V jednom z mnohých rozhovorov mi Igor Liba, držiteľ striebornej medaily zo ZOH 1984 a bronzovej zo ZOH 1992, povedal: „Nič som nenadobudol ľahko. Každý  posun na rebríčku vlastných výkonov i kolektívu, v ktorom som hral ma stáli tvrdú prácu. Nehľadal som nikdy vo svojej hokejovej kariére ľahké cesty. Tie hľadá toľko neúspešných športovcov potom aj v živote, že sa po nich nedá prísť nikam.”

Igor Liba

Majster sveta 1985, kde prispel svojimi brilantnými výkonmi k zisku zlata mierou vrchovatou, strieborný z MS 1982 – 83. V česko – slovenskom drese zaznamenal 211 štartov (najviac spomedzi všetkých slovenských hráčov), dosiahol v nich 66 gólov. S hokejom začínal ako desaťročný, je odchovancom klubu ZPA Prešov.

Okrem iného kapitán slávnych majstrovských VSŽ Košice z čias veľmi kvalitnej federálnej česko – slovenskej hokejovej ligy, ale aj Dukly Jihlava, v NHL hráč Minnesota North Stars, Los Angeles Kings, New York Rangers.

Bol jedným z prvých československých hokejistov, ktorí legálne odišli v minulom storočí do NHL. Písal sa rok 1988. Keď s mužstvom cestovali na zápasy k súperom, na hotelovej izbe tvoril dvojičku s legendárnym Waynom Gretzkym.

„Bol som jeho asistent pre všetko,“ zaspomína si Igor Liba. Zvykne sa usmievať, keď  o tých časoch hovorí v súvislosti so svojim úžasným hokejovým talentom, ktorý ho posunul medzi absolútnu svetovú hokejovú špičku.

Útočník na pohľadanie, skromný človek aj dnes. Vlastní hokejovú Liba Academy v Čani pri Košiciach a vo svojom srdci stále s úctou nosí šport, ktorý láka mnohé ratolesti spod našich majestátnych Tatier, ale aj mnohé rodiny. Ak je reč o rodičoch, zvykne uvažovť nahlas a verejne.

Raz sa dal počuť aj takto: „V súvislosti s hokejom detí a mládeže u nás stále nariekame, že máme málo času, ale žijeme tak, ako keby sme ho mali na rozdávanie.“

Mladí hokejisti HC´05

Nemajte mi za zlé, že som začal svoj komentár práve takto. Medzi malé deti hokejovej prípravky HC´05 iClinic Banská Bystrica síce nechodím pravidelne, ale za tie 2 roky, čomu sa snažím aj publicisticky venovať, ma práve sobotňajšie dopoludnie, presnejšie deviaty tohoročný júnový deň utvrdil, že mnohí ľudia do hokeja zainteresovaní, funkcionári, tréneri, slávni hokejisti, skvelí a úspešní rodičia vidia, čo je a pýtajú sa prečo?

Ja vidím, čo by mohlo byť a pýtam sa prečo nie? Možno aj preto hľadám naprieč Slovenskou republikou veľa rokov recept, ako kvalitne pracovať s deťmi pri športe, aby sme sa kvalitatívne posunuli v tomto smere z nášho športového suterénu. Prvé lastovičky som videl v malom hokejovom klube Levíc, ktoré už niekoľko rokov pracujú s detičkami materských škôl, viaceré už v spomínanej Liba Academy.

Tam mi pred rokmi v dlhšom rozhovore pre mňa fenomenálny hokejista a človek Peter Bondra okrem iného povedal, že Slovenskej republike, ktorú má nesmierne rád, chýba hokejová sebareflexia na mnohých stupňoch hokejových činností.

Týmito slovami ma povzbudil hľadať to, čo je v práci s deťmi a mládežou svetové. Dnes, keď páni hokejisti sústredení vôkol ďalšej veľkej ikony svetového hokeja Michala Handzuša  oživujú aj zásluhou zahraničných hokejových odborníkov slabú resp. nedostatočnú prácu s deťmi z mnohých hľadísk, čo si tiež osobne nesmierne cením.

Nezmyselný eurozákon

Preto o tom aj píšem. Jedným dychom dodávam, že hokej, to nie je len práca s hokejkou na ľade či dobré korčuľovanie. Kvalitná hokejová príprava potrebuje už od práce s deťmi komplexnejšie prvky pôsobenia v ich výchove.

Napríklad taká motivácia. Dá sa robiť skvele bez fundovaných médií?.Dá sa robiť tak, aby sme v komunikácii nespomínali mená detí, ich prvky ctižiadosti, nepochválili ich pozitívne hokejové krôčiky z ľadu či rozcvičky na suchu bez zverejňovania fotografií detičiek či  ich myšlienok z konkrétneho diania?

Európske politické štruktúry prišli s novinkou mať na to papier. Od rodičov. Súhlas, že ich fotoreportéri môžu fotografovať, novinári sa ich môžu pýtať na to, ako prežívajú radosť, úspech? Ako sa ich srdiečok dotýkajú hviezdy športu…

A sme pri koreni veci. Páni poslanci v Európskom parlamente s nadštandardnými príjmami prijímajú, podľa mojej mienky otrasne nezmyselné rozhodnutia z tejto oblasti, lebo ich pravdepodobne detské srdiečko, radosť z pohybu pod odborným vedením nezaujímajú.

V obhajobe mediálnych senzácií sú prinajmenšom oveľa benevolentnejší, lebo napríklad zákon o nepublikovaní reklamy na pitie nealkoholického piva či predaj alkoholu v umelohmotných kelímkoch má stále na mnohých miestach našej staručkej Európy zelenú. A to z úst poslancov Europarlamentu počujeme, ako dôležitá a potrebná je naša prevencia z oblasti sociálnej patológie.

Dnes ma v tréningovej hale HC´05 iClinic Banská Bystrica zaujal hneď zrána zaujímavý pozdrav trénera detí Patrika Trnku. Vstúpil do kabíny s pozdravom: „Dobré ránko, páni hokejisti. Prezreli ste si a skontrolovali už svoje hokejky? Pripravte sa v športovom oblečení na rozcvičenie na suchu. Dresy, ktoré Vám dá váš vedúci, si zaveste na vešiačiky…“

Prišla živšia odozva z úst tretiakov, ktorým šatňa patrila, ale aj hlas vedúceho: „Žiaden krik, komunikujeme slušne, zreteľne, kto chce robiť drepy za krik, môže ísť von.“… A bolo ticho. 

Malí hokejisti a ich rodičia

Na prvý pohľad žurnalistické maličkosti. O takých a podobných sa v súvislosti s hokejovým dianím v našich klubom píše veľmi málo, ba skôr – vôbec sa nepíše.. Rovnako ako aj o tom, čo už bolo napísané v predchádzajúcich riadkoch.

Keď som kráčal von zo šatne, stretol som náhodou jedného z rodičov. Pilčíka z Ponickej Huty Petra Šoltésa. Dozvedel som sa od neho, že svojho synčeka vozí na tréningy s radosťou, lebo jeho malý Patrik sa na tréningy i hokejové zápasy teší.

„Učia ho tu mnohým hokejovým i nehokejovým veciam. V prvom rade si odvykol stále vysedávať pri počítači, lebo povinností, ktoré musí plniť, pribúda. Ak niečo odflákne, trest prijme akýkoľvek, len ak by prišla debata na to, že nepôjde na tréning, lebo nesplnil to či ono, vie byť smutný, rozplakať sa.“

Zaujímavé názory. Tretiačka Viki Debnárová sa mi stihla prihovoriť v šatni takto: „Pred rokom s dievčenskou radosťou medzi chlapcami som vyrovnala stav zápasu na 1:1 keď sme hrali v Brezne. Ešte aj teraz sa z toho radujem.“

Slová, meno i priezvisko mi dovolili v oboch prípadoch uverejniť ich rodičia. Manželia Danka a Peter Hudecovci po súhlase rodičov pomohli fotografiami zo zápasu hokejových družstiev Banskej Bystrice a Zvolena. Boli to zápasy zaujímavé, nechýbalo nasadenie i rady a upozornenia trénerov, aj s ukážkami odstraňovania nedostatkov počas samotných stretnutí.

Nastúpilo k nim spolu k dvom zápasom vyše 40 detí. A tak ako ilustračné fotografie môžeme na internetových portáloch z tohto stretnutia uvádzať aj to, že Viky Debnárová hrala s nasadením a úžasnou snahou s číslom 24 na drese s Baranom, Max Hudec s číslom 23, Jakub Kováčik s číslom 28, Oscar Melicherčík s číslom 18.

Z kolektívu hokejistov Zvolena  nám priamo na tribúne dovolil uviesť starý otec z Banskej Štiavnice  Lucasa Beňa jeho celé meno a priezvisko, ústretový bol aj ďalší starý otec zo Zvolena a tak sme spoločne sledovali aj hru jeho vnuka Jakuba Ambróziho.

Prečo nie?

Zaujímavé? Ale pre športového publicistu nezáživné a doslova hlúpe plniť nezmyselné nariadenie vyplývajúce z prijatého zákona poslancov v Európskom parlamente. Podľa mojej skromnej mienky aktívni, úprimní, priamočiaro konajúci, usilovní a múdri ľudia  pri športe v praxi vidia, čo je a pýtajú sa prečo? Ja vidím, čo by mohlo byť a pýtam sa prečo nie?

Týmto konkrétnym článkom slovenským zástupcom v Európskom parlamente v praktických súvislostiach ukazujem na nezmyselne prijatý zákon. Presvedčí ma niekto z nich o mojom chybnom vnímaní tohto nezmyslu? Ak áno, verejne mu poďakujem.

Na odpoveď, ktorú som v knihe „Svedectvo veliteľa“ verejne pranieroval nezmyselné rozhodnutie  Medzinárodnej svetovej atletickej federácii (IAAF) a listom požadoval vysvetlenie, prečo bol potrestaný nevinný olympijský víťaz Matej Tóth, čakám od jej prezidenta spolu s tými, ktorí sa k môjmu spôsobu komunikácie pridali, už dlho.

Tento popisovaný príklad z hokeja je len íverom, ktorý bude kaliť nekvalitu slovenskej športovej žurnalistiky iba preto, lebo aj slovenskí poslanci v Europarlamente za zákon, o ktorom je reč, zahlasovali. Alebo sa mýlim ak zopakujem to staré známe: „Inteligentní ľudia sa snažia problémy riešiť, geniálni sa ich snažia nerobiť.“

Veru, neviem, preto sa pýtam. V mladosti, keď sme ešte Europarlament nemali, ma moji starí rodičia upozorňovali, že nie je hanbou nevedieť, ale hanbou je neopýtať sa.  Mali ukončené iba tri ľudové, ale boli múdri a pragmatickí.

Samozrejme, v tom čase sa oproti dnešku nehralo v živote mnoho hier. Nie len tých, ktoré sa v konečnom dominovom efekte, pri objasňovaní širších súvislostí, dotýkajú najviac zdravia našich detí a vnúčat! Veď špičkový hokej potrebuje aj zdravé stravovanie… Čo Ty na to, vážený čitateľ, otec, mamka, tréner, funkcionár?