Keď prichádza jar, prichádza nový život

ZAMYSLENIE
1 /

Tam kde je viera, je aj nádej. Život nám kladie pod nohy prekážky práve preto, aby sme ich prekonávali a stali sa silnejšími. Je ako posilňovňa – čím ťažší údel/ ťažšia činka, ktorú musíme zdvihnúť, tým väčšie svaly nám narastú.

Kresťania veria tomu, že „Koho pán Boh miluje, toho krížom navštevuje.“ Áno, pretože Boh nestvoril človeka slabého a neschopného. Stvoril človeka ako tvora schopného silnieť a učiť sa. Veril totiž, že akákoľvek prekážka v živote je pre človeka zdolateľná. Keď vyhnal Adama a Evu z raja, veril, že sa do neho raz navrátia, poučení o drahocenné skúsenosti.

Zo stromu poznania totiž dostali ten najcennejší dar – DAR POZNANIA, dar rozlíšenia. Stratili „raj“, aby mohli znovu cestu do raja nájsť. Pochádzame predsa z mysle Boha, z jeho zámeru a sme stvorení z lásky. Prečo inak by nám niekto dal život, ak by jeho zámerom nebolo ten život v nás utužovať?

Ježiš nikdy netvrdil, že to hocikto z nás bude mať v živote ľahké. Niekoľkokrát pripomínal, že je „syn človeka“. Že i my raz budeme robiť rovnaké zázraky ako On. Niesol si ťažké bremeno svojho osudu na chrbte sám.

Mnohokrát zbičovaný, zavrhnutý dokonca aj vlastnými učeníkmi, nepochopený a ponížený davom. Ale napriek tomu, že sám na svojom tele a živote ukázal utrpenie, po ukrižovaní prišlo VZKRIESENIE. Nebolo to len telo, ale bola to hlavne duša, ktorá po jeho smrti na kríži zostala nedotknutá, nesmrteľná.

Veľkonočné vzkriesenie nie je o tom, že niekto príde, vezme za nás kríž a ponesie ho za nás. Nikto naše problémy nevyrieši za nás. Nie. Tak ako Ježiš, aj my si máme svoj kríž poniesť na našom chrbte sami.

A napriek utrpeniu a prekážkam máme prísť na Golgotu a dať svoje telo a dušu do rúk „Bohu“, ktorý nás nikdy neopustil a neopustí. Ako by aj mohol, keď je našou súčasťou? Nič, čo stvoril, nebolo zlé. Pamätáte? Všetko, čo stvoril bolo dobré. Tak sa to píše v príbehu o stvorení v Starom zákone.

A teda aj ten náš údel a kríž musí byť v niečom dobrý. Hľadajme spoločne odpoveď na otázku: V čom je to dobré, čo sa mi práve teraz deje? V tom totiž spočíva definícia optimizmu. Je ľahké zachovať pokoj a byť spokojný v čase hojnosti, radosti a úplného uspokojenia základných životných potrieb.

Ale čo by to bolo za „činku“? Svaly by nám z nej neporástli a vývoj by sa priveľmi vpred neposunul. Nie. Optimizmus si najlepšie overíme vtedy, keď o všetko prídeme, keď nevidíme SVETLO NA KONCI TUNELA, keď nás všetko dobré a všetci ľudia, ktorým sme verili, opustili. Vtedy totiž nachádzame to dno, tú silu, ktorá v nás celý čas bola. Nachádzame SVETLO, NÁDEJ A POVZBUDENIE V SEBE. Sme to my sami, kto to svetlo v nás znovu rozsvieti.

Mne sú skôr bližšie naše pohanské, slovanské korene než Kresťanské sviatky a zvyklosti. Ono je to nakoniec ale vždy o jednom a tom istom, iba inak povedané a podané. Aby si každý z nás vedel nájsť to pravé, zrozumiteľné náboženstvo a filozofiu, ktorá s nami bytostne ladí, ktorej skrátka rozumieme. Pre našich predkov bola zima symbolikou smrti. Lúčili sa so všetkým slabým a starým, čo v ich živote doslúžilo.

Avšak nie pesimisticky, ako sa dnes na smrť zvykneme dívať my. Bol to prirodzený kolobeh prírody a reinkarnácie. Telo smrteľné – duša nesmrteľná, meniaca iba svoj tvar v novom tele v inom čase a na inom mieste. Listy stromov na jeseň opadnú, odumrú v zemi, ktorú pohnoja a dodajú jej živiny. Zo „smrti“ listov majú nakoniec úžitok a život ostatné listy a stromy v okolí. A na jar miesto nich môžu stromu narásť nové a mladé listy či puky kvetov, budúcich plodov.

Vidíte tú paralelu s naším životom? Naše telá nie sú schopné v priemere dožiť sa viac než 100 rokov, hoci vedci tvrdia, že by sme mohli aj 120-130 rokov. Sme smrteľní, naše telá chátrajú a slúžia nám z bodu A do bodu B, aby sme ich nakoniec odložili a vymenili za nové, zdravé, mladé.

V tom spočíva viera v reinkarnáciu, znovuzrodenie života. Nikdy nekončiaceho procesu zrodu a zániku. Takto funguje celý náš vesmír. Je potrebné to rešpektovať a prijať ako nemenný fakt. V tomto sme si skrátka všetci rovní a na smrť sa môžeme spoľahnúť. To však nevylučuje radosť zo života. Práve naopak. Keď vieme, kam smerujem, potom sa nám automaticky cesta a život majú stať darom.

To čo odíde, odišlo vo svojom bode B. Už nebolo ďalšej lekcie, ktorú by sa bolo treba tu na Zemi učiť. Už nebolo účelu, kde bolo potrebné slúžiť celku. Bolo nutné ukončiť púť z bodu A v bode B. Ono totiž sú aj iné miesta, iné svety, ak v ne tak ako ja veríte. Tieto svety sú tiež plné skúšok a činiek, kde sa učíme nové v nových telách, v iných paralelných realitách. Ale zostaňme tu na Zemi. Toto je naša prítomná realita, kde sa máme ešte veľa čo učiť.

Vždy, keď sa jedny dvere zavrú, druhé sa otvárajú. Neexistuje problém bez riešenia. Neexistuje kľúč bez zámku. Verte či nie, sme navzájom prepojení a naše duše a mysle sú si podobnejšie než si dokážeme pripustiť. V zvieracej ríši existuje vedcami označený tzv. „syndróm stej opice“.

Znamená to, že ak sa v populácií opíc 100 z nich naučí určitú zručnosť, tak automaticky všetky opice na svete, bez toho, že by pochádzali z jedného územia či druhu, túto zručnosť akosi prijmú vo svojej DNA a 101.opica sa s ňou automaticky narodí bez toho, aby sa túto zručnosť musela naučiť. Zázrak zvaný vedomie!

Nechcem ľudí prirovnávať k opiciam. Hoci niektoré vakcíny proti corone boli vyvinuté práve na základe šimpanzej DNA. My ľudia sme tiež kolektívne ovplyvniteľní. Spoločne dokážeme v jeden moment vytvoriť rovnakú myšlienku, vymyslieť rovnaké riešenie. Keď sa v „dave“ určitá informácia stane prijatou ako pravdivou, väčšina populácie ju automaticky začne považovať za realitu a už sa nad ňou ani nezamýšľa.

Pretože určitá vzorka populácie si túto informáciu v praxi overila, odskúšala a zverejnila jej výsledky. Tým pádom zvyšok populácie nepotrebuje urobiť rovnaký úkon, iba to prijme ako overený a vyskúšaný fakt. Buďme preto trpezliví a verme, že ak nie my, tak iný človek v inom tele práve skúša nejakú možnosť a riešenie pre nás pre všetkých.

Viete, je ľahké stratiť vieru a nádej. Je ľahšie ublížiť než pomôcť. Je ľahšie zaútočiť než objať a milovať. Kto ale tvrdí, že život je ľahký? Vývoj vždy smeruje dopredu a čím ťažšia prekážka na prekonanie, tým silnejší človek a dôležitejšie poznanie. Žijeme vo svete polarít. Bez bolesti a choroby si nevieme vážiť zdravie. Bez odmietnutia si nevieme vážiť pomocnej ruky. Bez zloby neoceníme láskavosť.

Občas sa skrátka musí niečo zrútiť, aby sa mohlo niečo nové a lepšie nanovo postaviť. „Chyby“ sú to najdôležitejšie, čo nám do života prináša poznanie a vývoj vpred. Áno, urobili sme mnoho chýb, sme predsa ľudia. Poučme sa a obráťme list. Keď vieme, ako sa niečo robiť nemá, je to len krok k tomu, aby sme našli spôsob, ako sa to robiť má. Spýtajte sa vedcov, na koľký „chybný“ pokus sa im podarilo nájsť správny vzorec či riešenie.

Pozrime sa sami do svojho vnútra a spýtajme sa logickú a jednoduchú otázku: „Čo môžem urobiť ja, aby sa moja súčasná situácia zlepšila?“ Nečakajme na pomoc zvonka. Tú najväčšiu pomoc nájdete na konci vašej vlastnej ruky. Ste to vy sami, kto je súčasťou celku. Vy ste jedna z tých 100 opíc, čo sa práve učí novú zručnosť, aby budúce generácie, budúca 101.opica mohla túto novú zručnosť už len použiť a rozvinúť ďalej.

Mám nápad. Spojme sa v optimizme, hľadajme spôsoby, ako zmeniť veci k lepšiemu. Nechoďme veľmi ďaleko. Niekedy stačí rozsah zhruba 30 m od nášho fyzického tela. Tam je náš najbližší okruh ľudí a okolia, kde vieme priamo zasiahnuť a pomôcť. Je čas pôstu, čas, kedy sa blíži Veľká noc.

Možno nebude taká tradičná, na akú sme zvyknutí. Ale to vzkriesenie môže prísť aj tento rok. Pokiaľ ho zažijeme vo vlastnom vnútri, vo vlastnej mysli. Som si istá, že nájdeme niekoľko riešení na zlepšenie momentálnej situácie v našom mini okruhu. Stačí sa na veci pozrieť z iného uhla pohľadu, otočiť mincu z druhej strany. Teším sa na vaše/naše nové zručnosti.

Autor: Eva Tomanová, Foto: ilustračné