„A šli ste tam, kam vás viedli zlosynovia alebo hlasy vlasti.“ Ivan Kupec: Matka sveta

Blíži sa 80. výročie Dňa víťazstva nad fašistickým Nemeckom a jeho kolaborantmi. Rozbiehajú sa orgie dezinformácií, demagógie, prepisovania histórie, lží a nekonečnej hlúposti. Z rozličných strán sa k nám dostávajú nesprávne, nepravdivé, či zavádzajúce informácie, väčšinou skonštruované úmyselne.

Joseph Goebbels

Účinným prostriedkom zvyšovania spoločenskej odolnosti voči podobným vplyvovým operáciám môže byť nárast schopnosti kriticky myslieť, osveta v oblasti stretégie a taktiky šírenia informácií ako aj odhaľovanie zákulisných prepojení manipulátorov. Nezaškodí pripomenúť si v tejto súvislosti základné poznatky z oblasti vojnovej propagandy.

Už Konrad Lorenz upozornil na skutočnosť, že agresia „voči cudzím“ (a tým môže byť z akéhokoľvek dôvodu ktokoľvek) posilňuje súdržnosť vlastnej skupiny. Takzvaný „fenomén militantného nadšenia“ sprevádza dejiny ľudstva od najstarších čias dodnes a nadobúda stále sofistikovanejšie podoby (popri oficiálnych štátnych ozbrojených silách sú to najmä spravodajské služby, rôzne „aktivistické“ organizácie a fondy s agendou zameranou na motiváciu spriaznených médií, resp. konkrétnych novinárov, komentátorov a expertov, ale aj hackeri či iní propagandisticky či finančne motivovaní jednotlivci).

Konrad Lorenz

Anne Morelliová (1948), belgická historička talianskeho pôvodu, vydala v roku 2001 monografiu Základné princípy vojnovej propagandy (Principes élémentaires de propagande de guerre). Desať princípov propagandy, ktoré v tejto práci rozpracováva, predstavuje predovšetkým  rámec pre analýzu médií. Programovo odmieta postaviť sa na žiadnu stranu či obhajovať „diktátorov“, ale poukazuje na zákonitosti používania popísaných princípov v médiách a spoločnosti: „Nebudem skúšať čistotu úmyslov jedného alebo druhého. Nebudem zisťovať, kto klame a kto hovorí pravdu, kto verí tomu, čo hovorí, a kto nie. Mojím jediným zámerom je ilustrovať princípy používanej propagandy a opísať ich fungovanie.“

Napriek tomu sa jej zdá byť nepopierateľné, že po vojnách, ktoré charakterizujú našu epochu (píše predovšetkým o vojnách v Kosove, Perzskom zálive, Afganistane a Iraku), treba diskutovať najmä o západných demokraciách a ich médiách.

Vo svojej práci zhrnula a systematizovala obsah klasickej knihy britského autora lorda Arthura Ponsonbyho Klamstvá vo vojnovom období (Falshood in war time) z roku 1928. Autor v nej odhaľuje a vyvracia propagandistické materiály požívané počas prvej svetovej vojny, identifikuje úlohu, ktorú zohrala propaganda v prvej svetovej vojne vo všeobecnosti aj v konkrétnych bodoch, a uvádza viac ako 20 klamstiev, ktoré boli šírené v tomto období.

Anne Morelli

Ponsonby považoval tieto klamstvá za základnú súčasť spôsobu, akým bolo vojnové úsilie vytvorené a udržiavané, a vyhlásil, že bez klamstiev by neexistoval dôvod ani vôľa na vojnu. Okrem iného podrobne analyzoval falšované fotografie, falšovanie oficiálnych dokumentov a tiež z nich vyplývajúce pokrytecké rozhorčenie: „Psychologický faktor vo vojne je rovnako dôležitý ako vojenský faktor…Preto musia byť víťazstvá zveličované a porážky, ak nie zatajované, aspoň minimalizované a podnety rozhorčenia, hrôzy a nenávisti musia byť usilovne a nepretržite vnucované do verejnej mysle prostredníctvom propagandy.“

No a tu je spomínaných desať princípov Anny Morelliovej. Majú univerzálnu platnosť a je evidentné, že je možná ich extrapolácia na súčasnosť:

1. My nechceme vojnu, iba sa bránime!

Podľa Morelliovej štátnici všetkých krajín vždy slávnostne uisťovali, že nechcú vojnu. Všeobecne sa zdôrazňuje vlastná obranná pozícia, pričom agresorom je iný štát, či protivník. Ponúka sa otázka: Ak sú všetci vodcovia vedení rovnakou vôľou k mieru, ako je možné, že nakoniec  aj tak vypukne vojna? Odpoveď na túto otázku ponúka druhý princíp.

2. Za všetko môže výlučne nepriateľ!

Všetka vina za vypuknutie a pokračovanie konfliktu sa prenesie na druhú stranu. Podľa Morelliovej táto zásada vyplýva zo skutočnosti, že každá strana proklamuje, že bude nútená vyhlásiť vojnu, aby zabránila protivníkovi v ohrození našich hodnôt, našej slobody alebo v našom úplnom zničení. Ide o paradox vojny, ktorá sa vedie s cieľom zabrániť vojnám, keďže, ako hovoril už Orwell, „vojna je mier“. Všetci iba reagujú a bránia sa provokáciám nepriateľa, ktorý je tak plne zodpovedný za vypuknutie vojny.

3. Vodca nášho protivníka je stelesnené zlo!

Je vykresľovaný ako amorálny netvor, či diabol, čo uľahčuje jeho dehumanizáciu. Ako uvádza Morelliová, je ťažké nenávidieť určitú skupinu ľudí úplne, ani len ako nepriateľov. Je preto účinnejšie nasmerovať nenávisť na vedúcu osobnosť nepriateľskej krajiny – takto bude mať „nepriateľ“ tvár a táto tvár sa prirodzene stane predmetom nenávisti. Prvým krokom démonizácie je zredukovanie celej krajiny na jednu osobu: „Nepriateľský tábor vedie maniak, monštrum, ktoré nás vyzýva a od ktorého musíme ľudstvo oslobodiť“  alebo „je to krvilačná príšera, predstavujúca barbarskú spoločnosť“.

Protivník je charakterizovaný všetkými predstaviteľnými neduhmi a zlozvykmi. Siahajú od fyzického vzhľadu až po sexuálny život. Takouto démonizáciou a diskvalifikáciou vodcu je možné obísť oveľa ťažšiu konfrontáciu s  myslením a diskurzmi politickej osobnosti a „vyvrátiť“ ho na základe morálnych odsudkov.

4. Bojujeme za ušľachtilú vec, nie za vlastné záujmy!

Konflikt sa prezentuje ako boj za mier, slobodu, ľudské práva, či inú vznešenú ideu, aby sa skryli materiálne a geopolitické motívy. Morelliová analyzuje, že ekonomické a geopolitické ciele vojny musia byť maskované ideálom, morálnymi a legitímnymi hodnotami. Ako vyhlásil svojho času George W. Bush: „Sú ľudia, ktorí to nikdy nepochopia. Boj nie je o ropu, boj je proti brutálnej agresii. Je potrebné presvedčiť verejnú mienku, že my, na rozdiel od našich nepriateľov, ideme do vojny z nekonečne čestných motívov.“

V prípade juhoslovanskej vojny nachádzame rovnakú odchýlku oficiálnych cieľov od navonok neuznaných cieľov konfliktu. NATO oficiálne zasahuje, aby zachovalo multietnický charakter Kosova a aby zabránilo prenasledovaniu menšín, aby nastolilo demokraciu a ukončilo vládu diktátora. Žiadny z proklamovaných cieľov nebol dosiahnutý, naďalej dochádza k násiliu páchanému na menšinách (tentoraz na Srboch a Rómoch), a len málokto si uvedomuje, že boli dosiahnuté ekonomické a geopolitické ciele, o ktorých sa nikdy nehovorilo (o. i. zriadenie najväčšej americkej vojenskej základne v Európe).

5. Nepriateľ pácha ukrutnosti zámerne, kým naše chyby sú len nehody!

Vojnové zločiny a brutálne útoky protivníka sa zdôrazňujú a medializujú, zatiaľ čo vlastné prešľapy sa bagatelizujú a popierajú. Autorka upozorňuje, že príbehy o zverstvách sú základným prvkom propagandy. Krutosti sú súčasťou všetkých vojen, no práve tvrdenia, že zverstvá pácha len nepriateľ a že naša „humanitárna“ armáda je obyvateľstvom milovaná, robí z týchto príbehov súčasť propagandy. Navyše, vojnová propaganda sa neuspokojí s prezentáciou skutočných incidentov, potrebuje si vymýšľať, resp. inscenovať ďalšie neľudské ukrutnosti. Morelliová nevidí takmer žiadne rozdiely v spôsobe, akým sú zverstvá opisované v rôznych vojnách.

6. Nepriateľ používa zakázané zbrane!

Tvrdí sa, že nepriateľ porušuje pravidlá a dohody (použitie zakázanej munície, protipechotné míny, ženevské konvencie), zatiaľ čo my ich prísne dodržiavame. Morelliová vníma túto zásadu ako doplnok k predchádzajúcej: „Nepáchame zverstvá, ale naopak, ideme bojovať rytiersky, dodržiavajúc pravidlá, ako v súťaži. Samozrejme, sú to tvrdé a mužské pravidlá.“

Pripomína zúrivé protesty proti používaniu jedovatého plynu počas prvej svetovej vojny, kedy každá bojujúca strana obviňovala druhú z jeho začatia. Hoci obe strany používali plyn ako zbraň a robili výskum v tejto oblasti, stal sa symbolickým prejavom neľudskej vojny.

7. Naše straty sú minimálne, straty nepriateľa sú obrovské!

Straty na vlastne strane sa umelo znižujú (často aj cenzúrou informácií), kým tie na strane protivníka sa preháňajú, aby sa preukázalo, že nepriateľ je na pokraji kolapsu alebo demonštrovala naša vlastná drvivá sila. Podľa Morelliovej majú, až na zriedkavé výnimky, ľudia tendenciu pridať sa k víťaziacej strane.

V prípade vojny závisí preferencia verejnej mienky veľmi výrazne od zjavných výsledkov konfliktu. Ak výsledky nie sú dobré, propaganda „musí“ maskovať naše straty a zveličovať straty nepriateľa.

8. Uznávaní umelci a intelektuáli podporujú naše úsilie!

Propaganda využíva známe osobnosti, aby morálne legitimizovala vojnové snaženie. Ako uvádza Morelliová, od prvej svetovej vojny intelektuáli väčšinou masívne podporovali svoj vlastný tábor. Každá vojnová strana sa mohla spoľahnúť na podporu umelcov, spisovateľov a hudobníkov, ktorí podporovali záujmy svojich krajín prostredníctvom iniciatív v oblastiach svojho pôsobenia.

Odkazuje napríklad na karikaturistov, ktorí s obľubou zobrazujú rôznych nepriateľských „mäsiarov“ a ich zverstvá, zatiaľ čo iní s kamerou v ruke vytvárajú dojímavé dokumenty o utečencoch a iných obetiach, pričom starostlivo vyberajú takých, ktorí sa najviac podobajú určenému publiku.

9. Naša vec je posvätná!

Boj sa vyhlasuje za spravodlivý, požehnaný vyššou autoritou (bohom, dejinnou nevyhnutnosťou, princípmi civilizácie). V doslovnom zmysle sa vojna prezentuje ako križiacka výprava, podporovaná božským poslaním. Vojna v Iraku sa v  tomto pohľade javí ako križiacka výprava proti „osi zla“, ako „boj dobra proti zlu“. Je vnímaná ako povinnosť priniesť do Iraku demokraciu.

Politické rozhodnutia nadobúdajú biblický charakter, ktorý eliminuje všetky sociálne a ekonomické problémy. Odkaz na boha sa vyskytuje mnohorakými spôsobmi (In God We Trust, God Save the King, Gott mit uns a pod.) a slúži na ospravedlnenie činov panovníka bez akejkoľvek možnosti rozporu.

10. Každý, kto spochybňuje našu propagandu, pomáha nepriateľovi a je zradca!

Tento posledný princíp dopĺňa všetky ostatné. Kritikov či pochybovačov nálepkuje ako kolaborantov a nepriateľských agentov, čím likviduje priestor na diskusiu a kritické myslenie. Ktokoľvek spochybňuje čo len jeden z princípov, je nevyhnutne kolaborant, vysvetľuje Morelliová. Existujú len dve oblasti, dobrá a zlá – môžete byť len za alebo proti zlu. Preto je prakticky nemožné vyjadriť nesúhlasný názor bez rizika „lynčovania médiami“. Normálny pluralizmus názorov už neexistuje, všetka opozícia je umlčiavaná a zdiskreditovaná falošnými argumentmi.

Na záver už len citát z knihy lorda Ponsonbyho, ktorý prvý poukázal na ohavnosti vojnovej propagandy:

„…vláda ,ktorá sa rozhodla pustiť sa do riskantného a hrozného vojnového podniku, musí hneď na začiatku predložiť jednostranné argumenty na ospravedlnenie svojho konania a nemôže si dovoliť v žiadnom konkrétnom prípade pripustiť čo i len najmenší stupeň práva alebo rozumu zo strany ľudí, proti ktorým sa rozhodla bojovať. Fakty musia byť skreslené, relevantné okolnosti zatajené a prezentovaný len obraz, ktorý svojím hrubým sfarbením presvedčí nevedomých ľudí, že ich vláda je bez viny, ich vec je spravodlivá a že nespochybniteľná zloba nepriateľa bola preukázaná nad všetky pochybnosti. Chvíľkové zamyslenie by každému rozumnému človeku povedalo, že takáto zjavná zaujatosť nemôže predstavovať pravdu. Ale chvíľkové zamyslenie nie je povolené, klamstvá sa šíria veľkou rýchlosťou, nemysliaca masa ich prijíma a svojím nadšením ovláda ostatných. Množstvo nezmyslov a humbuku, ktoré sa vo vojnových časoch vydávajú za vlastenectvo, je dostatočné na to, aby sa slušní ľudia začervenali, keď sú následne sklamaní.“

Lord Arthur Ponsonby