Pred dvomi rokmi sme si chceli veľkolepejšie pripomenúť 200 rokov od narodenia jedinečného tvorcu Maríny a Detvana – Andreja Sládkoviča (nar. 30. marca 1820). Škrt cez rozpočet však urobila pandémia.

Spomienka k 150. výročiu úmrtia veľkého štúrovského básnika

Zostalo tak iba pri mediálnych výstupoch a nádeji, že sa hádam dočkáme chvíle, keď sa budeme môcť vrátiť k dôstojnému ucteniu si jeho odkazu. No a ten čas nadišiel v stredu 20. apríla 2022, keď uplynulo presne 150 rokov od úmrtia tohto veľkého štúrovského básnika, neodmysliteľne spojeného s Radvaňou. A to bol dôvod pre kompetentných pripraviť dôstojnú spomienku na túto jedinečnú osobnosť.

Iniciatívy sa chopil poslanec MsZ za tento volebný obvod Marek Ondráš, ktorý v prvom slede oslovil žiakov a študentov ZŠ Radvaň, Gymnázia A. Sládkoviča a Evanjelického gymnázia, ktorí v početnom zastúpení na dve etapy očistili evanjelický cintorín ako aj básnikov hrob. Takto si konkrétnou aktivitou uctili pietne miesto našej národnej histórie. Vďaka im za to!

Do prípravy spomienkového podujatia sa zapojilo mesto Banská Bystrica, ECAV, Spolok slovenských spisovateľov, Matica slovenská a na diaľku (kvôli zdravotnému stavu) aj radvanský rodák, herec a neopakovateľný interpret umeleckého slova, Juraj Sarvaš. Ruku k dielu priložili aj poetka Elena Cmarková, hudobník Jozef Pantlík a ďalší účinkujúci.

Samotná slávnosť, ktorú na nádvorí ev. fary moderoval evanjelický farár Michal Zajden, začala spevom piesne More vyschne na slová Andreja Sládkoviča v podaní tunajšieho zborového spevokolu. Po nej sa prítomným účastníkom postupne prihovorili zástupca primátora mesta Banská Bystrica Milan Lichý, biskup záp. dištriktu ECAV Ján Hroboň a za Spolok slovenských spisovateľov Jana Borguľová.

Juraj Sarvaš sa osobne nemohol slávnosti zúčastniť, poslal však aspoň svoj príhovor. Následne prostredníctvom nahrávky zaznela v jeho podaní báseň Vrstovníkom. Záver tento časti spomienky patril emotívnej interpretácii Sládkovičovej básne Dcérka a mať v hudobnej podobe, spievala Sylvia Baranová, na husliach ju sprevádzal Jozef Pantlík.

Účastníci spomienkového zhromaždenia prešli potom na ev. cintorín k hrobu Andreja Sládkoviča, kde si v podaní Slávky Očenášovej vypočuli báseň Krajanom, za Maticu slovenskú sa im prihovoril Július Lomenčík a spevokol Hron s dirigentom Petrom Bibzom obstaral hudobný záver piesňou Aká si mi krásna. Následne zástupcovia inštitúcií položili vence na hrob jedinečného štúrovského básnika.

Pomník Andreja Sládkoviča v Radvani

Pre súčasných obyvateľov Radvane je prirodzenou súčasťou evanjelického areálu dôstojný pomník Andreja Sládkoviča. Desaťročia hľadí tento „pohronský slávik“ na svoj „špatokrásny“ ľud a rozjíma o jeho minulosti, prítomnosti či budúcnosti. Keby vedel prehovoriť, možno by sme sa dozvedeli zaujímavé hodnotenie…

Dnes už málokto vie, kedy a ako sa zrodila myšlienka na realizáciu tohto sochárskeho diela. V archíve Literárneho a hudobného múzea ŠVK v Banskej Bystrici však možno nájsť odpoveď aj na túto otázku. Nachádza sa v ňom kompletný dokument – kniha zápisníc prípravného výboru na postavenie sochy Andreja Sládkoviča.

Prvá zápisnica je datovaná 15. marca 1924 a posledná 9. júna 1940. Teda viac ako 16 rokov trval proces príprav a realizácie tohto monumentálneho diela, ktoré na nás stále pôsobí svojím majestátom.

Iniciatíva na inštalovanie Sládkovičovej sochy patrila Miestnemu odboru Matice slovenskej v Radvani v spolupráci s Čítacím spolkom Sládkovičovým, obcou a ev. a v. cirkevným zborom. Po celý čas stál na čele prípravného výboru evanjelický farár Július Szeneš.

Na základe prieskumu situácie bolo rozhodnuté, že potrebné finančné prostriedky sa získajú oficiálne povolenou zbierkou od obyvateľov v rámci celej ČSR, zároveň bolo určené aj lokalizovanie diela – pred evanjelickým kostolom. V čase rozhodnutia však priestor nebol voľný, stála na ňom ubytovňa pre sluhov pána A. Radvanského, známa pod názvom Pivnička. Po dlhom rokovaní s majiteľom kúpila pozemok ev. cirkev za 42 tisíc Kč. Ďalej sa výbor uzniesol, že objednávku na umelecké dielo zadá banskobystrickému rodákovi, sochárovi Miroslavovi Motoškovi.

Samozrejme, situácia nebola celkom jednoduchá, nie všetky veci vychádzali ako boli plánované. Na urýchlenie procesu sa preto členovia výboru rozhodli, aby sa položil aspoň základný kameň – k 10. výročiu vzniku ČSR. Stalo sa tak 8. decembra 1928. Pre nedostatočnú výšku potrebných financií zbierka pokračovala ešte aj v roku 1933. Stav konta v pobočke Národnej banky v Banskej Bystrici v tom čase obsahoval čiastku 91 820 Kč.

Veľmi vážnou kapitolou bol problém okolo návrhu sochy. Členovia výboru mali výhrady voči predloženému modelu od M. Motošku, preto požiadali o posudky známe autority – Štefana Krčméryho, Vojtecha Ihringa a Miloša Bazovského, na konzultáciu prizvali aj architekta Emila Belluša. Rozhodnutie sa rodilo ťažko, dokonca stretnutia 7. februára 1934 sa zúčastnili matiční funkcionári – Jozef Cíger Hronský a Jozef Cincík.

Uvažovalo sa o nových dielach od Ladislava Majerského či Fraňa Štefunku. Zaujímavosťou v tejto súvislosti sú požiadavky na sochu: „Sládkovič ako tichý spisovateľ a básnik by mal byť zvečnený v sediacej póze a nie stojacej, ktorý postoj viacej sa hodí pre ľudí výbojných akým boli Štúr, Hurban, Hodža, Štefánik a iní.“

Problém bol aj v otočení hlavy smerom k Banskej Bystrici, alebo či má hľadieť priamo, ako má mať položené ruky, držať knihu a pod.

Definitívne rozhodnutie padlo 30. marca 1938 (!), keď výbor súhlasil s návrhom autora a určil termín odhalenie sochy na 23. októbra 1938. Búrlivé udalosti okolo rozpadu ČSR a vzniku Slovenskej republiky, ako aj vojnové udalosti spôsobili však odklad – a tak sa slávnosť uskutočnila až 9. júna 1940.

Odhalenie sochy Andreja Sládkoviča v Radvani sa konalo za účasti mnohých vtedajších činovníkov. Hlavným rečníkom za vládu bol minister hospodárstva Gejza Medrický, inak radvanský rodák, sochu odhalil minister a  spisovateľ Tido J. Gašpar, pri Sládkovičovom hrobe prehovoril poslanec a básnik Emil Boleslav Lukáč. Hudobný sprievod obstarala vojenská hudba, medzi recitátormi bol napr. Andrej Sarvaš. Jeho vtedy 9 – ročný brat Juraj bol v sprievode svojej matky tiež prítomný a živo si na to dodnes spomína.

K tejto významnej udalosti bolo vytlačených 500 plagátov a 1 tisíc pozvánok, predávali sa aj bronzové odznaky. Oficiálna časť slávnosti bola zakončená v užšom kruhu obedom v Národnom dome, na ktorý prítomných prominentov pozval starosta Michal Samuhel.

Ako je zrejmé z tohto textu, nielen knihy, ale aj sochy majú svoje osudy!