Okolo podivnej smrti generála Milana Lučanského sa vynára stále viac otázok, ktoré si žiadajú relevantné odpovede. Prečo sa táto skutočná osobnosť slovenskej polície pokúsila v vo väzobnej cele o samovraždu, bolo naozaj tak, ako to vysvetľujú policajné zdroje a ministerstvo spravodlivosti?

Smrť generála Milana Lučanského

Prečo bol generál Milan Lučanský vo väzbe v Prešove a bol zamedzený styk s rodinou, prečo musel na základe svedectiev kajúcnikov – jeho bývalých podriadených dokazovať svoju nevinu a nebola mu preukazovaná vina, ktorú na policajnom výsluchu odmietol vo všetkých bodoch obvinení?

Ako to bolo s jeho prvým vážnym zranením v cele údajne pri cvičení, prečo tie prevozy do rôznych nemocníc s pomerne vážnou operáciou, čo (ne)preukázali psychiatrické vyšetrenia,  ako je možné, že takýto významný človek nemal vo väzbe dostatočný dozor?

Na toto by malo dať odpovede dôkladné vyšetrenie príčin, ktoré viedli k smrti bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. Nad právnym aspektom jeho väzby sa rozhovore pre Hlavné správy zamýšľa banskobystrická advokátka JUDr. Marica Pirošíková, bývalá dlhoročná ochrankyňa nášho štátu pred Európskym súdom pre ľudské práva, z ktorého vyberáme:

Rezort spravodlivosti vyhlásil po tej udalosti, že nijakým spôsobom nepochybil, no zároveň šéf Zboru väzenskej a justičnej stráže Milan Ivan odstúpil z funkcie. Ako to vnímate vy, pochybil teda rezort alebo nie?

Rezort pochybil už v tom, že dlhé roky náležite neimplementoval odporúčania Európskeho výboru na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (European Committee for the Prevention of Torture and Inhuman or Degrading Treatment or Punishment, skrátene Committee for the Prevention of Torture, ďalej len CPT) týkajúce sa podmienok výkonu väzby. Tu pripomínam, že ministerka nie je v tomto rezorte nová a väčšinu predchádzajúceho volebného obdobia pôsobila vo funkcii štátnej tajomníčky.

CPT pri svojej návšteve Slovenska v roku 2018 zdôraznil, že zásada spolupráce ustanovená v článku 3 Dohovoru na zabránenie mučenia sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi. Ďalej uviedol, že v tomto ohľade CPT veľmi znepokojuje nedostatok pokroku od návštevy v roku 2013 v niekoľkých oblastiach. V rámci týchto oblastí osobitne menoval aj ochudobnený režim ponúkaný obvineným vo výkone väzby.

Marica Pirošíková

Čo konkrétne CPT Slovensku vyčíta?

Už v správe o návšteve v roku 1995, CPT zdôraznil význam toho, aby bolo väzňom umožnené zachovať si dobrý kontakt s vonkajším svetom. S ohľadom na situáciu v roku 1995 výbor po návšteve v roku 2000 odporučil, aby nárok obvinených na návštevu vo väznici v Bratislave bol podstatne vyšší a vyzval slovenské úrady, aby preskúmali možnosť ponúknuť viac ústretovejších podmienok návštev pre týchto väzňov…

V roku 2006 CPT uviedol, že pokiaľ ide o väzňov vo výkone väzby v Slovenskej republike, základným problémom je absolútny nedostatok ponúkaných aktivít mimo cely týchto väzňov. V čase návštevy CPT boli obvinení držaní po 23 hodín denne vo svojich celách v stave vynútenej nečinnosti; ich jediný zdroj rozptýlenia bolo čítanie kníh z väzenskej knižnice a počúvanie rádia, a v obmedzenom počte prípadov sledovanie televízie. Týmto väzňom nebola ponúknutá žiadna práca a možnosti športových aktivít bolo málo, ak boli vôbec k dispozícii. Podľa CPT nepriaznivé účinky takéhoto obmedzeného režimu sa zhoršili v dôsledku dlhých lehôt, po ktoré mohli byť osoby držané vo väzbe.

Zlepšilo sa niečo v tomto ohľade?

Nič. Aktuálny stav je najlepšie ilustrovať slovami advokáta Ribára adresovanými verejnosti tesne pred Vianocami: „23 hodín denne som zavretý na cele s rozlohou 8m². Po odrátaní plochy „nábytku“ a WC zostávajú 3m² na pohyb. Hodinu denne môžem ísť na vychádzku – na strechu väznice – štyri steny, hore nebo, ktoré vidím cez zamrežovanú sieť. Vychádzkový koridor má cca 16 až 24 m². Ak by ste v takýchto podmienkach držali väčšieho psa, tak vás odsúdia za týranie zvierat. Trinásť mesiacov nemôžem telefonovať s manželkou a tromi malými deťmi, či vlastnou mamou. Deti a manželku som neobjal trinásť mesiacov. Manželku som videl dvakrát na hodinu na návšteve cez sklo. Deti som videl po trinástich mesiacoch 20 minút cez videonávštevu na tablete 25 x 15 cm! Ak chcem odpoveď prostredníctvom listu, aby som vedel, čo sa deje doma, trvá to v lepšom prípade mesiac. V horšom prípade dva mesiace.“

Takéto neľudské podmienky, ktoré sú evidentne v rozpore s našimi medzinárodnými záväzkami, určite neprispievajú k dobrému psychickému stavu osôb vo väzbe. Podobné skúsenosti mi sprostredkúvajú aj iné osoby vo väzbe, či ich advokáti. Sťažujú sa na pobyt v cele 23 hodín denne, nočné budenie, vzhľadom na ktoré trpia spánkovou depriváciou, vychádzky bez priameho slnečného svetla, nemožnosť športovej a záujmovej činnosti, vzdelávania, nemožnosť prístupu ku knihám, nemožnosť pracovať, nemožnosť dostať žiadnu poštu od rodiny, nemožnosť včasného doručenia listov blízkym, nedostatočnú frekvenciu návštev…

Marica Pirošíková

O Lučanského prípade informovala ministerka Mária Kolíková a šéf väzníc Milan Ivan. Presvedčili konkrétne vás svojimi argumentmi a opisom udalosti?

Ich vysvetlením je, že osoba môže vo väzbe spáchať samovraždu a niekedy sa nedá tomu zabrániť. V tomto ohľade ich obidvoch upozorňujem na naše medzinárodné záväzky. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) článok 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý chráni právo na život, zaväzuje štáty, aby uskutočnili osobitné kroky k ochrane života osôb. Podľa ESĽP sú osoby vo väzbe zraniteľné a štáty majú povinnosť ich chrániť.

Článok 2 môže za určitých okolností vytvárať pozitívne povinnosť štátov prijať preventívne opatrenia za účelom ochrany jednotlivca aj pred sebou samým. Sú to také opatrenia, ktoré bolo možné od nich za daných okolností prípadu rozumne očakávať na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Taktiež majú štáty v prípade samovraždy spáchanej vo väzbe vec riadne, nezávisle a bez zbytočných prieťahov prešetriť.

V tomto ohľade, vzhľadom na vývoj udalostí, vyvoláva otázky už skutočnosť, či bolo dostatočne prešetrené aj prvé zranenie pána generála. Vysvetlenie, ktoré poskytlo Ministerstvo spravodlivosti po zverejnení správy z prvej hospitalizácie pána generála Lučanského v médiách, je absolútne nedostatočné a vyvoláva pochybnosti o pravdivosti slov ministerky spravodlivosti. Je to ďalší dôvod na jej okamžité odstúpenie.

Mária Kolíková

Podľa pravidla 47 Európskych väzenských pravidiel môžu mať podmienky uväznenia vážny vplyv na psychické zdravie väzňov. Väzenské služby sa majú snažiť o zníženie tohto vplyvu a vytvoriť postupy na monitorovanie jeho efektov na jednotlivých väzňov. Treba urobiť kroky na rozpoznanie väzňov, ktorí sú náchylní na sebapoškodzovanie alebo samovražde. Personál má byť vhodne vyškolený na rozpoznanie príznakov možného sebapoškodzovania. Ak sú väzni diagnostikovaní ako duševne chorí, nemajú byť umiestnení vo väznici, ale majú sa premiestniť do vhodne vybaveného psychiatrického zariadenia.

V rozsudku z apríla 2001 (Keenan verzus Spojené kráľovstvo) zistil ESĽP porušenie Dohovoru v prípade väzňa, ktorý spáchal samovraždu v dôsledku nedostatku lekárskych záznamov, nedostatku psychiatrického pozorovania a separácie, ktorá bola nezlučiteľná so starostlivosťou o duševne chorú osobu. Výbor na zabránenie mučenia vo svojej 3. Všeobecnej správe stanovuje, že prevencia samovrážd je záležitosť spadajúca pod zdravotnú starostlivosť vo väzenstve. Táto má zabezpečiť existenciu primeraného povedomia o tejto záležitosti prostredníctvom ustanovenia a existencie vhodných postupov. Pokiaľ zoberieme do úvahy tieto štandardy, je priťažujúcou skutočnosťou v predmetnom prípade už jeho predchádzajúce zranenie.

Milan Ivan vyvodil profesnú zodpovednosť tým, že odstúpil z funkcie. Išlo podľa vás o dostačujúci krok?

Nie. Potrebné je, aby sa rezort spravodlivosti začal vážne sa zaoberať odporúčaniami CPT, pokiaľ ide o podmienky výkonu väzby, a zosúladil tieto podmienky s medzinárodnými štandardami. Bol na to opakovane upozornený, aj vyzvaný CPT. Bezvýsledne. Počas návštevy CPT v roku 2018 bola za Slovenskú republiku na rokovaniach s CPT aj pani Kolíková ako štátna tajomníčka.

Práve počas tejto návštevy CPT zdôraznil, že zásada spolupráce sa neobmedzuje iba na uľahčenie práce navštevujúcich delegácií, ale vyžaduje, aby sa odporúčania CPT aj účinne vykonávali v praxi. V tomto ohľade CPT veľmi znepokojil nedostatok pokroku od návštevy v roku 2013 v niekoľkých oblastiach, vrátane ochudobneného režimu ponúkaného obvineným vo výkone väzby.

Milan Ivan

Ministerka Kolíková naznačila, že uvažovala o vyvodení politickej zodpovednosti. Ako by ste postupovali na jej mieste vy? Išlo o taký výrazný prešľap, že by mala podať demisiu?

Áno. Ja by som na jej mieste demisiu podala.

Ministerka Kolíková oznámila zostavenie špeciálnej komisie, ktorá Lučanského prípad prešetrí. Jej súčasťou má byť aj európsky výbor CPT na zabránenie mučeniu. Vy ste pôsobili v rámci inštitúcií Rady Európy. Ako hodnotíte tento krok?

Vzhľadom na začatie trestného stíhania, ktoré oznámil generálny prokurátor, nevidím dôvod na vytvorenie takejto komisie. Skôr by mala vytvoriť pracovnú skupinu, ktorej cieľom by malo byť zosúladenie podmienok väzby s odporúčaniami CPT. V tomto ohľade sa môže obrátiť aj na CPT. Určite by mala byť v takejto pracovnej skupine zastúpená aj Slovenská advokátska komora (SAK).

Tiež dodávam, že už niekoľko rokov sme mali mať vytvorený národný preventívny mechanizmus, ktorý bude v úplnom súlade s požiadavkami Opčného protokolu k Dohovoru Organizácie Spojených národov proti mučeniu (Optional Protocol to the Convention against Torture, OPCAT) a usmerneniami vydanými Podvýborom Organizácie Spojených národov na zabránenie mučenia. Aj k tomuto sme sa mali CPT po jeho poslednej návšteve vyjadriť. Opčný protokol ponecháva na vôli štátov, aký orgán bude plniť úlohy národného preventívneho mechanizmu. Rovnako neobmedzuje štáty v počte orgánov, ktoré vykonávajú jeho úlohy.

Vzhľadom na potreby a podmienky SR je najvhodnejším riešením ako zabezpečiť riadne a efektívne plnenie úlohy systému národného preventívneho mechanizmu rozdelenie jeho úloh medzi verejného ochrancu práv, komisára pre deti a komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Práve také rozdelenie ideálne zohľadňuje špecializáciu jednotlivých subjektov a vytvára priestor na čo najširší záber kontroly a prevencie vykonávanej systémom národného preventívneho mechanizmu.

Pokiaľ ide o nezávislé vyšetrovanie podobných incidentov, ďalej uvádzam, že na Slovensku nemožno hovoriť o tom, že by Úrad inšpekčnej služby vyhovoval kritériám nezávislosti stanoveným v judikatúre ESĽP.

Milan Lučanský