Michal Rárus – podporovateľ Ľudovíta Štúra v Banskej Bystrici

SPRÁVY
1 /

Michal Rárus BB

Banskobystrický richtár, župan Zvolenskej župy, veľký a oduševnený slovenský národovec. Historik Vladimír Sklenka mu navrhol udeliť čestné občianstvo mesta Banská Bystrica in memoriam, čo sa stalo 8.apríla 2015 na historickej Radnici.

Symbolicky v roku Ľudovíta Štúra

Rok 2015 bol vyhlásený za Rok Ľudovíta Štúra pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia. Banská Bystrica, o ktorej sa v meruôsmych rokoch (1848) začalo uvažovať ako o hlavnom meste Slovákov, tiež prispela prostredníctvom svojich rodákov k úspechu slovenského národného hnutia, na ktorého čele stál Ľudovít Štúr.

Najvýznamnejšou osobnosťou v tomto období bol Michal Rárus. Richtár mesta Banskej Bystrice Michal Rárus začal otvorene podporovať a vytvárať podmienky na pôsobenie v meste pod Urpínom Ľudovítovi Štúrovi hneď po jeho príchode. Kvôli tomu však musel po vpáde maďarských honvédskych vojsk opustiť toto mesto a uchýliť sa do Viedne. Jeho návrat do Banskej Bystrice bol však famózny – dňa 31. augusta 1949 zaviedol v banskobystrickom mestskom parlamente po prvýkrát v histórii ako úradný jazyk slovenčinu. A nik v meste sa mu neodvážil odporovať.

Mesto Banská Bystrica a jeho predstavitelia práve v tomto roku ocenili osobnosť Michala Rárusa cenou čestného občana mesta in memoriam. Je to pozitívny signál, že mesto Banská Bystrica nezabúda na svoju minulosť.

Michal Rárus

Narodil sa 23. augusta 1784 v Banskej Bystrici. Patril medzi popredných slovenských národovcov, jeho život a pracovné aktivity zostanú navždy pevne zviazané s naším mestom. Býval na Lazovnej ulici v dome č. 375. Zastával funkciu súdneho radcu, neskôr senátora, v rokoch 1848 – 1849 pôsobil vo funkcii richtára.

Od augusta 1849 do roku 1853 bol vládnym komisárom – županom Zvolenskej župy so sídlom v Banskej Bystrici. V roku 1849 sa stal členom slovenskej deputácie, ktorá u panovníka v Olomouci žiadala splnenie národných požiadaviek slovenského národa. Odtiaľ sa pripojil k slovenským národovcom vo Viedni, ktorí museli opustiť Uhorsko. Tu aktívne vystupoval a obhajoval práva Slovákov.

Jeden z najvplyvnejších národovcov

V období Bachovho absolutizmu patril Michal Rárus medzi najvplyvnejších slovenských národovcov, mal jednu z najsilnejších pozícií na území dnešného Slovenska v bývalom Uhorsku. Ako župan presadzoval ako úradný jazyk slovenčinu. V roku 1852 utrpel mozgovú porážku, v dôsledku ktorej ochrnul na polovicu tela. Bol to aj dôvod prečo sa neskôr vzdal úradu, no podporovať slovenské požiadavky neprestal. Vo svojom závete z roku 1858 venoval celý svoj majetok na založenie Vyššieho evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici.

Michal Rárus bol priateľom a najmä podporovateľom slovenských národovcov – Gustava Kazimíra Zechentera-Laskomerského, Karola Kuzmányho, Júliusa Plošica, Štefana Moysesa, Jozefa Kozáčka a ďalších. Veľmi dobre si rozumel so známou českou spisovateľkou Boženou Němcovou, ktorá počas návštevy Banskej Bystrice v rokoch 1852 a 1855 bývala u Michala Rárusa a jeho manželky. O svojej návšteve v roku 1855 zanechala vo svojich spomienkach jednoznačný dôkaz o osobnosti Michala Rárusa.

V liste svojmu manželovi píše:

„Věru mne ti lidé přijali, jak bych dítě jejich byla… Zde se zase spravím. První den jsem si jen hověla se starým pánem; on je rád, že má s kým mluvit. Je to vskutku velmi vzdělaný člověk, že se málo takových nejen zde, ale i v Čechách najde, a dobrý člověk. A ona je též velmi dobrosrdečná paní, a kdyby nebyla tak veselá a těkavá, věru by ani on ani ona šťastní nebyli.“

Zabudnutý Banskobystričan

Michal Rárus zomrel v Banskej Bystrici 2. júna 1862, bez potomkov. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Michalovi Rárusovi ako jedinečnej osobnosti však doteraz nie je venovaná ani jedna busta alebo pamätná tabuľa. Nepíše sa o ňom v knihách, neučí na školách, nespomína sa vôbec.

V Banskej Bystrici do súčasnosti stojí jeho rodný dom v Lazovnej ulici č. 13 a  jeho unikátna knižnica, ktorú chcel venovať pre potreby evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici je v tejto dobe súčasťou Lyceálnej knižnice v Bratislave.

Zdroj: Vladimír Sklenka, Foto: archív