Od náhleho zmiznutia Asena Almášiho spred jeho bydliska na Fončorde, kedy ho svedkovia naposledy videli v aprílový podvečer nastupovať do neznámeho strieborného auta, už uplynul viac ako mesiac. To ticho v súvislosti s jeho ďalším osudom je zlovestné i nádejné zároveň.

Zlovestné preto, lebo po ňom niet žiadnej stopy a nikto nevie, čo sa mohlo stať. Človek sa iba ťažko bráni chmúrnym myšlienkam, či neskončil kdesi v rukách zločincov, ako niekedy zvyknú končiť podobné prípady. Ale prečo? Veď nikto sa neprihlásil k jeho únosu, nikto nepýta za neho výkupné, nevie sa o nikom, komu mohol nejako ublížiť či stáť v ceste. Ani jeho najbližší príbuzní a priatelia nevedia o ničom, čo by mohlo byť nejakou zámienkou na niečo také, obzvlášť keď Asen je známy človek z oblasti kultúry a verejného života. Napriek tomu sa objavili v banskobystrických kuloároch „zaručené“ informácie o tom, že to údajne mala byť len výstraha pre nejakých vysokopostavených ľudí stojacich za Asenom, vraj v súvislosti s nejakými bližšie nešpecifikovateľnými ekonomickými záležitosťami. Polícia však zatiaľ takéto podozrenie nepotvrdila a ani neuviedla akékoľvek iné možné dôvody jeho nezvestnosti, takže podobných dohadov a špekulácií môže časom pribúdať.

To ticho však zároveň stále znamená vieru, že Asen predsa len žije, aj keď sa neozýva. Každým ďalším dňom bez správy o ňom je to pre rodinu a jeho priateľov ťažšie, ale nádej zomiera posledná. Asenove fotografie stále lemujú celé mesto, informácie o jeho zmiznutí sa objavili na celom Slovensku, pátranie po ňom je však zatiaľ aj po mesiaci bez výsledku.

Jeho miesto poslanca v samosprávnom kraji i na meste stále zíva prázdnotou, chýba jeho šibalský úsmev pod vykrútenými fúzikmi. Prečo? Ako môže niekto len tak bez stopy zmiznúť v tomto premedializovanom informačnom svete? Zdá sa to priam neuveriteľné.

Napriek všetkému aj bystricoviny dúfajú, že sa niekto ozve a privedie políciu na správnu stopu po Asenovi. Alebo sa ozve on sám, čo by bolo to najlepšie. Nestrácajme nádej a hľadajme ďalej nášho priateľa Asena, kdesi predsa musí byť…