vyjadrovaní tak vzniká napätie medzi jazykovým úzom a spisovnou normou. A to aj napriek základným vlastnostiam verejného prejavu – vecnosť, obsahová prepracovanosť a spisovné vyjadrovanie. Súvisí to so starostlivejším výberom lexikálnych a gramatických prostriedkov a premyslenejšou kompozíciou.

Július Lomenčík z Filozofickej fakulty UMB

Popri objektívnosti však konkrétny jazykový prejav nesie aj pečať svojho tvorcu, čiže na štýle prejavu sa odrážajú povahové vlastnosti autora, jeho citové založenie a temperament. Skôr pod vplyvom niekedy emočného vybičovania vášní, ba až nenávisti dochádza potom k výberu jazykových prostriedkov, ktorými sa komunikačný partner znevažuje, ponižuje a podobne. Autor výpovede preto nemôže ignorovať vonkajšie podmienky v konkrétnej komunikačnej situácii, lebo podstatou demokracie má byť kultúrny dialóg.

Z naznačeného vyplýva, že vytvoriť kultivovaný verejný jazykový prejav, čiže najmä v lexike výberom primeraných slov zohľadňujúcich prostredie, partnera a cieľ, v žiadnom prípade neobmedzuje autorovu slobodu prejavu. Autor verejného prejavu, zvlášť v mediálnom priestore, v súčasnosti sa usiluje podľahnúť módnym jazykovým výstrelkom najmä jazykovou nekonvenčnosťou, pričom stále viac dochádza k prekračovaniu „hranice (est)etiky tak na úrovni obsahu, ako aj na úrovni formy“ (Ján Findra, 2009).

Preto stále viac sa ukazuje, že v súčasnom komunikačnom priestore, ktorý nadobúda nové rozmery, sa žiada komplexná jazyková a komunikačná výchova, v procese ktorej by sa dosiahla symbióza jazykovo-komunikačnej a spoločenskej normy v individuálnej výbave jednotlivca. V takom prípade by sa zamedzilo zneužívaniu jazyka a v atmosfére pluralitnej demokracie a slobody prejavu by slovo nadobúdalo vážnosť, hĺbku a silu s cieľom dosiahnutia „slušnosti“ v priestore jazyka.

Na záver  vianočný vinš v novohradskom nárečí: