Kto z nás by nepoznal legendárnu rozprávku Hansa Christiana Andersena „Cisárove nové šaty“. Poučenie z nej je platí aj pre krajinu v strede Európy zvanú Slovensko, kde stojíme pred celonárodným  nazeraním do úst všetkým ľuďom, či tam nemajú hnusobu,  výmenou za modrý zdrap papiera. Stačí len trocha predstavivosti, dosadenie si správnych mien za cisára, ministra a komorníkov správne mená a sme doma.

Cisárove nové šaty

Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal o divadlo ani o poľovačky, stále sa ukazoval v nových šatách. Každú hodinu mal iný odev, a ako sa obyčajne hovorí o kráľovi, že zasadá v rade, tak tu sa vždy vravelo: „Cisár je v obliekarni!“ 

Vo veľkom meste, kde cisár býval, žilo sa veselo, každý deň prichádzalo veľa cudzincov.

Raz prišli do mesta dvaja šibali vydávajúci sa za tkáčov, ktorí vedia utkať najkrajšiu látku na svete. Šaty z tejto látky budú neviditeľné pre každého, kto je hlúpy alebo nie je súci pre svoj úrad. Cisár chcel takéto šaty mať, aby rozoznal múdrych od hlúpych. Tkáči začali tkať, no tkali na prázdnych krosnách.

Cisár poslal ministra, aby zistil, ako im to ide. Minister však uvidel prázdne krosná. Keďže sa to bál povedať, aby si o ňom nemysleli, že je hlúpy, vychvaľoval, aká je látka krásna. Potom poslal ďalšieho úradníka, ktorý pochodil podobne ako minister. Všetci ľudia v meste rozprávali o nezvyčajnej látke. Napokon sa išiel presvedčiť aj samotný kráľ. Na jeho prekvapenie tiež nič nezbadal, ale aby si jeho ľud nemyslel, že je hlúpy, tak tiež látku vychvaľoval.

 Dal každému šibalovi rytiersky kríž do gombíkovej dierky a titul cisárskeho tkáča. Pred procesiou celú noc sedeli šibali pri práci a mali zapálených šestnásť svetiel. Ľudia sa mohli presvedčiť, že majú naponáhlo, aby cisárovi šaty zavčasu zhotovili.

 Tvárili sa, akoby vyberali látku z krosien, strihali vo vzduchu veľkými nožnicami, šili ihlou bez cverny a napokon povedali: „Prosím, šaty sú už hotové!“

 O niekoľko dní neskôr sa šiel kráľ predviesť v nových šatách pred ľud, ale kráľ netušil že ide celkom nahý. Zrazu jedno dieťa zvolalo: „Mami, pozri, ten pán je celkom nahý.“

„Nahý je!“ volal nakoniec všetok ľud. Tu cisára zamrazilo, lebo sa nazdal, že majú pravdu, ale pomyslel si: „Teraz musím vydržať po celý sprievod.“

 A vykročil si ešte pyšnejšie a komorníci niesli vlečku, ktorej vôbec nebolo…

Poučenie 

Proti obsahu tejto klasickej rozprávky šitej aj na našu nerozprávkovú súčasnosť sa môžu jej obsahom trafení odvolať priamo u samotného cisára alebo sa nechať  vybubnovať miestnymi hlásnikmi po celej krajine. My ostatní, ktorí vieme kde je sever,  si o tom môžeme slobodne myslieť svoje.

Azda raz príde aj čas, keď sa pospolitý ľud prestane mať zbytočný rešpekt pred svojím cisárom a nahlas zvolá, že naozaj nemá na sebe žiadne šaty a je nahý. Iste uznáte, že takýto „nahí“ cisári v normálnej krajine patria niekde inde, ako na cisársky stolec, ale to musí povedať konzílium učených felčiarov. Zatiaľ na dnes toľko priatelia, pokračovanie niekedy nabudúce. Buďme zodpovední!