„Každý z nás je zodpovedný za to, či si z demokracie necháme urobiť absurdnú frašku a tyraniu väčšiny, alebo spoločenský systém, od ktorého ešte žiadny filozof, ani politik lepší nenašiel“ – píše vo svojom aktuálnom komentári zo života náš redaktor Miro Toman.

Je demokracia iba právo väčšiny? Túto otázku som si položil na schôdzi spoločenstva vlastníkov 45 bytov našej bytovky v Sásovej po jednom kľúčovom hlasovaní, v ktorom 16 z 21 prítomných susedov rozhodlo o tom, že budúci rok sa nebude merať spotreba tepla v našich bytoch pomerovými meračmi, ale ako v minulosti sa celková spotreba tepla rozráta na podlahovú plochu jednotlivých bytov.

Pravdu povediac ma to nahnevalo, lebo platba za kúrenie tvorí najvyššiu položku účtu za byt a keď si ju nebudem môcť vo vlastnom byte ovplyvniť reguláciou na radiátoroch, tak v konečnom dôsledku zaplatím viac aj za tých, ktorí chcú mať teplejšie a nešetria. Poznáte to, keď to ide do spoločného, tak strácate motiváciu šetriť na vlastnom a pustíte toho tepla viac (niektorí aj von otvoreným oknom), veď napokon nakoniec sa platba aj tak vypočíta z priemeru. A prečo by každý nekúril naplno, keď určite kúria aj iní a platí sa rovnako? Ibaže sa môže platiť rovnako málo, alebo aj rovnako priveľa. Nehovoriac o tom, že  ak by už nemali merače na radiátoroch opodstatnenie, nevidím zmysel, prečo sme na ne vynakladali tisíce korún.

Už som to nemohol ďalej vydržať. Vstávajúc na odchod som hlasno utrúsil, že toto je pekná sprostosť. Nato reagovali iniciátori úspešného hlasovania, že predsa máme demokracia, väčšina rozhodla a basta. Tak som sa nad tým zamyslel a v duchu si položil otázku: Je demokracia iba právo väčšiny? Nie sú to náhodou dve strany jednej mince – sloboda a zodpovednosť? Ktosi múdry povedal, že demokracia nie je status quo, ale neustále hľadanie rovnováhy. Niečo na tom bude.

Ako zanietený demokrat, nezmierený s novým stavom veci, som v reakcii na tento „teror demokratickej väčšiny“ napísal všetkým svojim susedom otvorený list s vlastným názorom na vec, aby o tom, čo sa stalo, vedeli aj tí, ktorí neboli na schôdzi spoločenstva. Mimochodom neprítomných bola vtedy väčšina… O väčšine teda rozhodla menšina a tak to už vlastne ani nebolo demokraticko-tyranské rozhodnutie väčšiny.

Susedov som upozornil, že urobím v bytovke anketu „merať, či nemerať“. Jej výsledky síce nebudú záväzné, ale poslúžia ako podklad na zvolanie nového valného zhromaždenia nášho spoločenstva, ktoré definitívne rozhodne o riešení tohto problému vlastníkov bytov. Na otázku: „Ste za to, aby sa aj v budúcom roku merala spotreba tepla v jednotlivých bytoch pomerovými meračmi na zodpovedajúcej technickej úrovni?“ reagovalo zo 45 oslovených vlastníkov bytov 23, teda nadpolovičná väčšina. Z nich 20 sa vyslovilo za meranie a 3 boli proti. Tak a čo teraz? Kto má pravdu? Uvidíme na najbližšom valnom zhromaždení.

Tento príklad „demokratickej väčšiny“ určite nie je ojedinelý. Stačí sa pozrieť do slovenského parlamentu, alebo do hociktorého regionálneho, či mestského zastupiteľstva. Právo väčšiny sa uplatňuje všade, často práve na úkor menšiny. Od politikov to prebrali aj niektorí naši spoluobčania, ktorí rozohrávajú väčšinovo – menšinové súboje na vlastných pieskoviskách v práci, v škole, alebo v bytovke. Poznám magorov, ktorí si urobili takúto skoro politickú arénu priamo doma v rodine.

A to som ešte zabudol poznamenať, že naša bytovka je už zateplená s vlastnou kotolňou, vymenenými oknami a novou strechou. Zrejme najvhodnejší čas, aby sa niekto práve teraz po tom všetkom ujal správy bytovky. Má to iba jeden háčik. Na odvolanie doterajšieho správcu a voľbu nového treba získať väčšinu majiteľov bytov. Prvý pokus so zrušením merania spotreby tepla v bytoch už takmer vyšiel.

„Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal,“ radi citujú politológovia. O to radšej, že tento výrok vyslovil britský štátnik Winston Churchill a dejiny si túto vetu veľmi dobre zapamätali. Churchill demokraciu síce označil ako najlepšiu zo všetkých, ktoré ľudstvo aplikovalo v praxi, zároveň však naznačil, že od ideálu má veľmi, veľmi ďaleko.

Ešte varovnejší význam má však menej slávny výrok pápeža Jána Pavla II.: „Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú, alebo kamuflovanú totalitu.„

Na tyraniu väčšiny upozornil už Alexis de Tocqueville, jeden z najvýznamnejších francúzskych politikov 19. storočia, filozof a historik, ktorý verejnosť vyviedol z omylu, že politická rovnosť sa musí zhodovať z politickou slobodou. Rovnosť totiž môže sprevádzať sloboda, ale aj despocia. „Najväčšou slabinou americkej demokracie je jej sila“, vyslovil sa v diele Demokracia v Amerike z roku 1840.

Napriek tomu, že rovnako ako Churchill nepovažoval Tocqueville demokraciu za ideál, no veril, že ústavné mechanizmy nedovolia urobiť z demokracie tyraniu väčšiny. Demokracia môže byť dobrou formou vlády, hovorí de Tocqueville, občania si však musia zvoliť do svojho čela jedinečné a silné demokratické osobnosti – lebo demokraticky zmýšľajúci človek nemôže prijať nadradenosť iných.

Krátka kapitola teórie demokracie, ktorú mi k tejto téme pripravil jeden môj priateľ politológ nám posiela jasnú správu: Demokracia – áno. Ale každý z nás je zodpovedný za to, či si z nej necháme urobiť absurdnú frašku, tyraniu väčšiny, alebo spoločenský systém, od ktorého ešte žiadny filozof, ani politik doteraz lepší nenašiel.

Ak máte podobné skúsenosti „zo života“, prípadne s uplatňovaním princípu „demokratickej väčšiny“ vo vašom okolí, napíšte nám na spolocnost@bystricoviny.sk. Radi zaujímavé príbehy uverejníme na našich stránkach.