Každý z nás, pokiaľ sa neodsťahoval kamsi na samotu mimo mesta bez kontaktu s médiami, je dnes prakticky od rána do večera bombardovaný informáciami o koronavíruse. Akoby neexistovalo nič iné, žiadne každodenné ľudské starosti a radosti bez ohľadu na mikróby okolo nás, ktoré nás beztak prežijú.

Je prirodzené, že smrť patrí k životu, rovnako ako pokora, strach či odvaha. S tým sa musíme vysporiadať bez toho, aby sme podliehali akémukoľvek psychologickému nátlaku z tej či onej strany na naše vedomie, obmedzujúc našu vnútornú slobodu. Kto to nedokáže, stáva sa ľahkou „potravou“ nielen pre samotné mikróby, ale aj rôznych vládcov štátu či sveta.

Každý deň sa na nás valí kopa strachu z neviditeľného vírusu, ktorý dokáže zabíjať, hoc nie viac ako iné vážne choroby. Straší nás vládca štátu, epidemiológovia a infektológovia z jeho  krízových štábov, varujú nás ekonómovia a to všetko chŕlia na nás médiá.

Je veľmi ťažké udržať si pri tomto strese a tlaku svoju vnútornú slobodu a vlastnú integritu, aby sa z normálneho človeka nestal člen poslušného stáda. Nečudo, že mnohí to nezvládnu a sú z toho viac chorí, ako keby mali koronu. 

Iba pre porovnanie, v susednom Česku okrem toho, že k bežnému chodu za sprísnených opatrení sa vracajú úrady, v pondelok otvárajú v prvej vlne tieto prevádzky:

Nechcem zľahčovať epidemiologickú situáciu v súvislosti s koronavírusom, ktorá je u nás vďaka včas prijatým opatreniam a disciplinovanosti ľudí objektívne omnoho lepšia ako v okolitom svete. Ale trebárs v tom Česku majú šesťkrát viac infikovaných ľudí a 15 x viac obetí korony ako u nás, ale už postupne otvárajú prevádzky a uvoľňujú život svojich občanov, kým na Slovensku je to ešte stále závislé od vôle neoblomného vládcu štátu, ktorý má strach. 

Po takmer dvoch mesiacoch uzavretého života na Slovensku s prakticky stabilizovaným denným prírastkom pozitívne testovaných ľudí rádovo v desiatkach prípadoch (s výnimkou izolovaných ohnísk infekcie v niektorých domovoch sociálnych služieb, karanténnych centier či rómskych osád) sa vám zrazu otvoria oči.

Tak ako mne, keď som si vypočul českého senátora prof. MUDr. Jana Žaloudíka, CSc, popredného onkológa z Brna, ktorý vie, o čom hovorí:

Zrazu vyvstane pred vami neodbytná otázka, o čo tu vlastne ide? Nenastal čas postaviť k tomuto vírusu čelom (pri dodržaní nevyhnutných hygienických zásad) a začať sa konečne venovať aj práci, ktorá nás živí? Pretože ak budeme čakať na to, že koronu jedného dňa porazíme a táto pliaga úplne zmizne z nášho života, môže sa ľahko stať, že už dávno budeme kľačať na kolenách bez možnosti vstať a  keď sa otvoria brány života, pre mnohých už bude neskoro.

Mám na mysli najmä živnostníkov, remeselníkov, farmárov, rodinné firmy, ale aj zamestnancov väčších podnikov bez práce, ktorí musia mať stále zatvorené svoje prevádzky a čakať na Godota. Nerozumiem, prečo si nemôžem vonku na bystrickej tržnici kúpiť teraz na jar fajnú čerstvú cibuľku či reďkovku od večne usmievavého Maďara z južného Slovenska, ale len tú z Talianska či Španielska v supermarkete. Akú to má logiku?

Naši ľudia zbytočne krachujú iba preto, lebo podľa vládcu štátu kvôli dvom percentám HDP (v skutočnosti státisícom ľudí živiacich sa vlastnou prácou) si predsa nepokazíme dobré čísla pacientov s chorobou COVID-19.  Akoby sme sa s ňou nedokázali naučiť žiť, hoci vieme existovať s chrípkami či inými vírusmi, na ktoré už máme dokonca aj lieky alebo sme získali voči nim imunitu.

Vraj na Slovensku rozhodujú len odborníci infektológovia s epidemiológmi a hlavným hygienikom, vládca štátu ich počúva.  Nikto vrátane ekonómov už do toho nemá čo kecať. Darmo sa v okolitých krajinách postupne otvára život, my zostávame v zajatí utkvelých predstáv nášho vládcu o úplnom vykynožení vírusu. Lebo ako inak v prvom rade ide o naše zdravie a on chce mať všetko pod kontrolou. Možno by bolo užitočnejšie, keby sa staral aj o  svoje vlastné vnútorné zdravie, ale k tomu sa musia vyjadriť špecialisti…

Štatistiky hovoria jasne, že oveľa viac ľudí umiera na iné choroby a nikto to nerieši, pretože je to prirodzené. Napriek tomu sme kvôli korone už druhý mesiac nútení byť doma, ekonomika stojí, automaticky nosíme rúška veriac, že práve oni nás ochránia. Pod heslom zachovania zdravia sa dobrovoľne sunieme dolu po schodoch slobody a ekonomiky. Každým dňom vidieť, ako nás  táto stádovitosť obmedzuje a ubíja, hoci niekomu tam hore to vyhovuje, lebo tam dole sa to dá ľahšie vládnuť a ovládať. Veď ja nič, to odborníci na koronu…

A tak si hovorím dosť! Nebude zo mňa ovca ani z vládcu štátu môj bača. Ja si nedám zobrať svoju vnútornú slobodu a integritu, budem sa radšej riadiť zdravým sedliackym rozumom. Nezostanem sedieť doma, ako to po mne už druhý mesiac stále niekto chce, ale začnem viesť opäť aktívny život aj na verejnosti. Samozrejme nemienim pritom porušovať zákony tejto krajiny, som predsa demokrat, ani ohrozovať tých, čo sa v prázdnych uliciach a plných obchodných reťazcoch s potravinami ešte stále boja okoloidúcich v rúškach. 

Urobím to, čo môžem z titulu svojej profesie – nebudem mlčať o tom, ako sa tu postupne manipuluje s ľuďmi  a koronou, aby sa otvorili oči aj ďalším (ne)slobodným občanom. S pokorou v duši a jasnou mysľou, lebo takto to ďalej ísť nemôže. A možno sa stane zázrak a dôjde to konečne aj vládcovi štátu. Dávam mu ešte deň…