Ak ste to doposiaľ nepočuli, tak vedzte, že je to tak. Štefánik naozaj pristál asi 70 kilometrov od Budapešti. Až na to, že to nebolo v minulom storočí, ale 1.mája 2010 a nebol to legendárny Milan Rastislav Štefánik, ale tiež legendárny oživený pancierový vlak zo SNP Štefánik.

Myšlienka zrekonštruovať a spojazdniť improvizovaný pancierový vlak Štefánik vznikla pred niekoľkými rokmi. Prišli s ňou pracovníci Múzea SNP v Banskej Bystrici a nadšenci z Klubu historickej techniky zo Zvolena. Nakoľko sa idea pancierového vlaku zapáčila aj ďalším partnerom tohto náročného a zároveň výnimočného projektu, po spoločných rokovaniach sa začali rekonštrukčné práce. Tie trvali asi 2 mesiace a Štefánik sa mohol 28. augusta 2009 predstaviť verejnosti pri príležitosti 65. výročia Slovenského národného povstania.

Oživený pancierový vlak Štefánik obsahuje predsunutý tykadlový vozeň, delový (replika použitá pri nakrúcaní filmu „Deň, ktorý neumrie“), guľometný a tankový vozeň, parný rušeň 422.0108 a tri expozičné vozne s výstavami vrátane veľkoplošnej obrazovky.

Za rok prešiel Štefánik po koľajniciach 1.744 km od Košíc po Bratislavu a zavítal aj do maďarského pohraničného mesta Szécsény v Nográdskej župe. Výstavu o SNP a pancierových vlakoch v troch expozičných vozňoch videlo takmer 74.000 návštevníkov od školákov až po dôchodcov vrátane priamych účastníkov povstania. Podľa autorov projektu Dalibora Lesníka a Mariána Uhrina zapojili do lektorskej činnosti 120 mladých ľudí. Bolo to niekedy trochu zvláštne, keď títo študenti vysvetľovali históriu SNP aj jeho pamätníkom. Bola to však pre všetkých návštevníkov praktický škola vedúca k výchove vlastenectva a národnej hrdosti.

Zastávky Štefánika v Košiciach, Žiline, Piešťanoch, Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Zvolene, Piešťanoch, Trnave, Szécsény a najmä v Dobrej Nive, kde bola 12.septembra nezabudnuteľná rekonštrukcia bojov SNP aj s aktívnym nasadením pancierového vlaku, zostanú nezabudnuteľným zážitkom pre všetkých návštevníkov.

Ako povedal na záverečnom vyhodnotení úspešného projektu riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev, je to práca nadšencov, ktorí dokázali z myšlienky urobiť veľké dielo, ktoré nemá obdobu ani v zahraničí. Možno preto získal oživený pancierový vlak Štefánik cenu časopisu Pamiatky a múzeá ako najlepší projekt za rok 2009. Je to aj vďaka grantu Ministerstva kultúry SR a podpory partnerov Múzea SNP, ktorými sú Železnice SR, Cargo, ŽOS Zvolen a mnohých ďalších. Bez nich by sa to nepodarilo.

Je možné, že tento projekt bude pokračovať v Čechách, odkiaľ prišla ponuka. V každom prípade je to veľmi záslužný čin banskobystrického Múzea SNP, ktorý aj takýmto netradičným spôsobom dokáže oživovať slávne historické udalosti v našej krajine, akou nepochybne bolo SNP.

História povstaleckých pancierových vlakov

Po vypuknutí Slovenského národného povstania pociťovala 1.Československá armáda na Slovensku nedostatok ťažkých zbraní, preto sa prikročilo k stavbe improvizovaných pancierových vlakov. Stavalo sa podľa predvojnového československého predpisu, pričom bola súprava na základe skúseností nemeckej a sovietskej armády doplnená o tankové vozne.

Rozkaz na stavbu pancierového vlaku Štefánik bol vydaný už 4. septembra 1944. Na jeho výstavbe sa po konštrukčnej stránke podieľali pplk. Štefan Čáni a npor. Hugo Velan – Wainberger. Stavba prebiehala v dielňach Slovenských železníc vo Zvolene. Prvý vlak bol hotový v rekordnom čase 14 dní, druhý Hurban dokonca za jedenásť. Vrátane tretieho vlaku Masaryk boli vlaky postavené spolu za päť týždňov.

Povstalecký pancierový vlak mal predsunutý (tykadlový) delový vozeň, guľometný a lokomotívu. Tankové vozne boli zaradené pred a za lokomotívu. Do vozňa bola vstavaná drevená konštrukcia, medzery boli vysypané štrkom a doplnené oceľovými doskami slúžiacimi ako pancierovanie. Lokomotíva nebola okrem zbraní obsluhy vyzbrojená, podobne ako plošinový vozeň, na ktorom sa prevážal materiál na opravu trate. Jeho primárnou úlohou však bola ochrana pancierovej súpravy pred nastraženou náložou.

Počas bojov došlo k viacerým zásahom nepriateľskými strelami, s niekoľkými výnimkami však nemali fatálny dosah na existenciu bojovej súpravy. V prípade, že by vlak dostal priamy zásah delostreleckým granátom, malo by to vážne dôsledky, našťastie niečo také sa nestalo. V zásade možno povedať, že toto improvizované pancierovanie sa osvedčilo.

Spočiatku bol pancierový vlak Štefánik natretý trojfarebnou kamuflážou (zelená, hnedá, okrová), neskôr bol natretý jednofarebne zelenou. Ďalšie vlaky Hurban a Masaryk boli natreté len zelenou farbou. Pre zrekonštruovaný pancierový vlak Štefánik bol zvolený pôvodný trojfarebný náter, pričom sa maľoval odtieňmi farieb príbuzných dobovým farbám. Nezachoval sa totiž žiadny dokument, osvetľujúci túto problematiku a spomienky pamätníkov sa v tomto smere rozchádzajú.

Do bojov zasiahli ako prvé vlaky Štefánik a Hurban začiatkom októbra 1944. Štefánik pri Starej Kremničke a Hurban pri Čremošnom. Zatiaľ čo Štefánik poväčšine operoval na juhozápadnom úseku frontu v rámci III. taktickej skupiny (Zvolen – Hronská Dúbrava, Zvolen – Krupina), Hurban bol nasadzovaný v rámci bojov na trati Harmanec – Čremošné a Brezno – Červená Skala. Masaryk bol nasadený koncom októbra do ťažkých obranných bojov na trati Brezno – Červená Skala. V posledných dňoch odporu povstaleckej armády boli vlaky sústredené do priestoru Harmanec – Uľanka, kde ich posádky opustili a stali sa po porážke povstania korisťou nemeckej armády.

Po skončení vojny sa na Slovensko vrátili tri vozne pancierových vlakov. Zatiaľ čo jeden tankový skončil v šrote, druhý bol zrekonštruovaný a zachoval sa vo Zvolene, pôvodne pred železničnou stanicou, dnes v areáli ŽOS Zvolen. Guľometný vozeň sa po rekonštrukcii dostal do areálu Múzea SNP v Banskej Bystrici.