V pondelok 9. septembra sme si pripomínali Pamätný deň holokaustu a rasového násilia. Holokaust je mementom aj pre súčasnosť, keď spomíname na milióny nevinných obetí nacistického vyhladzovania Židov počas II. svetovej vojny, čomu žiaľ napomáhal aj vtedajší vojnový Slovenský štát.

Pietne akty v Seredi a Bratislave

Prezidentka Zuzana Čaputová otvorila v Múzeu holokaustu v Seredi stretnutie generácií slovami:

„Holokaust nie je židovská tragédia, je to tragédia nás všetkých. A Pamätný deň holokaustu a rasového násilia, ktorým si pripomíname smutné výročie prijatia prísnych protižidovských zákonov vojnovým Slovenským štátom, je príležitosť, aby sme to znovu jasne povedali. Vina sa dá odpustiť aj oľutovať, a to sa už v histórii opakovane stalo. Čo sa ale odpustiť, ani oľutovať nedá, je zodpovednosť, pretože tá je konštantná. Zodpovednosť za nevinné obete, za ich rodiny, ktoré s touto traumou museli žiť a za stav spoločnosti, ktorá na čas stratila ľudskosť.“

Pri príležitosti Pamätného dňa holokaustu a rasového násilia si položením pietneho venca k Pamätníku holokaustu na Rybnom námestí v Bratislave uctil vyhasnuté životy tých, ktorí sa stali obeťami tzv. norimberských zákonov a nacistickej genocídy židovského národa, slovenský premiér Peter Pellegrini, ktorý povedal:

„Dnes sme si na pietnom mieste uctili obete strašnej genocídy židovského národa. Naša spomienka je zároveň aj etickým výkričníkom pre súčasníkov, čo sa stane, ak dovolíme zvrátenej ideológii postavenej na nadradenosti jednej rasy či národa uchopiť moc. Poďme sa preto doslova pobiť o vedomie mladej generácie s tými, ktorí dnes prekrúcajú pravdu o holokauste a druhej svetovej vojne. Je to náš morálny záväzok voči tým, ktorí sa kvôli zlyhaniu jednej generácie politikov stali obeťami represie a násilia. Nedovoľme, aby sa história v takejto podobe opakovala.“

K predsedovi vlády sa pridali aj jeho ministri. Ministerka kultúry Ľubica Laššáková vyjadrila presvedčenie, že  je morálnou povinnosťou každého z nás zabrániť všetkému, čo by znevažovalo človeka, ľudskú dôstojnosť a slobodu vierovyznania:

„Tragické rozmery holokaustu siahajú až po súčasnosť. Násilne zomreli tí, ktorí mohli byť lekármi, učiteľmi, inžiniermi alebo vedcami. Minulosť nezmeníme, ale môžeme tvoriť budúcnosť. Našou morálnou povinnosťou je zabrániť, aby expandovali extrémistické hnutia, ktoré znevažujú ľudskú dôstojnosť, náboženské vyznanie alebo ľudské práva a slobody. Narodili sme sa do tohto sveta, aby sme v ňom spoločne žili v mieri a nie aby sme sa navzájom nenávideli.“

Protižidovské zákony vo vojnovom Slovenskom štáte

Vláda vojnového Slovenského štátu vydala 9. septembra 1941 tzv. Židovský kódex. 270 protižidovských paragrafov bolo najkrutejšími v Európe. Prvá časť kódexu obmedzovala židovských spoluobčanov o osobné, občianske, náboženské a spoločenské práva.

Druhá časť ich pripravila o veci osobného vlastníctva a definovala majetkoprávne postavenie. Tretia časť upravovala prevod židovského majetku do „árijského“ vlastníctva. Nasledovali transporty do nacistických koncentračných táborov smrti, v ktorých od marca do októbra 1942 násilným spôsobom zahynulo viac ako 57 000 osôb.

Obnovené boli 30. septembra 1944. Ľudácky režim platil za deportovaného občana hitlerovskému Nemecku tzv. osídľovací poplatok vo výške 500 ríšskych mariek. Zlyhala tak základná funkcia vtedajšieho štátu, ktorý nechránil svojich občanov, ale za ich likvidáciu dokonca aj platil.

Transporty banskobystrických Židov začali v roku 1942

Prvý transport mladých žien a dievčat zo Slovenska do koncentračného tábora Osvienčim odišiel  25. marca 1942 z popradskej stanice. Pohľad do histórie mesta pod Urpínom hovorí, že podobný osud postihol aj banskobystrických Židov.

Pred rokom 1942 žilo v Banskej Bystrici 1.327 Židov. Ich odsun z mesta pod Urpínom a blízkeho okolia sa začal 24. marca 1942. Miestni gardisti a žandári odvliekli asi 80 mladých mužov do zberného tábora v Žiline a 27. marca ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku.

Dievčatá a mladé ženy sústredili 30. marca 1942 v židovskej škole, 83 dievčat odvliekli do zberného tábora v Poprade a 3. apríla 1942 ich deportovali do tábora smrti v Osvienčime. Asi 27 dievčatám a 15 mužom sa podarilo ukryť. Časť z nich prešla ilegálne do Maďarska.

Deportácie celých rodín sa začali koncom apríla 1942. V Banskej Bystrici sústredili niekoľko desiatok židovských rodín, najmä z okolia. Odvliekli ich do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich deportovali 29. apríla do Osvienčimu, kde bola väčšina z nich krátko po príchode zavraždená.

Majdanek, Sobibor, Osvienčim

Veľké zatýkanie Židov prebiehalo v Banskej Bystrici a na jej okolí 6. a 7. júna 1942. V týchto dňoch sústredili gardisti a žandári v židovskej škole stovky Židov z celého okresu a nasledujúci deň 9. júna ich zaradili do transportu, ktorý bol vypravený zo Zvolena do lublinskej oblasti vo východnom Poľsku. Práceschopných mužov deportovali do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do tábora smrti Sobibor, kde ich zavraždili.

Ďalšia skupina Židov z okresu Banská Bystrica bola odvlečená 12. júna 1942 cez Žilinu do lublinskej oblasti a 31. júla 1942 niekoľko desiatok Židov do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Posledné skupiny Židov, ktorým odňali výnimky, boli odvlečené do tábora v Žiline v priebehu augusta 1942. Väčšina z nich bola deportovaná v septembri do Osvienčimu a tam usmrtená.

Z územia dnešného Slovenska odvliekli do tohto koncentračného tábora celkom 65.692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa po oslobodení likvidačného tábora Osvienčim 27.januára 1945 Červenou armádou vrátilo len 348 osôb…

Z Banskej Bystrice odvliekli takmer 60 percent Židov 

V roku 1942 bolo z Banskej Bystrice deportovaných 56 % židovského obyvateľstva a z celého okresu približne 60 %. Banská Bystrica sa zaradila k mestám s najnižšou kvótou deportovaných na Slovensku. Hnuteľný majetok odvlečených Židov prešiel pod správu miestneho daňového úradu a bol rozpredaný na verejných dražbách.

Zaobchádzanie so Židmi počas sústreďovania a zaraďovania do transportov sa stretlo u časti obyvateľov mesta s nevôľou. Po prerušení deportácií koncom októbra 1942 bolo v banskobystrickom okrese 609 držiteľov výnimky. V samotnom meste evidovali okolo 400 židovských obyvateľov chránených výnimkami, medzi nimi 33 tzv. prezidentskou výnimkou.

Začiatkom roku 1944 registrovali v okrese 526 Židov chránených výnimkami, niekoľkí sa ukrývali v meste a na okolí. V máji 1944 sa zvýšil počet Židov o desiatky rodín vypovedaných z východného Slovenska a počas deportácií maďarských Židov aj o utečencov z Maďarska.

Slovenské národné povstanie 

Po vypuknutí SNP sa Banská Bystrica stala útočiskom pre tisícky Židov z rôznych častí Slovenska. V meste sa obnovila činnosť židovských krúžkov a spolkov. Židovská komunita a židovské charitatívne spolky pomáhali utečencom. Viacero Židov z Banskej Bystrice vstúpilo počas SNP do povstaleckej armády a partizánskych jednotiek. Mnohí z nich padli v bojoch.

V septembri 1944 pristála v Banskej Bystrici štvorčlenná skupina parašutistov z Palestíny vedená Chavivou Reik, odchovankyňou miestnej pobočky hnutia Hašomer Hacair. Chaviva Reik zintenzívnila sociálnu činnosť medzi utečencami a organizovala židovskú mládež na boj proti postupujúcemu nemeckému vojsku.

Ona a jej traja spolubojovníci boli po potlačení SNP zavraždení pri Kremničke a pochovaní v masovom hrobe. V areáli Múzea SNP Bystričania pomenovali po svojej hrdinskej čestnej občianke romantickú záhradu a odhalili jej pamätník, ktorého autorom je akademický sochár Péter Gáspár.

Koncom októbra 1944 pred obsadením mesta nacistami opustili Židia Banskú Bystricu a uchýlili sa do okolitých obcí a hôr. Krátko potom však časť z nich nemecká bezpečnostná služba a slovenskí gardisti zaistili, mučili, zavraždili a pochovali v masových hroboch. Mnoho Židov sa ukrylo v odľahlých obciach, lesoch, v bunkroch a prežilo za pomoci miestneho obyvateľstva. Viac ako sto slovenským obyvateľom Banskej Bystrice a okolia udelila izraelská vláda za záchranu Židov titul Spravodlivý medzi národmi.

Po vojne sa časť Židov vrátila…

Po oslobodení mesta 25.marca 1945 sa do Banskej Bystrice vrátili stovky preživších. Len malá časť z nich boli pôvodnými obyvateľmi mesta. V prvých povojnových mesiacoch odhalili na okolí Banskej Bystrice viacero masových hrobov. V najväčšom z nich pri obci Kremnička sa našlo 747 obetí, väčšinou Židov. Židovská komunita zásluhou rabína Dr. Arona Schönfelda, ktorý sa zachránil za pomoci slovenských spoluobčanov, potom obnovila svoju činnosť.