Keď poslanec Motyčka vyjadril verejne svoj názor o aktivitách niektorých občianskych aktivistov, húfne na neho podali sťažnosti. Dnes doznieva spor Pirošík vs. Motyčka. Kde je pravda a akým metrom sa meria?

22.september 2008 sa celkom potichu zapísal do histórie mesta Banská Bystrica prekvapujúcim a dosť zvláštnym rozhodnutím tunajšieho Obvodného úradu v spore dvoch poslancov mestského zastupiteľstva, aktivistu Pirošíka proti novinárovi Motyčkovi. Čo sa vlastne stalo?

Kritici neprijali kritiku

V apríli 2008 sa traja aktivisti z občianskej iniciatívy Občania mestu a jeden miestny poslanec obrátili na Obvodný úrad v Banskej Bystrici v súvislosti so zverejnením článku iného poslanca – novinára Motyčku pod názvom „Otvorený list novinárom a nielen im“ v marcových Radničných novinách. V ňom autor vyslovil svoj osobný kritický názor na činnosť aktivistov a niektorých poslancov Banskobystrickej alternatívy. Dotknutí samostatnými podaniami v rovnakej veci žiadali Obvodný úrad, aby autor článku bol uznaný za vinného zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť znevažovaním ich mena a činnosti na verejnosti.

Medzitým v máji 2008 Tlačová rada SR (občianske združenie) po sťažnosti jedného z aktivistov udelila mestu ako vydavateľovi Radničných novín pokarhanie za uverejnenie predmetného článku, keď uznala 3 zo 7 napadnutých tvrdení a hodnotiacich úsudkov v článku ako neetické.

V 1. kole úspešný Pirošík

V júni 2008 Obvodný úrad na troch pojednávaniach neprijal argumenty troch aktivistov (Rončák, Huba, Hirt) a ich podania odmietol ako nedôvodné, vrátane neskoršieho odvolania sa aktivistu Rončáka. Poslanec – aktivista Pirošík sa vtedy nedostavil, ale 22. septembra Obvodný úrad na novom samostatnom pojednávaní rozhodol v jeho prospech napriek tomu, že v inkriminovanom článku sa ho týkalo prakticky iba pár viet: …“Kde pracujú páni Rončák, Pirošík a ľudia im podobní? Kto za nimi stojí?“… Úradník Obvodného úradu  mal rôzny meter na trojicu Rončák, Huba a Hirt a samotného Pirošíka. Motyčka sa voči rozhodnutiu odvolal.

Rovní a rovnejší

Poslanec – aktivista tak najprv zvíťazil nad poslancom – novinárom. Významné víťazstvo nad Motyčkom, súperom z opačného tábora v mestskom zastupiteľstve by mohol po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia verejne využiť kedykoľvek v budúcnosti ,trebárs proti prípadným ďalším kritikom svojej osoby. Výstražný prst, „nedovoľuj si, lebo ťa zažalujem“, by bol vždy zdvihnutý a kritici opatrnejší. Nie je na tom nič tragické, je to vec bežného politického súboja a história je svedkom, že takáto taktika je mimoriadne účinná. Smutné je, že Pirošík ako poslanec – aktivista na jednej strane srdnato bojuje za slobodný prístup občanov k informáciám o verejnej správe, ale keď sa na verejnosť dostanú kritické informácie alebo hodnotiace úsudky týkajúce sa jeho samého, tak žiada potrestanie oponenta. Akoby sloboda slova bola úplne iná kategória občianskeho práva ako slobodný prístup občanov k informáciám. Obzvlášť keď sa jedná o verejných činiteľov, ktorí musia zniesť širšiu mieru verejnej kritiky ako ostatní občania. Svoje by vedeli čitateľom hovoriť aj kolegovia z redakcie portálu Bystricoviny.sk o vyhrážkach poslanca aktivistu Pirošíka, keď sa v diskusiách objavili kritické názory na jeho osobu. V rámci objektivity preto odmietli pripraviť tento článok, jednoducho by nedokázali byť objektívni voči niekomu, kto sa im vyhráža trestnými oznámeniami, ak nestiahnu z diskusie názor toho a toho občana.

Ale odbočil som, pokračujme v spore Pirošík – Motyčka. Na tomto spore je zvláštne i to, že otázky týkajúce sa osobnej cti a dobrého mena sa neriešia žalobou na súde, ale úradným podaním v priestupkovom konaní. Možno je to takto jednoduchšie, keďže úrad môže vyhlásiť odporcu za vinného (zo spáchania priestupku). Pre ľudí menej znalých práva to potom mediálne vyzerá tak, akoby niekoho odsúdili trebárs za nejaký trestný čin, hoci ide iba o priestupok bez potrebnej právnej sily, podobný napríklad prekročeniu povolenej rýchlosti na ceste.

V druhom kole zvíťazil Motyčka

Napokon, Ministerstvo vnútra SR ako odvolací orgán 12.januára 2009 zrušilo prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu pre jeho nepreskúmateľnosť a nedostatok dôvodov. Spor sa vrátil späť na nové prejednanie do Banskej Bystrice. To už vedie nový úradník, ktorý po niekoľkých pojednávaniach 30.apríla 2009 zastavil konanie proti Motyčkovi z dôvodu, že inkriminovaný skutok nie je priestupkom.

Poslanec – aktivista teda nedokázal odôvodniť, že predmetný kritický článok poslanca – novinára zasiahol do jeho občianskej a poslaneckej cti, ani že mu mal spôsobiť zníženie príjmov, či iné problémy v rodine a na verejnosti. Sloboda slova a prejavu zostala zachovaná. Aspoň zatiaľ, lebo Pirošík sa môže odvolať.

Motyčka napádal financovanie „aktivistov“

V spore dvoch poslancov mestského zastupiteľstva sa teda misky váh prevážili zo strany na stranu. Na jednej strane menej nápadný poslanec, novinár a vydavateľ celoslovenského časopisu Cestovateľ, ktorý sám seba v úvodníku svojho časopisu (Cestovateľ 5/2009) humorne označil za človeka, „ktorý možno práve vďaka svojej neutíchajúcej naivite ešte neupadol do ťažkej depresie a nestal sa alkoholikom“. Na druhej strane pravdepodobne najznámejší poslanec banskobystrického zastupiteľského orgánu, advokát, nespokojný kritik všetkého, čo v meste čo len trochu zaváňa neprehľadnosťou s neúmerne veľkým priestorom v médiách v porovnaní napríklad s Motyčkom.

Najhoršie je, že tí čo kričia najviac a bojujú za transparentnosť tiež musia z niečoho žiť. Aktivistom nedajú v obchode zadarmo, len preto, že vykrikovali „zeleň sídliskám!“. O financovaní „občianskych aktivistov“ a mimovládnych organizácií, ktoré sa sem sami nanominovali ako novodobí sudcovia sa mlčí v médiách i na verejnosti. Motyčka to jasne pomenoval: „Už som uviedol výraz aparátnici. Teda ľudia, ktorí sa profesionálne živia ako aktivisti. Nikde nepracujú. Aký je ich zdroj príjmov? Kto ich platí a komu prípadne slúžia? Som občan, a ako občana by ma to celkom zaujímalo. Kto sa oháňa tým, že ma ako občana zastupuje a že vmojom mene hovorí. Čo ak sa čoskoro ukáže, že korupcia je priamo medzi aktivistami? Netvrdím, že je to tak, ale netransparentné financovanie, pred občanmi skryté, je vždy nebezpečné a mohlo by viesť k takýmto výsledkom. Je veľmi nebezpečné, ak je niekto platený z neznámych zdrojov. Čo ak sú tam rôzne tlaky?“

Hon na čarodejnicu

Motyčka v marci 2009 teda ostro napadol občianskych aktivistov. Jasne ich pomenoval, vyslovil svoj slobodný názor na ich činnosť. Aktivisti z Banskobystrickej alternatívy dostali veľmi korektne priestor na obhájenie v aprílových Radničných novinách, kde si efektne spravili reklamu spolu s fotografiou a odkazom na svoju webovú stránku. Tam by mohli Motyčku „doraziť“. Aktivistom to však stále nestačilo. Vyhlásili hon na čarodejnicu Motyčku a samostatnými podaniami na Obvodný úrad na neho zaútočili až štyria aktivisti – Rončák, Huba, Hirt (neskôr sa k nim pridal Pirošík). Samotného Pirošíka sa Motyčka vlastne dotkol len okrajovo a ešte v závere. V podstate ani nie jeho, iba zhodnotil, že v čase totality bojoval za demokraciu a naštval tak rovnomenného komunistického funkcionára. „Najlepší poslanci sú tí, s ktorými sú oni spojení. Veď je to už priveľmi okatá bezočivosť, alebo možno aj príklad cynického podceňovania novinárov. Aj malé dieťa vidí, že sú to vždy všetci tí istí. Raz ako Aliancia Fair play, raz ako Amnesty international, Občania mestu…Banskobystrická alternatíva. Vždy tí istí ľudia, len s poprehadzovanými funkciami. Občania mestu, to sú napríklad aj neúspešní kandidáti na poslancov mesta, ktorí si robili spoločnú kampaň s alternatívou. Napríklad taký Huba.“ (Ľubomír Motyčka, Radničné noviny, 03/2008, str. 4)

Kde končí sloboda slova? Humorista by povedal, že pri rozbitej hube.

Keď som sa pustil do písania tohto článku a skúmania zložitého problému, nevedel som nič ani o Motyčkovi, ani o Pirošíkovi, ani o Hubovi, o ďalších neviem dodnes. Ale vímal som zaujímavý kolotoč – ak treba pochváliť jednu občiansku iniciatívu, urobia to iné „nezávislé“ iniciatívy. A tak sa Banskobystrická alternatíva, Občania mestu, Zeleň Fončorde a ďalšie chvália medzi sebou. Potom ich ešte pochváli internetová stránka „Poslanec“ a nakoniec pochvália sami seba článkom v Radničných novinách, či celoslovenských médiách. A nezainteresovaný človek ako ja má pocit, že majú skutočnú podporu občanov. Pri písaní tohto článku som si všimol, že je to celé len kvalitne prevedená práca niekoľkých ľudí. Možno ich je ešte menej, ako si myslím. Veď v premodernizovanej dobe stačí použiť v internetovom slangu tzv. UTFG (use the f*cking google) a „vygoogliť“ si niečo o tom ktorom človeku. Tak sa dá dozvedieť, že Motyčka zrejme neklamal. Už pri prvom mene som sa dozvedel množstvo zaujímavých vecí. Aliancie za transparentnosť a boj proti korupcii v rámci Transparency International, ktorá má záujem kontrolovať transparentnosť verejného sektoru a najmä politiky, prijala za svojho člena napríklad Vladimíra Pirošíka, ktorý je mimoriadne politicky aktívny. Prácu politikov teda hodnotí „nezávislý“ politik. To slovo „nezávislý“, neurazte sa a odpustite mi hanlivý výraz, stojí dnes za hovno. Tajuplný príbeh amerického občana s priezviskom Hirt google neodhalil. Možno sa to podarí čitateľom. Pripomína mi to celé chobotnicu, bol o tom natočený aj rovnomenný film. Ďalej sa rozpisovať nebudem, nepotrebujem, aby ma niekto vláčil po priestupkových konaniach. Môj názor je však jednoznačný. Sloboda prejavu u „aktivistov“ končí a prestáva platiť, ak sa terčom kritiky stanú oni. To bol aj prípad Ľubomíra Motyčku.

[poll id=“6″]