V priebehu bytia človek napĺňa svoje dni povinnosťami, uprednostňuje svoje osobné spoločensky nadradenému, prepotrebné v záujme väčšiny najvlastnejším túžbam. Aj tak možno hodnotiť pedagogickú a literárnovednú činnosť profesora Ivana Plintoviča.

S neobyčajnou ľudskosťou odovzdával svojim žiakom s vedomosťami i lásku k literatúre, umeniu, životu. Splna srdca, ako sám vravieval, vtláčal všetkým naokolo pečať učenia o dobre, kráse a pravde tušiac, že sú to najzákladnejšie postuláty, ktorými môže literatúra vplývať na ľudskú spoločnosť. Aj keď on sám sa často presviedčal o opaku…

Desiatky rokov vyučoval teóriu literatúry, v jeho podaní sa javila ako samozrejmá a prirodzená esencia tejto vedy. Aká však bola nepoddajná, keď išlo o našu vlastnú interpretáciu počutého! Bolo zjavné, že za jeho výkladom je perfektná znalosť, premenená do láskavého i vtipného rozprávania. Dobre sa počúval, bol doma asi vo všetkých oblastiach literatúry, ťažko by ho niekto nachytal.

Ivan Plintovič

A predsa v ňom driemala túžba ucelenejšie sa vyjadriť k hviezdnemu času slovenskej poézie – štúrovcom. Inšpirovaný dielom Alexandra Matušku v priebehu aktívnych rokov mnohokrát analyzoval i syntetizoval básnické dielo Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa a Jána Bottu. Tí štyria sa mu za to neskôr „odvďačili“ v čase, keď už opustil milovanú školu a zostali mu iba múry jeho vlastnej pracovne.

Znovu a znovu ich čítal, tešil sa z nich, formuloval i preformulovával, čičral si ich vo svojej mysli i duši. Čerpal energiu z geniálnych veršov, tak ako ju čerpali generácie jeho predchodcov, vlievali mu sily do každodenného žitia.

Často používal úslovie: hoci hovoril mnoho, iba málo však povedal. Na sklonku života chcel dosiahnuť pravý opak – hoci o básnickom diele štúrovcov vedel toho veľmi veľa, do medailónov o nich sa usiloval zhustiť esenciu poznania na malú plochu. Boli mu v jeho ťažkom období útechou i vyslobodením.

Zľava Ladislav Ťažký a Ivan Plintovič

Cenil si štúrovcov i svoje medailóny o nich ako vybrúsené diamanty v záplave šperkov. Bolo dojemné, ako sa placho usiloval ponúknuť ich do tlače. Napokon sa podarilo vydať polovicu z nich v samostatnom titule Dva medailóny. Samo Chalupka. Andrej Sládkovič. (Osveta, 1988). Tešil sa z nich, ale ako rodič chcel dopriať všetkým svojim dietkam. Za jeho života sa tak už nestalo, útechou mu bolo, že v rukopise zostali uložené aspoň v zbierkovom fonde banskobystrického Literárneho a hudobného múzea.

V čase príprav na pripomenutie si profesorových nedožitých deväťdesiatin, rozhodli sa jeho odchovanci splniť mu želanie. Vytiahli všetky štyri medailóny o štúrovských básnikoch z archívu a spracovali ich ako bibliofíliu v jednom samostatnom titule.

Vysokoškolský pedagóg, literárny vedec, esejista, prof. PhDr. Ivan Plintovič, CS., sa narodil 2. júna 1923 v turčianskej obci Bodorová. Po gymnaziálnych štúdiách v Martine zamieril na Slovenskú univerzitu v Bratislave, kde sa venoval slovenčine a dejepisu (1942 – 47). Nasledovali učiteľské roky v Malackách, od roku 1951 sa usadil v Banskej Bystrici ako stredoškolský profesor.

Zľava Ivan Plintovič, Zdenko Kasáč a Ján Bodenek

Tu v roku 1964 vznikla Pedagogická fakulta, ktorej sa stal zakladajúcim pedagógom, vyprofiloval najmä na odborníka v teórii literatúry, pôsobil aj ako vedúci katedry slovenského jazyka a literatúry či prodekan pre vedu a výskum. Venoval sa vedecko-výskumnej práci, bol autorom vysokoškolských učebníc (Teória literatúry, Slovník literárnovedných termínov), edičných titulov z oblasti slovenskej literatúry (Básnická tvorba Štefana Žáryho, Úvahy a lyrizovanej próze, Štyri medailóny), zostavil a edične pripravil veľa literárnych zborníkov, písal odborné štúdie, recenzie a doslovy. Za svoju pozoruhodnú prácu bol ocenený titulom zaslúžilý učiteľ ako aj ďalšími uznaniami.

Bolo ho cítiť v kultúrno-spoločenskej sfére po celom kraji, prednášal na konferenciách  a slávnostiach o spisovateľoch, v rokoch 1972 – 1990 viedol Stredoslovenskú odbočku Zväzu slovenských spisovateľov v Banskej Bystrici. Osobitný vzťah mal k prehliadke záujmovej umeleckej činnosti pedagogických pracovníkov Chalupkovo Brezno, veď ako pedagóg a porotca tam stretával veľa svojich odchovancov, ktorí sa k nemu hlásili a prejavovali mu úctu a vďačnosť.

Po skončení pracovnej činnosti (1990) už ako dôchodca sa rád zúčastňoval literárnych aktivít, z ktorých si cenil spoluprácu s literárnym klubom LITERA 2 pri Literárnom a hudobnom múzeu, kde predtým vďačne pôsobil v múzejne rade.

Veľká škoda, že zdravie mu  nedožičilo dlhší život, zomrel ako 74- ročný 10. októbra 1997, pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Smútok z jeho predčasného odchodu po roku pretavili kolegovia, študenti a priatelia do svojbytnej výpovede v v nenápadnej, ale obsahom prekypujúcej publikácii Človek požehnaný ľudskosťou, ktorú spracovala Slávka Očenášová-Štrbová. Vyše tridsiatka osobností tak vpečatila svoju náklonnosť k jedinečnému dielu ušľachtilého učiteľa…

V mladosti písal verše, v nich vyjadril svoj postoj k životu – nemám rád ploty, mám rád mosty… Áno, cez tie mosty privádzal svojich zverencov k samostatnému bytiu a časť z nich aj k vlastnej literárnej tvorbe. Oni teraz vydávajú svedectvo o človeku, ktorý svoj život prežil nanajvýš zmysluplne.

Vďaka, pán profesor!