Básnik Laco Novomeský v jednej zo svojich básní pod jednoduchým názvom Báseň má verše: „čas letí jak vtáci nedozierni“. Je tomu naozaj tak, aj keď v každodennom žití si plynutie času ani neuvedomujeme.

Prichádzajú však aj chvíle, kedy nie my sa usilujeme čosi uchopiť, ale keď to „čosi“ sa zmocňuje nás. A v týchto dňoch tým „čosi“ je aj spomienka na myšlienkový odkaz, napísaný vo veršoch i v slovách kultúrnej publicistiky, Mikuláša Kováča (18. 5. 1934 – 26. 5. 1992), ktorého život bol bezprostredne spätý s mestom pod Urpínom. Ním vyslovené nielen poetické slovo naďalej žije a prihovára sa ako výpoveď človeka o človekovi pre človeka.

Človek si začína uvedomovať život – jeho hodnotu – veľakrát len na pozadí smrti. Tento Damoklov meč v mladých a stredných rokoch životnej púte si neuvedomuje, ale ani nechce o tom niečo vedieť. Ak sa ostrie meča náhodou priblíži ku telesnej schránke do zorného uhla oka, začína pamätať na možný odchod do čierneho tunela s jedným otvorom bez možnosti návratu.

Mikuláš Kováč

Zvlášť osudne to pohne osudom človeka rozbiehajúceho sa zo štartovného bloku na dráhu života. Darmo je fyzicky pripravený pre tajomstvá dospelých, keď v zrelom tele mladíckeho ducha nahlodáva funkčnosť organizmu utajený červík – provokatér, narúšajúci harmóniu tela a duše. Silnú osobnosť s prirodzenou ľudskosťou usvedčiť nemôže, lebo jej imunitou sa stáva tvorivá tvorba hodnôt zlepšujúcich orientáciu človeka v priestore zamínovanom zlobou a nenávisťou.

Kompasom so strelkou na sever sa stáva Slovo, pri pôrode ktorého pomáhal cit meniaci ho v účinný liek na ubolenú ľudskú dušu. Lekárom v takomto prípade je básnik – konštruktér slov. Poznať a spoznávať jeho tvorbu, ale i životné osudy by malo byť prejavom kultúrneho človeka, aby – parafrázujúc Oscara Wilda – ľudia poznali hodnotu duchovného a nie neustále len trhovo cenu všetkého materiálneho.

Aj takto sa usiloval Mikuláš Kováč prekonávať nepriaznivý osud od začiatku dospelosti, od skonu ktorého uplynulo už tridsať rokov. V jeho všestrannej literárnej tvorbe nachádzame vložené stáročné skúsenosti ľudí slovenského národa. Kováčov vklad, aj napriek zdravotnému handicapu od mladosti, do mraveniska všeľudskej duchovnej práce bol výrazný.

Od začiatku 60. rokov 20. storočia do svojho predčasného odchodu do večnosti bol zlatým stredom banskobystrických literárnych siločiar. Jeho vstup do literatúry v čase úsilia o reštavráciu tzv. autentickej spoločenskej hodnoty v umeleckom texte, v čase proklamovania návratu lyrického subjektu do básne bol vítaný a predstavoval, ako to konštatovala literárna kritika, dosiahnutie vrcholovej línie.

Kultúrna verejnosť vníma Kováčov výrazný humanizmus predovšetkým prostredníctvom básnického slova. Už menej je známa jeho kultúrna publicistika, obsahujúca úvahy a glosy na aktuálne literárne i mimo literárne témy. V doterajšom recipovaní Kováčovej literárnej tvorby sú takéto úvahy o literatúre a vôbec živote všedného dňa v intenciách relativity vesmírneho času niečím „v ofsajde“. Pritom v nich dokresľuje isté detailnejšie obrysy na mape svojej poézie.

Mikuláš Kováč vedel v nadčasových reláciách vystrúhať „z prózy života“ hlbší filozofický ponor do ľudského vnútra v aforistických skratkách a v paradoxných konfrontáciách obrazov i slov ako osobitný a svojský mysliteľský typ poeta.

Filozofickú orientáciu lyrickej povahy odhaľujú nielen zašifrované „utajené“ myšlienky, názory a postoje identifikovaním semiotického obrazu Kováčovej poetiky, ale i prostredníctvom poetických a filozofických reflexií o poézii, o slovenskej poézii, o poézii vlastnej a poézii v sebe.

Tomuto rozmeru Kováčovej osobnosti ostáva literárnohistorický výskum ešte dlžný. Pritom poetické glosovanie prózy života a literatúry dialekticky pretavil svojimi slovami, na ktorých je prischnutá ľudskosť, na kontinuitu dnešného so včerajším.

Pri spomienke na Mikuláša Kováča, ktorý podľa literárneho vedca Pavla Plutka „… sa dokázal realisticky vysporiadať s otázkami akejkoľvek proveniencie… a bol autentickým a originálnym mysliteľom, ktorému nič ľudské nebolo cudzie…“, si možno pripomenúť niektoré z jeho prorockých myšlienok vyslovených na začiatku zásadnej transformácie našej spoločnosti. Aj keď v tom čase sa pomaly napĺňala čaša jeho života, vedel sa pozrieť na vznikajúce pomery po roku 1989 s výrazným analytickým postojom človeka, ktorý vnímal svet ako prepojený systém vzájomných vzťahov a súvislostí.

Básnik Mikuláš Kováč

A tak už v onom čase vnímal proces transformácie zo socializmu na kapitalizmus ako zápas nových demokratov, resp. „demokratov“ predovšetkým o získanie si dovtedy vytvoreného majetku viacerými generáciami najmä pre svoj osobný prospech. Jednoducho správne predvídal nekompromisný zápas politických síl o bezohľadné prevzatie moci a majetku do súkromných rúk.

Pripomeňme si jeho prorocké slová vyslovené v rozhovore so spisovateľom a novinárom Petrom Holkom, v ktorom sa Kováčova predvídavosť takmer úplne naplnila: „Totalitný systém bol vulgárny, násilnícky. Badám a som rád, že definitívne dohasína. Ale vznikajú štruktúry, ktoré nás budú podrobovať opäť nátlaku, povedzme nátlaku trhu, ekonomiky, ktorá bude mať charakter, vzhľadom na našu výchovu, skoro až drakonický.

Som presvedčený, že ľudia to pocítia. Čaká nás dlhý čas akomodácie a asimilácie a za ten čas mnohí stratíme aj chuť dýchať. Budú to zrejme veľké sociálne premeny na britve krízy. Treba si uvedomiť, že tri štvrtiny nášho národa sú potomkovia chudákov či bedárov. Ani stredné vrstvy neboli nejaké blahobytné.

Básnik so psom

Preto na Slovensku bol v minulosti taký silný príklon k ideálom sociálnej spravodlivosti. Ale politická prax tieto ideály sklamala. Urobili či zapríčinili sme to však všetci, spoločne sme tú kašu varili i jedli, ibaže nerovnako ochutenú… Neviem, či väčšina nášho národa ideu sociálnej spravodlivosti nezavrhla, ba vo svojom okolí sa stretávam s predstavami akéhosi času dravčieho, až koristníckeho podnikania: Rýchlo toho druhého nejakým spôsobom ošmeknúť!

Akoby sme zabúdali, že aj kapitalizmus prešiel svojou vývojovou etapou a kultivoval sa, je konvencionálne viazaný. Som presvedčený, že aj náš podnikateľ by mal byť nositeľom nejakých ideálov. Naši chcú byť bohatí ako Baťa, ale akosi sa im stráca jeho sociálna misia. On totiž nebol nejaký podnikateľský šarkan. Počujem vôkol seba, ako budeme bohatnúť na vyradenom mäse a plesnivej zelenine…“

Aj v týchto slovách Mikuláša Kováča je jasne zakódovaný odkaz pre dnešok so silným humanistickým étosom a zmyslom pre skutočnú sociálnu spravodlivosť. Preto popri jeho poetickom slove vyslovenom v básnických zbierkach bude určite užitočné sprítomniť aj slová už takmer zabudnutej jeho kultúrnej publicistiky.

Július Lomenčík