Šiesty október 2010 bol dňom, počas ktorého si slávnostné podujatia v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici podávali ruky. Iba niekoľko minút po skončení slávnostnej akadémie za účasti nemeckého veľvyslanca Axela Hartmanna zavítala do najväčšej banskobystrickej knižnice ďalšia významná osobnosť.

Za sprievodu ľudovej hudby Borievka, ľudovej hudby Hronsečania, ich spevákov a tiež ženskej speváckej skupiny z Hronseku Sála ŠVK tentoraz vzdala hold celoživotnej tvorivej práci zavŕšenej osemdesiatštyri stranovým autobiografickým literárnym debutom človeku, ktorý po celý svoj život rozdáva všade navôkol humor a dobrú náladu: Paľovi Šperkovi. Knižku plnú ľahkého vtipu skoncipoval divadelník, humorista, profesionálny ľudový rozprávač a teraz už aj spisovateľ v jednej osobe, pri príležitosti svojho významného životného jubilea 75 rokov. Slávnostný program pripravil Banskobystrický samosprávny kraj v spolupráci so Štátnou vedeckou knižnicou v Banskej Bystrici.

„Smiech je zdravý, zdravší ako zelenina, ale hlavne lacnejší,“ hovorí rodák z Čierneho Balogu Paľo Šperka, ktorého môžeme poznať z rôznych kultúrno-zábavných programov. Dva roky bol hercom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, pracoval v PKO v Banskej Bystrici, v Závodnom klube ROH Slovenka ako kultúrny referent a neskôr ako vedúci oddelenia, hral v banskobystrickom ochotníckom divadle Andreja Sládkoviča, bol spoluzakladateľom súboru Urpín… Je držiteľom viacerých ocenení. Účinkuje ešte aj dnes – spolu s folklórnou skupinou Hronsečania v programe Chvíľa bez starostí. „Ponúkli mi spoluprácu v čase, keď som si myslel, že ako dôchodca s mojím účinkovaním končím. Ale, kdeže! Vliali do mňa novú energiu, novú chuť a som nesmierne šťastný, že som s nimi,“ hovorí so spokojnosťou v hlase jubilant. Vedúcim hronseckej partie je Dušan Bohuš, ktorý je aj otcom myšlienky, aby sa knižka zrodila. Nebyť jeho a Janka Ambróza, nenapadlo by mu veru knihu napísať.

Veselé príbehy a spomienky od Hrona z pera Paľa Šperku sú plné humoru tvorcovi vlastnému. „Príhody sú skutočné, vypočuté a niektoré aj trochu vymyslené,“ priznáva autor, v ktorého próze sa kde-tu zjaví aj náhodný vážnejší riadok. Napríklad ten, ktorým ospevuje krásy svojho rodiska: „Horehron – kraj, kde nevieš kam skôr uprieť pohľad, čo skôr obdivovať… Čarokrásny kraj. Áno – viem, že nie je jediný. Slovensko je malé, ale bohaté na krásu a dobrosrdečných, pracovitých, družných a veselých ľudí. Či je to západ, stred alebo východ.“

V Sále ŠVK už pred začiatkom podujatia nebolo jedinej stoličky voľnej, a tak nejeden zúčastnený si slávnostný akt „odstál“. Budovou sa striedavo rozliehal folklór profesionálnych hudobníkov a výbuchy smiechu požívačov šperkovského humoru.

Prvé dni svojho života vykresľuje rozprávač takto: „Narodil som sa a hneď bolo veselo. Všetko sa zbehlo do nás a zízalo do tej kolísky: ,Jéj, akô si zlatô, bucľatô…‘ A už sa chystali a aj ma naozaj vybozkávali. Ani nezbadali, že ja na pupku ležím. Inak, bolo zo mňa celkom pekné chlapča, ale neviem, čo sa potom stalo. Keď som mal zo tri-štyri mesiace, vzala ma mamka na nákup. Keď sme sa z nákupu vracali, ženičky sa zbehli okolo kočíka plného nákupu a neveriacky hľadia do kočíka, až jedna z nich hovorí: ,A čo ty, Marka, ty máš dvojičky?‘ ,Kdežeby,‘ vraví mama, ,to vedľa, to je tekvica.‘ Ale otec bol aj tak šťastný a spokojný. Raz ma od radosti vzal z tej kolísky na ruky a dvakrát ma vyhodil tak vysoko… vysokóóó… ale len raz ma chytil.“

Začala sa škola. „Jáj – veru, užil som si ja zavše. Môj otec bol prísny, ale spravodlivý. Tak veru. Môj otec bol ako hodinky – no nebol taký presný, ale bil každú hodinu.“ Raz prišiel Paľko Šperka zo školy uplakaný. „,Tato, pani učiteľka mi dala zaucho.‘ ,A prečo?‘ ,A vieš, tato, že ani neviem. Pani učiteľka sedela na stoličke, vysvetľovala látku, potom vstala a ako šla popred našu lavicu, tak som si, tato, všimol, že sa jej sukňa vryla tam vzadu… tak hlboko, veď vieš, no a ja som jej tú sukňu vytiahol.‘ ,Ty somár, to sa učiteľke nesmie, druhý raz sa to neopováž.‘ O tri dni Paľko prišiel zase s plačom. ,Čo ti je?‘ pýta sa otec. ,Tato, pani učiteľka mi zasa dala zaucho.‘ ,A to už prečo?‘ ,Tato, sedela zasa na tej stoličke, vysvetľovala, potom vstala, šla popred našu lavicu a tá sukňa sa jej znovu tam vzadu vryla tak hlboko a… tato, Karolko, čo vedľa mňa sedí, jej tú sukňu vytiahol. Tato, ale ja som vedel, že sa to nesmie, tak som jej tú sukňu vopchal nazad a zasa… bác zaucho.‘“

Paľko rád spomína na Karolka. „Raz doniesol spolužiak do triedy porno a Karolko hovorí: ,Mama povedala, že keď budem takéto obrázky pozerať, môžem aj skamenieť. A tak sa mi zdá, že to na mňa už aj prichádza.‘“
Iný Paľkov spolužiak sa chválil svojmu otcovi, že už vie povedať po nemecky bitte, dankešén a tak. „,A to čo znamená?‘ pýta sa otec. ,No to je akože ďakujem, prosím.‘ ,No to som rád,‘ hovorí otec, ,lebo to si doteraz nevedel povedať ani po slovensky.‘“
Paľka zastihla vojna. Jeho obľúbenou hračkou sa stala munícia.

Paľo sa stal učňom. Začínal u Kováča. „Oj, výborný Kováč to bol. Aj zuby trhal, keď bolo treba. Najskôr tie zdravé okolo, aby si na ten chorý urobil miesto.“ Paľo spomína na svoj posledný deň u tohto remeselníka. Boli na pohrebe: „No uznajte. Do tej jamy ho uložili, zo tri kubíky hliny naňho nahádzali, takým ozrutným balvanom ho zavalili a napísali, že ,nech ti je zem ľahká‘. Mne to prišlo smiešne, zrehotal som sa, a tak ma vyhodili nielen z pohrebu, ale aj od kováča.“

Čo sa týka spevu, ten ho držal odmalička. „Raz som si dovolil zaspievať na jednej estráde, ľudia tlieskali a musel som pieseň opakovať. Raz, druhý raz, tretí raz, potom som sa vrátil na javisko ešte raz a hovorím: ,Ľudia, prestaňte, ja už nemôžem… nemôžem…‘ a oni do mňa: ,Musíš, kým sa nenaučíš.‘“ Nášho hrdinu spev len tak neopustil. „To boli ovácie! Ľudia hádzali po mne kvetiny a musím povedať pravdu, že aj s kvetináčmi.“

Náš veriaci koketoval s modlitbou: „Panebože, opatruj moju mamičku, opatruj môjho otecka… Ale opatruj, Panebože aj seba, lebo ak sa, Panebože, stane niečo tebe, tak sme všetci… veď ty vieš kde.“

Paľo narukoval. „Prekrásny bol pohľad na tridsaťosem vojakov, stojacich každý večer v dlhých nočných košeliach pri svojich posteliach a čakajúcich na večernú prehliadku. Často sme sa nezdržali smiechu, pozerajúc jeden na druhého, ale aj na seba. Také niečo nevideli ani bohovia na Olympe. Veď iste kvôli tomu na tieto prehliadky chodili nielen inštruktori, ale aj dôstojníci: také veselohry sa ešte do kín nedostali.“

Prišiel čas lásky. „Niektorí tvrdia, že láska hory prenáša. Na Horehroní hovoria, že už nielen hory, ale aj pohlavné choroby. Alebo, že láska je slepá. Jeden môj známy tvrdí, že jemu to neprekáža, veď čo oči nevidia, to ruky nahmatajú. Ale najkrajšia láska je vraj láska závratná… keď tak niekde za vrátami šepkáme svojej vyvolenej to, čo sami neveríme a potom toho ľutujeme.“ Rozprávačovi by sa pozdávala láska ako v rozprávke, aj keď – ako sám hovorí – „dnes už neplatí tisíc a jedna noc, ale tisíc za jednu noc… a rozprávke je koniec.“

„Spoločenský život na našich dedinách mal už od nepamäti tri základné orientačné body – kostol, krčma a konzum. Výsadou žien boli krčma a konzum a chlapom ostala krčmička. Raz si alkoholom poznačený Jano sťažka vykračuje krajom cesty a tu ho zrazilo auto – do jarku. Vodič zastal, vybehol z auta, pomáha mu vstať a dostať ho späť na cestu a hovorí mu: ,Nehnevajte sa, neskoro som vás zbadal, naozaj som nechcel…‘ ,Ale to nič,‘ vraví postihnutý, ,veď ja by som bol o chvíľu aj sám spadol.‘ Nuž, tak je to. Sú ľudia, ktorí pijú od žiaľu, sú aj takí, ktorí pijú od radosti, a sú i takí, čo pijú od rána.“

Horehronské čriepky. „Skoro štvrtinu svojho života som prežil v horehronských dedinkách,“ rekapituluje svoje bytie majster slova. Ktovie, čo v tejto oblasti Paľa Šperku fascinovalo najviac: či „mládenci, ktorí sú ako jedle – buď zrúbaní, alebo sťatí“, či bača, ktorý štyristošesťdesiat oviec každý večer spočítaval spôsobom „zrátam im nohe a vydelím štyrmi“, a či panička taká chudá, že keby si štrimfle dala z nôh, nemala by na čom stáť, a keď sa kúpala a mydlila si prsia, tak sa jej na chrbte penilo“. A možno to bol dialekt pútavých výziev z horehronských ampliónov, vysielajúcich miestne oznamy ochudobnené o diakritické znamienka a obohatené o komplikovaný viacrozmerný význam: „Vyzyvame seckych povoznikov, keri tasli na Ostrô seno zvazac a keri ma pocuju, nak sa okamzite vracia, a keri nepocuju, ta nak pokracuju. Takties upozorňujeme to te zeny, kere sa dobedu odbavili v kukurici, aby prisli poobede do ľanu. Caka na ne agronom. To tych drustevnikov, kere este nesplnili dodavku vajec upozorňujeme, aby tak okamzice ucinili, bo budu za ne poťahovani az in do Bystrici. Mladez upozorňujeme, ze vo stvrtok na ihrisku zabava budze, ak prsac nebudze. Ak by prsalo vo stvrtok, tak zabava budze v piatok. Ale ak by predsa len prsalo aj v piatok, tak zabava budze vo stvrtok.“ Nevedno, či Paľa Šperku očarili pletky tamojších ženušiek, zaručene ho však inšpirovali, keďže v svojom debute na ne nezabudol: „,Či si Verona počula, že Milka Buvalovie čaká decko?‘ ,Počula, počula …a viem aj s kým.‘ ,Heéj? Tak jej to povedz, bude rada.‘ Nedávno, v jednej dedinke, pýtal som sa jedného dedka, stojaceho pri bráničke: ,Ujo, kde sa tu dá posedieť a trochu si vypiť?‘ ,Vidia, mladý pán, ten kostol? No tak tam nie, ale inak všade.‘“

Spomienky na prácu, priateľov a známych. „Kultúre som dával všetok svoj voľný čas a vedomosti a na druhej strane bral som z nej životnú silu, a to veľakrát vo chvíľach, keď si človek myslel, že to už ďalej neutiahne.“ S elitou slovenskej národnej tvorby Mikulášom Kováčom zažil veľa pekného. „Spomínam naňho často, s priateľmi, ktorí ho poznali, ale hlavne s Evkou, jeho manželkou, s ktorou som ho dal dohromady ja. Takmer pri každom stretnutí si Evka spomenie, ako Miki za ňou prvýkrát prišiel s kytičkou a na jej slová, že to nemusel, Miki poznamenal, že to nič, veď to aj tak niekto zabudol v autobuse.“ Humoristovi raz do stanu kamarát podstrčil hada. No komu inému by napadla zmysluplnejšia odveta ako Paľovi Šperkovi? Počkal si na vhodnú chvíľu. A potom, ešte počas predstavenia sa postaral o to, aby kamarát zmeškal rande: pribitím jeho topánok klincami o podlahu.

Čo sa Paľovi Šperkovi na Horehroní páči najviac? Žeby aj ženy? „V tomto kraji máme stále čo objavovať a spoznávať. Veď aj v poslednom čase sme zistili, že ,najkrajšie stromy sú na Horehroní‘. A nielen stromy a nielen na Horehroní,“ so smiechom dopĺňa svoju odpoveď autor čerstvej knižky.

Čo by poprial čitateľovi? „Aby knihu prijal tak úprimne, ako úprimne mu ju ja predkladám.“

Kniha bola pokrstená netradičným spôsobom – vodou z Horehronia. Nemá ani obvyklých krstných rodičov. Zato má však kolektív krstných príbuzných. Tí jej tvorcovi k sedemdesiatpäťke prajú, aby mal dosť energie svoj humor rozdávať aj naďalej.

Na predposlednej strane dnes krstenej prvotiny je uvedený zoznam tých, ktorí jej vydanie finančne podporili. Medzi dvanástimi prispievateľmi najvyššie stojí meno človeka, ktorý investoval najväčšiu sumu. Tým Človekom je poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky Jana Laššáková.

Knihu v kníhkupectvách nenájdeme. V hojnom počte sa rozchytala už počas krstu. No a čo-to sa možno ešte ocitne v Stredoslovenskom osvetovom stredisku na Dolnej ulici.