Určite ste o nej už počuli. Nie? Sú toho predsa plné noviny! A tiež monodráma Tomáša Mischuru. Predstavenie ocenené Zlatým gunárom na Kremnických Gagoch hovorí o tom, že nemusíte urobiť vôbec nič, na to, aby Vás boli plné noviny. Paparazzi sú vždy v strehu a novinári nikdy nespia. Aby ste však nemali skreslené informácie o hercovi tejto monodrámy, ponúkame Vám ich v rozhovore.

Tomáš, si študent piateho ročníka herectva na Fakulte dramatických umení Akadémie umení. V Bystrici si už teda takmer ako doma.

Odkiaľ však pochádzaš a čo Ty považuješ za svoj domov?
Narodil som sa svojej mame v Košiciach a prvé dni môjho života som trávil v hudobnej skúšobni, ktorá sa až neskôr zmenila na detskú izbu.
A čo považujem za svoj domov? Domov je tam, kde je mamin nedeľný koláč alebo puding a hoci som mal v posledných rokoch až dva prechodné domovy, ten jeden trvalý v Košiciach ostal a ostane.

Nuž doma je doma. V Košiciach si teda strávil prvé roky svojho života – keď sa povie detstvo, spomenieš si na:
„Ukradnuté pusy“. Bolo to v škôlke, kde sme mali svoje prvé „frajerky“. Vždy keď sme boli s triedou vonku a mali voľný program, schovávali sme sa s kamošmi v kríkoch a striehli na svoje frajerky. Keď nastala vhodná príležitosť, jednoducho sme vybehli von a každý sme v behu ukradli tej svojej jednu pusu.

Darček, ktorý si dostal alebo daroval a v živote na to nezabudneš:
Keď sa istý človek, na ktorom mi záleží, vyskytol na mieste, kde mi vôbec nepasoval. Istých ľudí jednoducho máme spojených s istými miestami, kde ich bežne stretávame. A potom je pre nás obrovským šokom a prekvapením, keď sa zámerne a len pre nás vyskytnú tam, kde ich nečakáme.

Prečo (alebo ako) si sa rozhodol pre herectvo – a aké boli reakcie okolia?
Už od mala som recitoval. Na strednej škole mi slovenčinárky chceli v tejto oblasti pomôcť, a tak ma zaviedli do jednej ZUŠ v Košiciach. Tam som sa prvýkrát stretol s herectvom. Začal som sa zúčastňovať na amatérskych festivaloch a hereckých workshopoch. V lete pred nástupom na Technickú Univerzitu mi dve profesionálne scénografky naočkovali do hlavy červíka menom „herectvo“. Malo to svoj účinok – na TU som vydržal tri mesiace. Školu som opustil a začal sa pripravovať na prijímačky na herectvo. Mama spočiatku nebola nadšená, ale v momente, keď sa dozvedela, že ma vzali do Bystrice, pociťoval som vo všetkom už len plnú podporu a za to jej ďakujem.

Prečo práve FDU AU v Banskej Bystrici?
Neviem. Asi trochu aj preto, že do Brna a Bratislavy ma nevzali. Ale neľutujem, keďže som sa dostal do ročníka Jany Oľhovej.

Spolupracoval si s Divadlom Continuo. Priblíž nám ho.
Divadlo Continuo je nezávislé české divadlo sídliace v malej dedine Malovice asi hodinu a pol autom južne od Prahy. Je to vlastne statok, ktorý sa nazýva „Švestkový dvůr“. Herci bývajú v maringotkách a je tam stodola, ktorá slúži ako skúšobňa. Je to divadlo, ktoré funguje na úplne iných princípoch ako klasické kamenné divadlá. Nemá stálu scénu. Hráva v drvivej väčšine na rôznych divadelných festivaloch a na hranie má aj pojazdné šapito. Práca je zameraná na fyzické a vizuálne divadlo.

Ako Ťa táto spolupráca posunula v tvorbe a náhľade na divadlo?
Veľmi. A ani neviem, či sa to dá zakliať do slov, pretože je to tak empirická záležitosť, ktorá je nevysloviteľná.
Dalo by sa to povedať aj takto: Na Slovensku je veľmi silná divadelná tradícia, ktorá siaha ešte do čias Janka Borodáča a vzniku SND. Samozrejme veci sa od vtedy mierne pohli, ale mám pocit, že fakt len „mierne“ a zoberme si, že je to už 90 rokov. Mám pocit, akoby na Slovensku bolo pohodlnejšie držať sa vyjazdených chodníčkov – je to normálne, pretože každá zmena prináša stres a ten je pre ľudí nepríjemný. Preto mi potom často padla sánka, keď som sa dostal za hranice a videl, a dokonca si mohol skúsiť divadlo, s ktorým som sa na Slovensku nemal šancu stretnúť. Je to o zážitku z práce. Je to práca, v ktorej naozaj spoznávate seba a svojich partnerov. A to ma baví.

Ako si sa dostal k textu Karla Čapka a čím Ťa oslovil?
Úplnou náhodou. Čapka som už predtým robil na prednese a pri výbere textu na monodrámu som si naslepo vybral zopár jeho kníh, ktoré som absolútne nepoznal. Nuž a narazil som na Holouška. Odvtedy je Čapek mojou veľkou literárnou láskou.

Aký je podľa Teba autorov odkaz v tomto príbehu?
Zahlcovanie informáciami. Moc médií, ktoré majú schopnosť ovplyvňovať mienku ľudí a niektorých aj ničiť.

Čo chceš Ty dať divákom v „Škandálnej afére“?
Záleží mi na príbehu. Nevšednom príbehu. A možno je úplne všedný, len si takéto situácie v dnešnom rýchlom svete nedokážeme všimnúť. Teda odhaliť divákovi to, čo má denne pred očami.

Čo diváci dávajú Tebe?
Ak je to „mne ako hercovi“, tak potom zmysel divadla, ktorý pre mňa spočíva v akte stretnutia a zdieľania.

A pochváľ sa: kde všade (a s akými výsledkami) si už účinkoval so svojou monodrámou?
Keď to vezmem od východu tak to bolo v Prešove, Brezne, na domácej scéne v Banskej Bystrici, v Kremnici, Bátovciach (hosť v Divadle Pôtoň) a v Bratislave (hosť v Štúdiu 12).
V spomínanej Kremnici sa nám podarilo na poslednom ročníku Kremnických Gagov utŕžiť cenu – Zlatého gunára v kategórii inscenácie/kabarety.

Tak v mene celých Bystricovín dodatočne gratulujem k tomuto úspechu a ďakujem za rozhovor.

Škandálna aféra Jozefa Holouška sa hrala napríklad vo štvrtok 18.marca 2010 v štúdiu D44 v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici. Tomáš Mischura sa však predstaví aj dnes (22.marca 2010) o 17.00 hod. v štúdiu D44 v ŠVK v predstavení „Endgame“ od Samuela Becketa.