Článok s týmto nadpisom vyšiel čísle 2/2014 mesačníka Banskobystrického samosprávneho kraja „Náš kraj“ v náklade 240.000 kusov 7.apríla 2014. Keďže táto tlačovina je financovaná z rozpočtu BBSK, teda z daní občanov celého kraja. Doslova sa v ňom píše:

14. marca 2014 uplynulo 75 rokov od vzniku prvej Slovenskej republiky. Jej založením sa naplnil stáročný sen našich predkov o vlastnom štáte. 14. marca 1939 sa splnil sen o samostatnom štáte.

„Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný Slovenský štát,“

znelo v slovenskej ústave. Prosperoval priemysel, vyrábali sme kvalitné tovary, mali sme potravinovú sebestačnosť, silnú korunu.

Nezamestnanosť  bola takmer odstránená a životná úroveň napriek vojne rástla.  O tom, že prvá SR bola úspešným štátom, svedčí aj potravinová sebestačnosť. V ZSSR dochádzalo k úmrtiam od hladu, ale naše zásobovanie bolo v Európe nadpriemerné.

Dokonca sme pomáhali Švajčiarsku. Išlo o kvalitnejšie zásobovanie, než v povojnových rokoch. Slovenskému štátu sa podarilo úplne vyhnúť rozsiahlejším stratám na životoch. Do vypuknutia takzvaného SNP nebolo v Slovenskom štáte zabíjanie, neboli vykonané ani žiadne tresty smrti.

V prvej SR reálne rástla životná úroveň. V obchodnej Európe bola slovenská mena najlepšou. Existoval efektívny a spravodlivý sociálny systém. Na zlepšenie životnej úrovne vplývali aj kvalitné sociálne opatrenia, napr. zavedenie spravodlivých rodinných prídavkov, ktoré sa vymerali podľa počtu odpracovaných dní. Rodičov teda nabádal k práci, prídavky tak nebrali ako príživnícke príjmy. Ústava dokonca prikazovala, že duševná či telesná práca je občianskou povinnosťou.

94-ročná Vilma Makytová, ktorá zažila vládu prezidenta Tisa, potvrdila, že sa žilo ako v nebi. Nášmu úspešnému štátu, ktorý uznala väčšina krajín, dal požehnanie aj apoštolský nuncius na Slovensku Xaver Rier:

„Svätý Otec si vysoko vážil šľachetné city a snahy prinášajúce veľkú nádej, že veriaci obyvatelia Slovenska idú v ústrety blaženejším časom.“

Počet robotníkov sa zvýšil z 231-tisíc na 332-tisíc. Nezamestnaných ubudlo z 30-tisíc na 4-tisíc. Priemyselná výroba vzrástla až o 62 percent, výroba pre civilné potreby o 35 percent. Preto nie je pravdou, že vzrast bol spôsobený iba vojenskou výrobou. Priemysel sa zmodernizoval vďaka veľkým investíciám asi dvoch miliárd korún v priebehu dvoch rokov. Zvýšil sa aj počet obcí s elektrickým prúdom z 28 percent na 42 percent. Slovenský štát postavil vyše tisíc kilometrov bezprašných ciest.

Prosperovala aj kultúra, vydaných bolo približne 700 umeleckých diel. Vznikol Slovenský rozhlas i Slovenská akadémia vied a umení. Ministerstvo školstva podporilo vysokoškolákov štipendiami, spolu vo výške takmer 6 mil. korún.

Prvú SR uznalo 27 štátov: Belgicko, Bulharsko, ína, Dánsko, Ekvádor, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Chorvátsko, Japonské cisárstvo, Juhoslávia, Kostarika, Libéria, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Mandžusko, Nemecko, Poľsko, Rumunsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Vatikán, Veľká Británia a ZSSR.

Toľko článok v mesačníku Náš kraj vedeného šéfredaktorom PhDr. Michalom Albertom. Na jeho obsah reagovali v utorok poslanci banskobystrického zastupiteľstva, ktorí sa jednomyseľným  uznesením dištancovali od Kotlebových vyhlásení v mesačníku BBSK o „oslobodení Úradu BBSK od Európskej únie“ a od „osláv 75. výročia slovenskej štátnosti“.

Pre pamäť národa asi treba neustále pripomínať historické fakty z „úspešného“ Slovenského štátu v rokoch 1939-45, ktoré preskúmali  renomovaní historici a podložili nezvratnými dôkazmi. Nehovoriac o tom, že súčasná Slovenská republika, ktorá vznikla 1.1.1993, nie je právnym nástupcom vojnového Slovenského štátu, ktorý definitívne zanikol v roku 1945.

Holokaust na Slovensku

9. september  1941 sa neslávne zapísal do histórie Slovenského štátu, ktorý vznikol z vôle Hitlera, schválením tzv. Židovského kódexu. Išlo o vládne nariadenie o právnom postavení Židov, ktoré ich nekompromisne pripravilo nielen o základné občianske a ľudské práva, ale aj o majetok arizáciou. Väčšina Židov tak bola odkázaná na pomoc od štátu, ktorý následne ich situáciu „riešil“ deportáciami.

Ľudácky režim sa snažil zbaviť Židov a tým aj sociálneho problému, ktorý sám vytvoril. K definitívnemu rozhodnutiu o deportáciách Židov zo Slovenska na územie okupované Nemeckom prišlo na začiatku roku 1942. Prvý transport 1.000 židovských žien vypravili z Popradu 25. marca 1942, v polovici apríla začali Slovensko opúšťať transporty, v ktorých už deportovali celé rodiny. Posledný transport odišiel 20. októbra 1942.

Nemecko súhlasilo s deportáciou slovenských Židov pod podmienkou, že slovenská vláda zaplatí za každého deportovaného poplatok vo výške 500 ríšskych mariek, čo sa aj stalo. Väčšina z celkového počtu 57 transportov smerovala do Lublinskej oblasti, 19 transportov do tábora v Osvienčime.

Celkovo bolo zo Slovenska v roku 1942 deportovaných takmer 58 tisíc Židov a túto vlnu deportácií prežilo iba niekoľko sto ľudí. Druhá vlna transportov bola v čase nemeckej okupácie Slovenska v réžii okupantov a týkala sa zhruba 13 tisíc ľudí.

Zavraždení občania a vypálené obce na Slovensku

V Kremničke vykonali fašisti a príslušníci POHG  prvú popravu na začiatku novembra 1944 a poslednú v marci nasledujúceho roku. Po oslobodení exhumovali zo šiestich hromadných hrobov 747 tiel, z toho takmer 270 žien a detí.

V obci Nemecká jednotky a príslušníci POHG v januári 1945 popravili do 900 osôb. Osadu Kalište prepadli fašisti 18. marca 1945 nadránom. Zo 42 domov vypálili do tla 36, zavraždili 13 ľudí a ďalších odvliekli …

Fašisti podľa výskumov Múzea SNP v Banskej Bystrici vypálili počas druhej svetovej vojny 102 obcí na Slovensku. Vo vypálených dedinách a v masových hroboch sa našlo po polročnej okupácii viac ako 5.300 zavraždených ľudí, medzi nimi starcov, ženy a deti.