Zaujal nás prípad slovenskej matky Ingrid z nášho kraja – Lučenca a jej dvoch maloletých dcér – sedemročnej Sabinky  a štvorročnej Karolinky , ktoré má podľa rozhodnutia slovenských súdov vrátiť ich otcovi Heithovi do Orlanda v USA, od ktorého bola pred štyrmi rokmi nútená odísť na Slovensko.

Ako sme zistili, vonkoncom sa nejedná o ojedinelý prípad. Naopak, je ich viac a žiaľ slovenské matky s ich deťmi pred našimi súdmi ťahajú za kratší koniec. Skúsme si to zdokumentovať na prípade Ingrid a jej  dvoch maloletých dcér.

Rozchod v USA a odchod matky s deťmi na Slovensko so súdnym pokračovaním

Bývalej slovenskej letuške spoločnosti Emirates sa po svadbe s americkým pilotom Heathom a ich presťahovaní s malou dcérkou Sabinkou na Floridu začal rúcať sen o šťastnom manželstve. Americký manžel dal v práci výpoveď a začal piť, nechýbali ani drogy, Ingrid dostávala od neho iba minimálne peniaze na domácnosť. V tejto situácii po jednej návštev Slovenska  uvažovala o tom, že s dcérkou sa už k manželovi do USA nevráti.

Právnici ju však upozornili, že by išlo o medzinárodný únos. Preto sa rozhodla vrátiť s tým, že začne pracovať a počká, kým jej dcérka Sabinka vyrastie. Chvíľu po jej návrate na Floridu sa zdalo, že manžel sa polepšil. Keď bola v treťom mesiaci tehotenstva, prišla pandémia a situácia v rodine sa dramaticky zhoršila.

Maloleté deti Sabinka a Karolinka so slovenskou matkou Ingrid

Po narodení Karolinky sa pobyt v spoločnej domácnosti s manželom stal neznesiteľným, čo vyústilo do rozvodového konania. Potom, čo manžel v jednu noc deti uniesol, sa na základe toho právnici oboch manželov zhodli, že otec sa do domu už vracať nebude, pretože spoločné bývanie už neprichádzalo do úvahy. Manžel sa odsťahoval, Ingrid s dievčatami zostala bývať v rodinnom dome, pričom súd upravil ich kontakt s maloletými deťmi.

V roku 2021 sa Ingrid  rozhodla odísť s deťmi, ktoré majú duálne americké i slovenské  štátne občianstvo, na Slovensko, čo oznámila ich otcovi, ktorý ich mohol prísť navštíviť. Ten sa obrátil na americký súd, ktorý vydal príkaz na prevzatie detí a ich odovzdanie do starostlivosti otca. Keďže Ingrid tento príkaz nerešpektovala, americký súd v marci 2022 vydal konečné rozhodnutie o rozvode manželstva, s ktorým spojil aj úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom.

Súčasťou tohto rozhodnutia bol aj rodičovský plán, podľa ktorého malo byť v najlepšom záujme detí, aby výlučnú zodpovednosť a rozhodnutie  o závažných otázkach týkajúcich sa maloletých detí mal otec.

Americký otec prišiel na Slovesnko, ale maloleté dcéry s ním odmietli odísť

Rozhodovanie slovenských súdov

Americký otec sa v júli 2022 domáhal nariadenia o návrate detí do miesta ich obvyklého pobytu v USA na Okresnom súde v Banskej Bystrici tvrdiac, že matka ich previezla na Slovensko neoprávnene. Banskobystrický okresný súd návrhu otca vyhovel a uznesením z 13. decembra 2023 nariadil návrat oboch maloletých detí do USA s tým, že matka ich môže na tejto ceste sprevádzať.

Matka aj kolízny opatrovník sa proti súdnemu rozhodnutiu odvolali. Žiadali návrh otca zamietnuť. Ingrid odvolaciemu súdu predložila dôkaz o tom, že SB-1 víza, ktoré by jej umožnili vycestovať s deťmi do USA, nezískala. Kolízny opatrovník súdu vyčítal, že nedal urobiť znalecké posudzovanie rodičov a detí a s odkazom na existujúce dôkazy a vyjadrenia psychológov skonštatoval, že návrat nie je v najlepšom záujme maloletých

Napriek odvolaniu matky Ingrid a kolízneho opatrovnika ÚPSVaR Lučenec však Krajský súd v Žiline 12. februára 2025 potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Okresný súd v Banskej Bystrici

Advokátka otca detí JUDr. Jaroslava Juranová iba sucho skonštatovala:

 „V tejto veci nezávislé súdy povedali jasné stanovisko, a to, že matka je zodpovedná za situáciu, v ktorej sa aktuálne nachádza a do ktorej doviedla aj maloleté deti, a to tým, že ich premiestnila z USA na Slovensko bez súhlasu otca a dopustila sa tak rodičovského únosu detí.“

Bývalá dlhoročná zástupkyňa SR pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) JUDr. Marica Pirošíková k tomu uviedla:

„Napriek záverom obsiahnutým v psychologických vyjadreniach a znaleckom posudku o riziku vážnej ujmy súdy ignorovali návrh kolízneho opatrovníka na vykonanie znaleckého dokazovania a nezohľadnili obsah jeho odvolania, v ktorom žiadal návrh na návrat zamietnuť. Neprihliadali náležite na to, že matke neboli pridelené SB-1 víza a teda nemohla z objektívnych dôvodov sprevádzať maloleté deti do USA, ani na riziko jej trestného stíhania v prípade v prípade návratu do USA či na zžitie sa detí s prostredím na Slovensku.“

Marica Pirošíková

Podľa Pirošíkovej podobné postupy vnútroštátnych súdov viedli ESĽP v minulosti k záveru o porušení práva na rodinný život v prípade B. v. Belgicko, Šneersone a Kampanella v. Taliansko, či G. S. v. Gruzínsko alebo X. voči Lotyšsku. ESĽP v takýchto prípadoch vždy rozhoduje o právoplatných a vykonateľných rozhodnutiach nezávislých súdov, ktoré pred ním sťažovatelia spochybňujú.

Advokátka JUDr. Zuzana Pitoňáková k postupu súdu, ktorý odmietol návrh kolízneho opatrovníka dať vyhotoviť vlastný znalecký posudok s vysvetlením, že zásada  oficiality a vyšetrovacieho princípu pri zisťovaní skutočného stavu veci je obmedzená z dôvodu  uskutočniť konanie v čo najkratšom čase, poznamenala:

„S takýmto názorom sa nestotožňujem a to z dvoch dôvodov. Po prvé: skutočnosť, že vo veci je potrebné rozhodnúť v čo najkratšom čase nezbavuje súdy povinnosti v zmysle vyššie citovanej judikatúry ESĽP zistiť všetky okolnosti potrebné pre rozhodnutie teda zistiť, či existuje dôvod, pre ktorý by návrat maloletého dieťaťa nemal nariadiť.  Po druhé: podľa § 134 Civilného mimosporového poriadku rozhodne súd v návratových konaniach spravidla v lehote 6 týždňov.  Konanie pred všeobecnými súdmi trvalo 2 roky a 7 mesiacov. Pritom iba krajský súd konal  o druhom odvolaní matky 12 mesiacov.  Teda súdy na jednej strane odmietajú akceptovať matkou predložené znalecké posudky a vyjadrenia a  na strane druhej odmietajú pribrať do konania nestranného znalca s odôvodnením, že konanie je potrebné uskutočniť v čo najkratšom čase. Zároveň však súdy zákonom ustanovené lehoty na rozhodnutie nedodržujú a teda v čo najkratšom čase oni sami nekonajú.“

Krajský súd v Žiline

Ústavná sťažnosť

Ingrid 20. mája 2025 podala na Ústavný súd v Košiciach ústavnú sťažnosť s návrhom na odklad súdneho rozhodnutia. V nej poukázala na skutočnosť, že maloleté deti žijú na Slovensku už viac ako 3 roky, pričom otec sa začal domáhať ich návratu do USA až po uplynutí 10 mesiacov od ich odchodu na Slovensko.

Ďalej že maloletá Karolinka za svoj domov považuje Slovensko, kde chodí do škôlky, rozpráva iba po slovensky,  je v každom smere fixovaná a plne odkázaná na osobu matky, pričom v USA nemá vytvorené žiadne väzby. Sabinka skončila prvý ročník základnej školy. Ovláda aj anglický jazyk, ale po 4 rokoch pobytu na Slovensku jej slovná zásoba už nie je taká ako v USA. Na Slovensku má so sestrou Karolinkou zabezpečené stabilné rodinné a sociálne zázemie.

Obe maloleté deti sa vyjadrili, že chcú ostať s matkou na Slovensku, pričom len samotná myšlienka na odchod do USA im spôsobuje nepriaznivé psychické rozpoloženie. Matka opakovane žiadala okresný súd, aby nariadil znalecké dokazovanie, v rámci ktorého by mohol zaviazať otca maloletých detí podrobiť sa znaleckému skúmaniu či psychologickému vyšetreniu.

Predložené psychologické vyjadrenia, ako aj znalecký posudok predložený matkou jednoznačne potvrdzujú, že už v čase ich vypracovania existovalo vážne nebezpečenstvo, že návrat do USA by maloletým deťom spôsobil trvalú a neodstrániteľnú duševnú ujmu.

Slovenské súdy však nepovažovali predložené dôkazy za objektívne, pričom podľa matky bolo ich povinnosťou v súlade s § 36 CMP nariadiť znalecké dokazovanie, keďže nemohli mať bez ďalšieho jednoznačne zodpovedanú otázku nenaplnenia výnimky v zmysle čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru.

Ústavný súd SR v Košiciach

Nevyhovením návrhu na vypočutie znalkyne a návrhu na nariadenie znaleckého dokazovania došlo podľa matky k porušeniu  jej práv zaručených ústavou a Dohovorom o ľudských právach. Odvolací súd sa pritom žiadnym spôsobom nezmienil o tom, že matka aj kolízny opatrovník zhodne navrhli vykonať nové znalecké dokazovanie týkajúce sa hrozby vážnej psychickej ujmy u maloletých detí.

Matka zároveň zdôraznila, že ako osoba, ktorá sa vzdala „trvalého pobytu“ v USA a tým aj postavenia zákonného rezidenta, má možnosť získať víza len s obmedzenou platnosťou. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa mohla s prihliadnutím na útek z USA uchádzať o SB1 víza. Nespĺňa dve z troch podmienok na udelenie víz tohto typu, o čom informovala aj okresný súd.

V rámci odvolacieho konania predložila okrem žiadosti o udelenie SB1 víz aj následnú odpoveď americkej ambasády o neudelenie SB1 víz. Z tohto dôvodu je nepochopiteľné konštatovanie krajského súdu, že sťažovateľka má možnosť požiadať o SB1 víza, pretože odvolaciemu súdu bolo predložené odmietavé rozhodnutie ambasády. Inými slovami objektívne nemohla sprevádzať svoje deti do USA.

Matka slovenským súdom preukázala hrozbu trestného stíhania v USA, pričom odkázala na komunikáciu s advokátom pôsobiacim v oblasti trestného a rodinného práva v USA. Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť matky zamietol. Následne zamietol aj ústavnú sťažnosť podanú v mene maloletých detí.

Zaujímavý názor na rozhodovanie slovenských súdov v otázke vynúteného navracania detí slovenských matiek do zahraničia vyslovila advokátka JUDr. Iveta Rajtáková, ktorá právne zastupovala matky vo viacerých podobných prípadoch:

„Obávam sa, že rozhodovacia prax súdov sa vyvinula do podoby, v ktorej apriórne odmieta skúmať najlepší záujem dieťaťa v celej jeho komplexnosti. Najlepší záujem dieťaťa stotožňuje zvyčajne s právom rodiča, ktoré sa návratu domáha, stýkať sa s dieťaťom či zabezpečovať konkrétnu formu starostlivosti v krajine skutočného či domnelého obvyklého pobytu. Za najlepší záujem dieťaťa je tak jednostranne považované jeho právo na styk s takýmto rodičom.“

Súdy podľa advokátky Rajtákovej v mnohých prípadoch úplne ignorujú komplexnosť situácie dieťaťa, o ktorého návrat ide, pričom v podstatnej časti prípadov ide o dieťa, ktoré je sekundárnou obeťou násilného vzťahu rodičov. A to napriek tomu, že aj v  Zákone o rodine je ako jeden z aspektov najlepšieho záujmu dieťaťa uvedené aj ohrozenie jeho vývinu zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou.

Správy o ohrození psychického vývinu dieťaťa, predkladané rodičom brániacim sa návratu, súdy bagatelizujú ako jednostranné, ale na druhej strane nevykonajú žiadne dokazovanie, ktoré by tie dôkazy mohlo či objektivizovať alebo vyvrátiť.

Na povinnosť súdu  preskúmať celú rodinnú situáciu pritom poukázal aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze PL. ÚS 23/2019 z 9. decembra 2020 keď uviedol:

„Vzhľadom na skutočnosť, že aj v návratových konaniach sa pre účely vydania konečného rozhodnutia vykonáva riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa § 123 ods. 1 CMP, je potrebné zohľadniť, že súdy rozhodujúce v návratových konaniach sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva povinné v týchto konaniach prihliadať na najlepší záujem dieťaťa. V podmienkach konkrétneho prípadu to znamená, že vnútroštátne súdy sú povinné náležite preskúmať aj celú rodinnú situáciu (faktory skutkové, citové, psychologické, materiálne či zdravotné) vrátane tvrdení o „vážnej ujme“, ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť.”

Žiaľ, tento prístup sa stáva v postupoch a rozhodnutiach súdov v návratových konaniach stále zriedkavejšou výnimkou.

Deti skončili na psychiatrii…

Prípad Ingrid Helms a jej maloletých detí má v tejto chvíli nečakanú koncovku. Aby slovenská matka zabránila nútenému výkonu rozhodnutia nariadeného súdom za prítomnosti policajtov, navrhla americkému  otcovi dobrovoľný výkon rozhodnutia s tým, že si príde po deti do jej bytu. Zároveň mu navrhla, že v byte môže zotrvať aj niekoľko dní.

Otec s uvedeným návrhom nesúhlasil a na dobrovoľný výkon súdneho rozhodnutia sa dostavil v sprievode svojej právnej zástupkyne a policajtov, čo malo za následok traumatizujúci zážitok pre deti. Za žiadnych okolností nechceli s otcom odísť a pevne sa držali matky. Následne s plačom ušli do detskej izby.

Podľa našich informácií obe maloleté deti po návšteve otca v ich byte za prítomnosti políciou utrpeli vážny traumatický šok a museli byť hospitalizované na detskej psychiatrii. Otázka znie, ako rozhodovali slovenské súdy, keď na takéto možné vyústenie prípadu upozorňovali psychológovia aj kolízny opatrovník, ibaže sudcovia to nebrali úvahy? Naozaj skúmali najlepší záujem slovenských detí?

Maloleté deti Sabinka a Karolinka