Slovenská literatúra dostala ďalší silný ženský hlas – tentoraz prostredníctvom pera Jozefa Banáša. Autor v románe Tichá rebelka Timrava oživuje príbeh spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy, ženy, ktorá tichým, no odvážnym spôsobom prekračovala hranice svojej doby.

O tom, prečo sa rozhodol dať hlas „tichej“ rebelke slovenskej literatúry, ako odhaľoval jej vnútorný svet a čo môže Timrava povedať dnešnému čitateľovi, sa s Jozefom Banášom porozprávala Slavomíra Očenášová-Štrbová.

My Banskobystričania sme hrdí,

že naše mesto bolo miestom vzdelávania

a formovania mladej slečny Boženy,

ktorú otec, evanjelický farár Pavel

Slančík z Polichna, poslal študovať

na meštiansku školu práve do Banskej

Bystrice. Iste sa v našom meste ocitla viackrát,

no určite to bolo v roku 1938,

keď navštívila Teréziu Vansovú na Fortničke.

Jozef Banáš

Pán Banáš, vo vašej tvorbe často oživujete významné osobnosti slovenských dejín. Románovo ste sa venovali A. Dubčekovi, M. R. Štefánikovi, T. Baťovi, A. Stodolovi. Čo vás priviedlo práve k Božene Slančíkovej Timrave?

Našťastie má náš relatívne malý národ i v pomere k národom početnejším dostatok významných osobností, ktoré presiahli rámec Slovenska. Žiaľ, mnohí z nich, ktorí žili v časoch rakúsko-uhorskej monarchie, boli označovaní za Uhrov, aby som bol presnejší za Maďarov. To je prípad i mojich hrdinov – Štefánika, Stodolu a napokon aj Timravy. Napriek tomu, že Timravino dielo bolo v kategórii povinného čítania, čítal som jej novely a poviedky dobrovoľne, pretože ma zaujalo jej otvorené, pravdivé a silno kritické zobrazenie postáv, mravov a najmä nemravov. Každá jej novela či poviedka bola tichou rebéliou. Som rád, že k mojim životopisom Dubčeka, Štefánika, Baťu a Stodolu pribudla po prvýkrát žena, ktorá svojou odvahou a nekompromisným hľadaním pravdy prevýšila mnohých aj dnešných kolegov a kolegyne od pera.

Čo vás presvedčilo vložiť do názvu knihy Timravinu tichú rebéliu?

Nebola rebelantkou typu Jany z Arku – poďme na barikády (hoci i ona sa v kritickej situácii vyjadrila: Stačilo! Biť sa budeme!), ale rebelovala každou svojou novelou či poviedkou. Sám viem, že písané slovo má neraz silnejší účinok ako slovo povedané, ktoré sa časom stratí, ale čo je napísané ostáva, hoci napísané slovo je tiché.

Timrava je možno vnímaná ako uzavretá, skrze svoje poviedky zdanlivo zatrpknutá žena. Aká Timrava sa odhalila počas písania vám?

Áno, povrchný pohľad vyvoláva dojem, že bola zatrpknutá, čo v kontexte jej neobľúbenosti u tých, ktorých kritizovala, je zrozumiteľné, ale v hĺbke svojho srdca bola veľmi citlivá a žičlivá žena. Rada sa stretávala s mladými ľuďmi, bola učiteľkou v škôlke, milovala deti, rada spievala, na jej dvore hrávali mladí volejbal, hrala s nimi karty, varila, piekla, rozdávala nielen svoje koláče, ale najmä seba samú.

Ako ste pristupovali k jej osobnosti?Viac ako k autorke, pozorovateľke a fotografke ľudských duší – povedané s Alexandrom Matuškom –, alebo ako k reálnej žene, ktorá zápasila so spoločenskými obmedzeniami svojej doby?

V románe, samozrejme, píšem aj o jej diele, ale to nechám odborníkom. Zameral som sa na to, čo ste výstižne pomenovali – spoločenské, sociálne, národnostné i rodové obmedzenia tej doby a ako sa s nimi vyrovnávala.

Písali ste o období, ktoré je nám dnes už vzdialené. Ako prebiehal váš výskum? Ktoré zdroje či momenty vám najviac pomohli vcítiť sa do jej vnútorného sveta?

Pomohlo mi mnoho skvelých ľudí, najmä z Novohradu. Zmienim docenta Júliusa Lomenčíka, dnes Bystričana, ale pôvodne z Novohradu, Jána Aláča, Moniku Albertiovú, starostov Polichna a Ábelovej Pavla Kyseľa a Jaroslava Maslena, bývalého starostu Ábelovej pána Ivaniča, Petra Vámosiho a ďalších. I touto cestou im chcem poďakovať, bez nich a podkladov, ktoré mi poskytli, by dielo nevzniklo.

Timrava svojím spôsobom odmietala manželstvo, konvencie aj falošné pózy. Ako by ste definovali jej „tichý vzdor“ v kontexte dnešnej spoločnosti?

Našťastie tie spoločenské úzy, ktoré boli v tom čase dominantné – najmä nútené sobáše mladých, ktorí nemali k sebe žiadny vzťah, len rodičia ich do sobáša donútili kvôli spájaniu majetkov, sú už minulosťou. Timrava jasne vyhlásila, že ona sa vydá len z lásky, a keď jej jediná životná láska v mladom veku umrela, ostala sama. Samotná žena bez mužovej zábezpeky to mala veľmi ťažké, dokázala sa s tým vyrovnať a je i dnes príkladom mnohým osamelým ženám.

Váš román ponúka nielen obraz ženy, ale aj doby – patriarchálnej, uzavretej, zároveň plnej prebúdzajúceho sa národného cítenia. Aké paralely vidíte medzi svetom Timravy a dneškom?

Paralel je tam veľa. Najmä v tej našej ťapákovčine. Myslím, že národné sebavedomie už máme dostatočné, ale tá ťapákovčina, neustále pochybovanie o sebe samom je jav, ktorý ma i dnes veľmi ruší. Veľa chodím po Slovensku a vidím stále vysokú mieru ustráchanosti, lamentácie, nedôvery najmä v seba samého, žiaľ, aj u mladých ľudí. Aj preto píšem o osobnostiach, ktoré sú nám príkladom v sebavedomí.

Ktorý moment alebo myšlienka zo života Timravyvám počas písania najviac rezonovali?

Tých momentov bolo veľa, ale azda najsilnejšia bola jej vzbura proti národnému výkvetu vtedajšieho Slovenska (Horného Uhorska), keď sa v Dolnom Kubíne dostala do ostrého stretu s Vajanským a inými národniarmi z Martina, ktorí navonok vystupovali ako bojovníci za slovenskú vec, v súkromí sa však zhovárali po maďarsky. Napísala o tom novelu Skúsenosť, ktorú musel, žiaľ, hlavný redaktor Slovenských pohľadovJozef Škultéty pod tlakom cenzurovať. Ale to sa, žiaľ, deje aj dnes.

Čo by ste chceli, aby si čitatelia odniesli z vašej Tichej rebelky?

Naša Boženka je naskrz nasledovaniahodný príklad nielen pre ženy, ale pre každého, kto chce žiť svoj vlastný život, a nie sa neustále prispôsobovať okoliu, zvykom, tlakom. Jej cesta nebola ľahká, ale dokázala si zachovať svoju integritu, žila svoj život, a nie život niekoho iného. A potom ten jej krutý výsmech z už zmienenej ťapákovčiny…

A napokon, na akú tému alebo osobnosť z vašej tvorivej dielne si môžeme pristrojiť srdcia?

Hotujem sa spracovať môj silný zážitok z nedávneho duchovného maratónu  42-kilometrového putovania k prameňu rieky Gangy v štvortisícovej výške Himalájí. A mám niekoľko zaujímavých postáv zo slovenskej i slovanskej histórie. Držím sa hesla: Nerezignujeme preto, lebo starneme, ale starneme preto, lebo rezignujeme.

Rozhovor s Jozefom Banášom ukazuje, že Tichá rebelka nie je len román o jednej spisovateľke, ale aj zrkadlo slovenskej duše, ktorá sa často búri potichu, no vytrvalo. Timrava sa v autorovej interpretácii stáva symbolom ženy, ktorá sa nebála byť sama sebou, aj keď tým šla proti prúdu. J. Banáš svojou knihou pripomína, že skutočná odvaha nemusí kričať.Niekedy stačí, keď mlčí, ale neuhne.

Jozef Banáš za svojimi čitateľmi príde aj do Banskej Bystrice. Beseda s autogramiádou sa uskutoční 9. decembra 2025 (utorok) o 16:00 hod. v Štátnej vedeckej knižnici.