Ľubomír Motyčka: Hranice liberalizmu a plánovania – obidve teórie akosi zlyhávajú

Blog
5 /

Boli to časy, keď som sa už búril a hľadal odpovede. Podpredsedníčka KNV (to je dnes VÚC) sa rozhorčovala nad tým, že verejnosť znevažuje prácu robotníkov, lebo odmieta kúpiť ich výrobky z fabriky a behá po Tuzexe.

Otriaslo to  ňou a hneď som mal ďalšieho nepriateľa, keď som v rozhlase vyslovil otázku: „ A prečo si v danej fabrike nezistia, čo ľudia chcú a potrebujú? A prečo to nevyrábajú?“

Bol to dôsledok ťažkopádneho plánovaného hospodárstva. Manželke bolo až ľúto, aké krásne veci na deti dostať inde, teda smerom na západ.

Nezmyselné plánovanie vystriedal liberalizmus. Voľný trh. Avšak namiesto toho, aby sme podporovali lokálnu ekonomiku a skutočné podnikanie, dali sme prednosť privatizácii a pohlcovaniu ekonomiky zahraničnými spoločnosťami. Poľnohospodárstvo sme postavili na chémii a vysokej produkcii. Najdôležitejšie sú akciové trhy, kde sa bohatne i chudobnie bez reálnej práce.

Ukázalo sa, že ani to nie je cesta. Predstavme si len. Zhruba 20 percent výroby áut sa nikdy nepredá. U nás sa v najlepšom roku vyrobilo cca milión áut. To znamená, že 200 000 z nich išlo do šrotu?  

Jeme potraviny, ktoré sa lacno dorábajú, no máme choroby, ktoré sa draho liečia. Od alergií po rakovinu. Amorálne i materiálne dôsledky sú ešte strašnejšie. Považujeme za normálne, že polovicu výroby v textilnom priemysle nikto nekúpi. Vyrábajú to pritom prakticky otroci. Svetové značky sa rodia pod rukami detí a najväčších bedárov.

Nedávno hovorila v televízii jedna slovenská modelka, ktorá sa dostala do čínskej fabriky. Robotníčky v nej nocovali na pracovných stoloch aj s deťmi. Aj to je jeden pohľad na liberálnu ekonomiku. Moja príbuzná rozprávala o školách v prírode v USA. Bola tam na stáži. Mnohé černošské deti v tejto superbohatej a liberálnej krajine prvý raz v živote spoznali, že jesť sa môže aj trikrát denne.

Všimnime si, ako vyzerá liberalizmus dnes. Rieši niekto závažné zločiny proti ľuďom a životnému prostrediu? Nie. Liberalizmus sa vrhol na ľudské práva, LGBTI problematiku a iné, zástupné témy. Tlieska vojnám a zbedačovaniu. V mene ľudských práv. Prečo? Lebo to podstatné riešiť nevieme.

Pokľakneme si na futbalovom štadióne na znak pokory pred černochmi a vyzeráme ako idioti. Ale to sa nosí. Čert ber, že duchovní otcovia nového hnutia sú marxisti, ctitelia Stalina i Mao Ce-tunga. A liberáli tomu tľapkajú. Ponížime Slovensko oceňovaním nejakej aktivistky z Bieloruska na najvyššej štátnej úrovni, lebo sa to v západnej Európe nosí.

Ani komunisti si nevedeli veľmi poradiť s plánovaným hospodárstvom. Ale pokúšali sa. A čo dnes? Namiesto riešení sa hľadajú marketingové nezmysly. Atraktívne sú fotky chlapov v ženskej bielizni, Grétine výkriky. Proste liberalizmus, ktorý zlyháva.

A pritom ja sa považujem za ľavicového liberála. Za človeka, ktorý je tolerantný a pritom za najdôležitejšiu považuje ekológiu a dôstojný ľudský život. Len tak mimochodom, na Srí Lanke som nosil dlhú hodvábnu sukňu, volalo sa to asi sarong. V horúčave to tak príjemne ovievalo nohy, že by som pristal aj doma…

Lenže to nie je podstata. Východiská neviem. Čakám na múdrych ľudí. Socialistickí teoretici sa o čosi pokúšali, dnes máme nejakých? Lebo politici nestačia. Ich ciele sú krátkodobé a veľmi vyhranené.

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka