Opäť je tu známa banskobystrická spisovateľka Alica Bartková. Tentoraz uvádzame jej poviedku „Kvety“ zo zbierky „Snesitelná těžkost bytí“, ktorá vyšla v roku 2014. V závere môžete súťažiť o túto knihu.

On

Kúpim jej kvety. Ale aké, keď je ich také množstvo? Iba ruží je aspoň dvadsať druhov a každá znamená niečo iné. Od klasických červených, cez žlté, biele, ružové, oranžové, až po genetické experimenty, keď majú rôznofarebné okraje, alebo nezvyčajné tvary. Predavačka sa ma pýta: „Aké ruže chcete darovať?“ A ja na to: „Neviem.“

Proste iba kyticu ruží. „Aha. A pri akej príležitosti.?“ Mám iba chuť darovať jej kvety, nie je to nič konkrétne, žiadna špecifická situácia, chcem jej skrátka iba doniesť kyticu kvetov, pomyslel som si. „Pri nijakej zvláštnej,“ povedal som. „Aha,“ a po zdĺhavom aranžovaní obyčajných piatich červených ruží mi konečne podala obyčajnú predraženú kyticu. Vyšiel som s ňou von z čudného pachu kvetinárstva, ktorý som nikdy nemal rád, a zamieril si to k bytu svojej dávnej priateľky.                                                          

Keď som kráčal k nej domov, odkiaľ je kvetinárstvo vzdialené možno necelých sto metrov, napadlo mi, že vlastne vôbec neviem, či má rada kvety. Ale tak sa to predsa robí, nie? Keď vás žena, ktorú ste nevideli dvadsaťpäť rokov pozve na večeru k sebe domov. Čo vlastne od toho čakám? Neviem. Čo už môže človek v dnešnom svete čakať od úplne bežnej situácie? Všetko. Môže to prebehnúť tak, že si zaspomíname na staré časy, vymeníme si informácie o starých známych, o svojich životoch a pôjdem.

Môže sa však stať aj to, že skončíme v posteli, alebo na sedačke, alebo na koberci a namiesto informácií si vymeníme telesné tekutiny. Ľudia sú predsa nevyspytateľní. A vždy boli. Mení sa len spôsob a druh zábavy. Dnes tlieskajú v televíznych talk show ako bezprízorné nadržané opice a kedysi skandovali na popraviskách. Neviem, čo je horšie.

Idem ďalej po ulici s kvetmi v ruke ako symbolom ani sám neviem čoho a oproti kráča mladá žena/dievča so psom. Pri dnešných dievčatách človek ťažko odhadne vek. Neviem, čím to bude. Možno mejkapom, sexuálnou skúsenosťou, výdobytkami modernej doby… a tak sa vek takéhoto tvora môže pohybovať v rozmedzí dvadsiatich rokov.

Dievča na mňa hodilo zopár vyzývavých pohľadov a vyzývavo sa sunulo za svojím upachteným psom. Ešte stále sa mi to stáva, aj keď mám už štyridsaťosem rokov – stále dokážem zaujať aj mladú ženu. Tipoval by som jej devätnásť, ale človek nikdy nevie. Kvôli takémuto pohľadu by som pokojne mohol skončiť vo väzení a zamýšľanie sa nad tým, prečo dnes dievčatá vyzerajú staršie a staré ženy mladšie, by mi bolo na nič.

Ktovie, čo od nášho stretnutia čaká Petra. Možno má oveľa odvážnejšie predstavy ako ja, keďže ja stále dokážem zaujať aj mladú ženu, zatiaľ čo ona za tie roky viditeľne pribrala na váhe a na ešte stále peknej tvári vidieť stopy času. Nehovorím, že ja som sa nezmenil, to áno, ale veď nie nadarmo sa hovorí, že vek mužovi pridáva na sexepíle. Prechádzam popri akomsi obchode s bytovými doplnkami.

Vo výklade, aj za ním vidieť sklenené misy, vázy, farebné košíky a čojaviem čo všetko, čo sa dá stroho opísať ako nepotrebné blbosti. Človek celý život tieto veci iba zbiera a uskladňuje, až ich takmer nemá kam dávať a nakoniec zistí, že to najkrajšie, čo má doma medzi „ikeovským“ nábytkom, dizajnérskymi doplnkami a čačkami z drahých obchodov, je akási skala z neďalekého lesa. To sa stalo mne.

Aj keď si to nechcem priznať, musím uznať, že som z toho stretnutia nervózny. Ani sám presne neviem prečo, zrejme to nemá nijaký racionálny dôvod, ale keď som predvčerom náhodou stretol Petru v nákupnom centre, minulosť ma chytila za „pačesy“. Je to niečo ako psychický masochizmus, hrabať sa tak hlboko v minulosti. Vyťahovať staré veci na nový povrch, aj keď sa tam vôbec nehodia.

Preto nemám rád starožitnosti. A vôbec, nikdy som nemal rád tých nostalgických masochistov, ktorí sa hrabú v minulosti a s prihlúplym úsmevom spomínajú na veci, ktoré dávno pominuli a nikdy sa nezopakujú. Napriek tomu je na tom niečo vzrušujúce.

Odrazu neviem, čo jej vlastne mám povedať. So ženou sme sa rozviedli pred deviatimi rokmi, deti už odrástli, ale stále im platím tučné alimenty a bývam v trojizbáku, pripomínajúcom staromládenecký byt, pretože sa naňho hrám. Ale ja predsa taký nie som. Aký vlastne som, to neviem ani ja sám. Viem len, že už mám svoje za sebou a nepotrebujem ani nechcem nikomu nič dokazovať, dokonca ani sebe samému.

Pred schodmi do budovy, v ktorej ma pravdepodobne už čaká moja stará známa, tróni popolník na podstavci. Automaticky som siahol do vrecka saka a vytiahol cigaretovú škatuľku. Viem, že by som nemal prísť na návštevu napáchnutý dymom, ale je mi to fuk. Zapaľujem si cigaretu a s úľavou poťahujem.

Ona

Uvidela som ho už z okna, keď sa šinul po chodníku s kvetmi v ruke. Bože, ako neznášam kvety! Hlúpy symbol ktoviečoho na krátkodobé potešenie, čo v mojom prípade aj tak neplatí. Mám alergiu na peľ už dvadsať rokov a navyše, ak sa sem nejakým nedopatrením dostanú, nikdy potom neviem, čo mám s nimi robiť.

Je neslušné dať ich preč z očí, trebárs do inej miestnosti, v akej sa nachádza nevedomá návšteva, a už vôbec ich nemôžem vyhodiť rovno do koša, aj keď to by som spravila najradšej. Musím ich teda dať do nejakej vázy, ktorú vždy urputne hľadám, nevediac kde je, pretože ju nepoužívam a dať ich na stôl, aby kyticu videla aj návšteva, rovno pred svoj nos.

Išiel po ulici stále rovnakým krokom ako vždy – sebaistým, takým, ako by mu patrilo všetko okolo. Teraz mi to pripadá trápne, ale vtedy bola aj jeho chôdza jedným z dôvodov, prečo ma priťahoval. Keď som ho zbadala v tom nákupnom centre, skoro som ho najprv nespoznala. Nie, že by sa za tie roky tak zmenil, ale je to už tak dávno, že som nechcela uveriť, že je to on.

Vyzerá stále pomerne dobre, na rozdiel od mnohých rovesníkov, počnúc od mojich kolegov, ktorí pomaly nevládzu zdvihnúť svoje zaprdené zadky a nič im nebráni v tom, aby pomaly skysli na kancelárskych stoličkách. Ktovie, čo vlastne robí. Po vysokej škole som ho už nikdy nevidela. Chcel ísť do cudziny, a tak tam aj išiel. Tým pre mňa, takpovediac, prestal existovať.

Vždy bol až priveľmi sebavedomý sukničkár, a takým aj zostal. Nikdy som od neho nič nechcela. Svoju dcéru som vychovala sama a ani ho neinformovala o jej existencii. Viem, že je to odo mňa trochu sebecké, ale tiež viem, že keby som mu povedala, že s ním čakám dieťa, chcel by si ma zobrať a spraviť všetko presne podľa nepísaných pravidiel, ktoré mu vštepila spoločnosť. Vzal by si ma za manželku iba z takzvanej povinnosti.

Nemiloval ma. Niekedy ma možno miloval, ale tá slabá láska dávno vyprchala, a po čase by sme sa po nepodarenom manželstve plnom sĺz a hádok aj tak rozviedli. No cítim, že možno teraz je správny čas na to, aby som mu to povedala. Aby som mu oznámila, že tá mladá, dvadsaťštyriročná žena, ktorú práve videl dole pred domom, je jeho dcéra.

Keď som videla, ako svojím sebaistým krokom vchádza do panelákového vchodu, poslednýkrát som potiahla z cigarety a zahasila ju. Po niekoľkých minútach som našla vázu na kvety a naplnila ju vodou. To už zvonil pri dverách zvonček, pomalým krokom som prešla k nim a ešte stále neistá v tom, čo chcem spraviť, som otvorila.

Súťaž o knihu Alice Bartkovej „Snesitelá  těžkost bytí“

Vážení čitatelia, máme pre Vás súťaž o ďalšiu knihu. našej obľúbenej spisovateľky. Do utorka 5. apríla 2016 môžete na našu mailovú adresu info@bystricoviny.sk poslať odpoveď na otázku:

„V ktorom vydavateľstve vyšla zbierka poviedok Alice Bartkovej Snesitelná těžkost bytí?“

Zo správnych odpovedí vylosujeme jedného výhercu knihy „Snesitelná těžkost bytí“ (nezabudnite uviesť spätný kontakt na Vás).