Pamätná tabuľa, venovaná počiatkom rozhlasového vysielania z Banskej Bystrice, od svojho odhalenia 5. septembra 2017 na priečelí Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja (Námestie SNP č. 23) bude pripomínať občanom nášho mesta i jeho návštevníkom bohatú minulosť rozhlasového vysielania na Slovensku a v Československu, jeho vývoj, historický zástoj a podiel na kultúrnom i duchovnom povznesení slovenského národa.

Introdukcia

Pre rozhlasové vysielanie platí latinské: Verba volant, scriptamanet – slová odlietajú, napísané zostáva. Aj pre večnú pravdivosť tohto latinského príslovia sme presvedčení, že inštalovať pamätnú tabuľu na budovu, odkiaľ sa po prvý raz ozvala známa zvučka štúdia Československého rozhlasu Banská Bystrica z pera hudobného skladateľa, nášho rodáka Jána Cikkera, má svoje historické opodstatnenie.

Okrem toho hneď v susedstve, na Námestí Štefana Moysesa č. 9, stojí rodný dom majstra Jána Cikkera, čo pripomína pamätná tabuľa. Takto budú obidve pamätné tabule prepojené menom významného slovenského hudobného tvorcu, ktorého dielo je známe na Slovensku, ale aj v celoeurópskom kultúrnom kontexte.

Odhalenie pamätnej tabule na priečelí budovy Úradu BBSK

Pamätnú tabuľu odhalil v utorok 5. septembra 2017 primátor mesta Banská Bystrica Ján Nosko v spoločnosti riaditeľa Štúdia RTVS v Banskej Bystrici Miroslava Debnára a bývalého redaktora, herca a recitátora Juraja Sarvaša. Prítomní boli súčasní aj bývalí pracovníci bystrického rozhlasu.

V rámci slávnostného odhaľovania pamätnej tabule vystúpil známy gitarista Dávid Bílek. My sme sa porozprávali s prvou hlásateľkou banskobystrického rozhlasu v pôvodnej budove na Námestí SNP pani  Lýdiou Faksovou, ktorej nezabudnuteľný hlas znel dlhé roky z bystrického rozhlasového  štúdia :

„Keď sa pozerám na túto budovu, tak si spomínam, že hore sme mali vyhradených niekoľko miestností, kde sme žili všetci rozhlasáci ako jedna rodina.  Spomínam si aj na svojich bývalých kolegov, ktorí už vlastne nie sú medzi nami – Ondrík Bartoš, Vilo Mráz, Imro Čierny, Janko Baláž, šéf techniky Števo Ivančík, Oso Záhradník, Zdenko Oravec a ďalší. Oni formovali môj osobný aj profesionálny život v rozhlase. Ja len sa domnievam, že niekde hore v nebíčku zakladajú  dáke rozhlasové štúdio a čakajú iba na nás.“

Pani Faksová si myslí, že banskobystrické štúdio má dobrých pokračovateľov v Rádiu Regina. Je tam podľa nej skvelý kolektív a stále ich počúva. Hlavne hlavne to, že dbajú na spisovnú slovenčinu, čo v komerčných rádiách či televíziách dnes nie je samozrejmosťou.

Lýdia Faksová si spomína hlavne na august 1968:

„Hoci som bola vtedy na materskej, chodila som pomáhať kolegom do rozhlasu, keď už padali od únavy Zdenko Oravec, Fedor Mikovič a Števko Turňa. Spolu s nimi som prežívala všetky tie udalosti, keď už nad Bystricou lietali stíhačky a v meste boli tanky. To boli tie smutnejšie chvíle, radostné sa objavovali každý deň. To by bolo na dlhé rozprávanie.“

Autorom ideového námetu pamätnej tabule je Karol Demuth, textu Fedor Mikovič  a výtvarného návrhu Jozef Frtús. Investorom je Mesto Banská Bystrica, tabuľu vyrobili vo firme MRAMOR-GRANIT MOHYLA, spol. s r.o. Krupina.

August 1968 v Banskej Bystrici

 Na obsah jej textu bude od 21. augusta 2018 nadväzovať pamätná tabuľa na budove RTVS (Ulica Ladislava Sáru č. 1). V auguste roku 2018 si totiž pripomenieme historicky významné, i keď tragické výročie: päťdesiatročnicu od vstupu štyroch armád „Varšavskej zmluvy“ do Československa.

V noci na 21. augusta 1968 pásy tankov armád Varšavskej zmluvy udusili klíčiacu nádej na obrodu života spoločnosti v Československu.Prvou úlohou okupantov bolo popri internovaní politických predstaviteľov Československa aj obsadenie desiatich štúdií Československého rozhlasu. Bratislavské a košické štúdio prestalo vysielať už v prvý deň okupácie okolo deviatej hodiny ráno. Banskobystrické štúdio, postavené na okraji mesta, nedokázali sovietski vojaci objaviť hneď po vpáde do mesta.

Pred kolektívom banskobystrického rozhlasového štúdia tak vyvstala historická úloha: po celý deň prinášať slovenskému poslucháčovi pravdivé, aktuálne informácie o dramatických udalostiach v republike. Do Banskej Bystrice prichádzali správy o pohybe okupačných vojsk z celého Slovenska. Žiaľ, aj správy o prvých obetiach na životoch, a tak štúdio vysielalo výzvy, aby sa občania zdržali zbytočných konfrontácií s vojakmi.

Z vysielania banskobystrického štúdia 21. augusta 1968 zaznelo:

 „Pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici, ktorí sú od včasných ranných hodín na svojom pracovisku v štúdiu, sú pripravení urobiť všetko, čo je v našich silách za ďalší úspešný rozvoj demokracie v našej vlasti. Od včasných ranných hodín cez vysielač Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici preberáme vysielanie pražského rozhlasu, takže poslucháči na Slovensku sú okamžite informovaní najnovšími správami o situácii. Pripájame sa aj k výzve vlády za úplné zachovanie pokoja v našej republike, aby na nijaký prípad nemohlo dôjsť k provokácii. My, pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici v tejto osudovej chvíli sme na svojich pracoviskách. Občania, poslucháči, aj vás očakávajú vaše pracoviská – rozvážnych a pokojných.  Podpísaní všetci pracovníci Československého rozhlasu v Banskej Bystrici.“

Solidarita občanov sa prejavila v podpore vysielania a v ochrane pred lokalizovaním rozhlasovej budovy. Poštári sprostredkovali doručenie tisícok listov a telegramov. Ľudia telefonovali, prichádzali do štúdia osobne.

Vyjadrovali svoje rozhorčenie nad bezprecedentným potlačením pokusov o demokratizáciu spoločnosti, ale aj podporu internovaným predstaviteľom Československa. Spravodajstvo štúdia dopĺňali vstupy pražského rozhlasu, ktorý v tom čase, po vojenskom obsadení budovy na Vinohradoch, vysielal už z náhradných pracovísk.

V prvých hodinách okupácie Československa, od rána 21. augusta 1968 až do predpoludňajších hodín nasledujúceho dňa, ovládlo banskobystrické štúdio Československého rozhlasu celoslovenský rozhlasový priestor a stalo sa rozhlasovým srdcom Slovenska. Ako jediné na Slovensku bolo ostrovom slobodného slova v okupovanom mori.

Celkom logicky a historicky kontinuálne do vysielania česko-slovenskej Rozhlasovej štafety vstupovali jeho redaktori a hlásatelia – spolu s pražskými a plzenskými kolegami – slovami: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.“ Ten v roku 1968 síce nejestvoval ako inštitúcia, ale de facto existoval ako živá, v tých historických dňoch aktuálna paralela so Slobodným slovenským vysielačom Banská Bystrica v povstaleckom roku 1944, čím sa uzavrel oblúk časopriestoru medzi vysielaním rozhlasu v Slovenskom národnom povstaní 1944 a v dramatických dňoch augusta 1968 v okupovanom Československu.

Obsadenie bystrického rozhlasu

Skupina redaktorov a technikov banskobystrického rozhlasového štúdia sa v tých pamätných dňoch vzoprela brutálnej vojenskej presile a napriek obsadeniu budovy na ulici Ladislava Sáru okupačnými vojakmi, navzdory samopalom, obrneným transportérom a tankom, dokázali udržať vysielanie až do nástupu „normalizačného procesu“ v Československu.

Po obsadení rozhlasového štúdia vojakmi cudzích armád o polnoci 21. augusta 1968 a po nútenom opustení budovy rozhlasu, banskobystrickí rozhlasoví pracovníci aj v ďalších augustových dňoch, až do 2. septembra 1968, i napriek zákazu, vysielali ďalej z utajených pozícií.

Snaha povedať poslucháčom rozhlasu pravdu, prešla ťažkou skúškou. V náhradných vysielacích priestoroch, konšpiratívne vytvorených na šiestich miestach Banskej Bystrice, zostali verní svojmu protiokupačnému programu. Vysielalo sa zo súkromných bytov, z budovy Krajskej posádkovej správy na Ulici ČSA, zo Strednej priemyselnej školy stavebnej na dnešnej Skuteckého ulici, z budovy Odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici, z objektu Zosilňovacej stanice, z budovy Krajskej správy spojov na Triede Hradca Králové, ktorej pracovníci rozhlasovým tvorcom umožnili potrebné spojenie.

Normalizácia

Vzápätí, po nástupe takzvanej normalizácie v spoločnosti, nasledovali previerky, vypočúvanie agentmi ŠTB a prepúšťanie z práce. Epilóg augustových udalostí bol krutý. Personálne výmeny redaktorov rozhlasového štúdia Banská Bystrica, ich profesionálna degradácia, nástup rozhlasového vysielania totalitného charakteru.

Na základe rozhodnutia vtedajších politických mocipánov zo služieb rozhlasu museli odísť Ján Baláž, Ondrej Bartoš, Imrich Čierny, Milan Jurčo, Mikuláš Kováč, Viliam Mráz, Zdeno Oravec, Ota Plávková a Štefan Turňa. Technici Štefan Ivančík a Karol Demuth boli odvolaní z riadiacich funkcií.

Zmena nastala až v roku 1990, keď vtedajší riaditeľ štúdia Fedor Mikovič rehabilitoval bývalých zamestnancov rozhlasového štúdia v Banskej Bystrici a po viac ako dvoch desaťročiach im ponúkol návrat na pôvodné posty. Žiaľ, viacerí sa toho zadosťučinenia už nedožili…

Československý rozhlas sa v auguste 1968 zapísal zlatými písmenami do histórie žurnalistiky. Aj jeho zásluhou občania Československa morálne zvíťazili nad polmiliónovou okupačnou armádou. K tomuto víťazstvu výraznou mierou prispel aj vtedajší kolektív pracovníkov banskobystrického rozhlasového štúdia.

Tieto udalosti bude pripomínať pamätná tabuľa pri vstupe do budovy RTVS na ulici Ladislava Sáru č. 1, ktorú Mesto Banská Bystrica odhalí 21. augusta 2018, v deň 50. výročia augustových udalostí.