Začiatkom roka 1979 sa mladým rodičom lekárom v Trnave narodilo druhé dieťa – po prvorodenej dcérke Evičke chlapček Lučko. Bol štvrtým nositeľom tohto mena (Ludvik, resp. Ľudovít) v rodinnej tradícii, ktorú neskôr ani on neporušil.

Už v ranom detstve, pod vedením starostlivých rodičov a neskôr dobrých trénerov, sa prejavila jeho náklonnosť k športu, hrával tenis za Sláviu Trnava, závodne lyžoval za Sláviu Filozof Bratislava (jedným z jeho vtedajších trénerov bol aj Timo Zuzula). V oboch športoch vďaka svojej húževnatosti a vytrvalosti veľmi skoro začal dosahovať prvé víťazstvá.

Jeho život ďalej formovali spoločné aktivity s rodičmi a starými rodičmi so širokou ponukou zážitkov a hodnôt (dovolenky doma i v zahraničí, Partizánske, Donovaly, Klenovec, maliny a čučoriedky na Baranej hlave i v Liptovskej Lúžnej, hudba, knihy, hory a lyže). Ako 11-ročný sa v roku 1991 spolu s rodičmi, ktorí sa rozhodli vybrať za novými pracovnými výzvami (ale aj horami, turistikou a lyžovačkami), presťahoval do Banskej Bystrice, kde mala rodina Nábělkovcov pevné korene.

Tu skončil základnú i strednú školu (študoval okrem iného na tunajšom športovom gymnáziu), popri tom pokračoval v súťažnom tenise, kde sa stal v žiackych a dorasteneckých kategóriách rebríčkovým hráčom. To ešte netušil, že výučba a trénerstvo bieleho športu sa v budúcnosti stanú jeho profesiou. Vďaka  priateľskej a otvorenej povahe, citlivosti a prirodzenému zmyslu pre spravodlivosť si získal veľa dobrých kamarátov a priateľov.

Mladučký, 19-ročný, sa v roku 1998 oženil so spolužiačkou Veronikou a čoskoro prišiel na svet Lučinko piaty. Mladá rodina sa (aj s pomocou rodičov z oboch strán) úspešne uchytila, Lučko ukončil vysokú školu a stal sa inžinierom ekonómie. V tom čase ho už čím ďalej tým viac priťahovali hory – snažil sa skĺbiť lásku k prírode s profesiou. Pracoval na rôznych pozíciách (prevádzkár, recepčný) v hoteli SNP v Jasnej a v hoteli Golf na Táľoch. Azda najkrajší pracovný čas prežil ako prevádzkovateľ ikonickej Rotundy na milovanom Chopku, ktorého sa stal na dlhé roky neodmysliteľnou súčasťou.

Ďalšiu dôležitú etapu jeho života odštartoval prenájom tenisových kurtov v banskobystrickom Mestskom parku, kde pôsobil ako trpezlivý  učiteľ a tréner, obľúbený u detí i dospelých. Pod jeho vedením sa stali „kurty v parku“ jedným z najvýznamnejších a najvyužívanejších banskobystrických športovísk.

V roku 2009 prišla na svet dcérka Romanka, ktorú, podobne ako syna Lučinka, miloval každou bunkou svojho tela. S neskonalou láskou ju vodieval „na koníky“ na Donovaly, do Seliec a na Suchý vrch, vďaka čomu z nej vyrástla výborná jazdkyňa. S najmladším Lučom zase stihol zbrázdiť nejeden žľab na Chopku i Derešoch. Mal radosť z toho, že môže odovzdávať všetko krásne, čo má rád, svojim blízkym.

Mimoriadny vzťah si vytvoril k Vysokým Tatrám, kde mal zlezené všetky štíty. Tam prežil aj tragickú skúsenosť po smrteľnom páde priateľa a spolulezca  Paľa Belka. Vtedy prejavil svoju nezlomnosť a vernosť zásadám i zmyslu pre povinnosť, keď v hroznej situácii a hroznom počasí celú noc hľadal telo kamaráta až do príchodu záchranárov.

Podobne sa zachovali so spolulezcom Ervínom počas výstupu na Matterhorn, keď dali prednosť pomoci iným horolezcom, ktorí sa ocitli v núdzi, pred vlastným výstupom na vrchol.  Najvyšším vrcholom, na ktorý vystúpil, tak ostal alpský Dom s nadmorskou výškou 4 545 metrov.

Na druhej strane, najďalej od domova ho cesty zaviedli až na legendárny mys Hoorn, kam sa vybral spolu so svojím otcom. Veľmi ho vtedy zasiahla informácia kapitána lode, že vo vodách, ktorými sa plavia, je navždy pochovaných desaťtisíc námorníkov.

V rámci tejto expedície dostal aj azda najväčší kompliment, keď krásu a kvalitu jeho lyžovania ocenili tréneri reprezentácií Talianska a Francúzska, ktorí vtedy trénovali svojich zverencov v stredisku Cerro Castor neďaleko Ushuaie.

Hoci manželstvo uzavreté v mladom veku nevydržalo skúšku časom, Lučo aj po rozvode venoval  čas a lásku svojim deťom. Rád a veľa čítal, venoval sa hudbe (mal absolútny sluch), hrával na gitare i keyboarde, krásnym hlasom spieval piesne Elánu, Depeche Mode, Nohavicu i Filipa.

Do jeho života tragicky zasiahlo (ako sa nakoniec ukázalo, fatálne) vážne ochorenie. Ako 24-ročný po opakovanom darovaní krvi a prekonanej viróze ochorel na diabetes. Hoci choroba kruto prerušila mnohé jeho plány, naučil sa s ňou žiť a svojím trápením nezaťažovať najbližších. Dokázal precízne kalkulovať svoj príjem i výdaj energie i dávkovanie inzulínu. Bol totiž aj náročným stravníkom s vytríbenými gurmánskymi  chúťkami.

Choroba ho zradila nečakane v lete 2019 počas dovolenky, ktorú trávil s Romankou a rodičmi pri jazere Balaton, keď sa v dôsledku náhlej hypoglykémie nevrátil z večerného plávania. Následná resuscitácia prišla už neskoro.

Napriek drobným pomalým zlepšeniam pretrvávali roky v bdelej kóme – spočiatku v rôznych nemocničných zariadeniach, neskôr od októbra 2020 v obetavej starostlivosti  rodičov, ktorí našli zmysel  ďalšej existencie v láskyplnom opatrovaní  syna, pri ktorom im nezištne pomáhala otcova sestra Mira.

Ich bezpríkladné nasadenie však, žiaľ, nenašlo naplnenie a obom lekárom, ktorí vo svojom profesnom živote pomáhali a pomohli stovkám a tisícom pacientov, nebol dopriaty ani kúsok šťastia, ktorý by pomohol k pozitívnemu osudovému obratu, v ktorý všetci dúfali.

Ing. Ľudovít Nábělek, milovaný Lučo, tíško skonal dňa 13. februára 2023 v ranných hodinách v objatí svojich rodičov…

Posledná rozlúčka s Lučom bude v piatok 17. februára 2023 o 13:00 hod. v obradnej sieni Krematória v Banskej Bystrici – Kremničke. Česť jeho pamiatke!