V čase, keď na Slovensku vrcholil smutno-smiešny spor o vlastenecký zákon, som si nevdojak položil otázku, čo vlastne to vlastenectvo je. Všetci o tom rozprávajú, ale videl, či cítil ho niekto z nás aspoň raz vo svojom živote? Myslím si, že s vlastenectvom, či sociálnym cítení je to ako s láskou. Nerastie na stromoch, ani sa v poli neseje, ale buď to človek má vo svojom srdci, alebo nie. Pri všetkej úcte k vlastenecky a sociálne cítiacim politikom, tento cit (nie iba pocit) žiadnym zákonom, príkazom či nariadením z ľudí nikto nikdy nedostal a ani nedostane, skôr naopak.

Rozmýšľal som, či a kedy som naposledy zažil nefalšovaný cit vlastenectva. A hneď ma napadli dva čerstvé, možno trochu atypické príklady. Priznám sa, že nie som čistokrvný Slovák, lebo môj otec pochádzal z južných Čiech, ale som rád, že žijem na Slovensku a v Banskej Bystrici.

Ten skutočný cit vlastenectva som v sebe objavil 2. marca 2010 na banskobystrickom Námestí SNP, kde som spolu s mnohými Banskobystričanmi očakával príchod našich dvoch úspešných olympionikov z Kanady – Nasti Kuzminovej a Pavla Hurajta. Keď sa na námestí objavili v otvorenom aute predierajúc sa davmi ľudí a moderátor oznamoval ich triumfálny príchod, zrazu sa niečo zvláštne začalo drať odkiaľsi z hrude nahor a myseľ zrazu naplnil dojímavo hrdý cit, že títo skvelí športovci sú naši, Slováci ako ja, že urobili našej vlasti fantastické meno v celom svete, že aj ja mám päťmilióntinový virtuálny podiel na ich úspechu (trochu neskromne som si v duchu privlastnil kúsoček z ich zlatej, striebornej a bronzovej medaily).

Hovorí sa, že u chlapa sa nepatrí prejavovať svoje city na verejnosti. Ibaže čo s tým, keď prenikajú zo srdca stískajúc vám hrdlo a tlačiac slzy do očí. Tak som to cítil na zaplnenom námestí a vôbec sa za to nehanbím, naopak. Bolo fascinujúce sledovať, ako Nasťa pochádzajúca z Ruska je zrazu našou slávnou Bystričankou a celé námestie je na to hrdé. Olympijská víťazka s ruským prízvukom, ktorá dokáže zaspievať slovenskú hymnu a zostať sama sebou. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť.

Škoda, že to s Bystričanmi vtedy na námestí okrem primátora nezdieľali aj ostatní miestni politici, ktorí práve rokovali na mestskom zastupiteľstve. Keď som odchádzal z bystrického parlamentu, započul som „vlastenecký“ hlas jedného z dlhoročných poslancov: „Naše rokovanie je pre občanov dôležitejšie, ako vítanie športovcov na námestí“. Nič proti nemu, ale o rokovaní mestských poslancov z 2.marca 2010 zostane iba suchý záznam kdesi na internetovej stránke mesta, kým stretnutie Bystričanov so zlatou Nasťou zostane trvalo zapísané v našich srdciach (aspoň v tých, ktoré dokážu cítiť). Tuším sa to volá aj lokálpatriotizmus, ale podstatné je, že tento cit dokáže v ľuďoch vyvolať niečo veľmi pozitívne. Keď ide o vynikajúci úspech blízkeho človeka, športovca alebo umelca, ktorý je z môjho mesta alebo vlasti, hoci môže pochádzať z úplne inej krajiny, to je to pravé vlastenectvo.

Iným možno atypickým príkladom je futbalový klub londýnskeho Arsenalu, ktorému fandím už od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia. Vtedy získali kanonieri majstrovský titul aj anglický pohár a mňa zaujalo, že v jednom zápase ich kapitán dohral zápas so zlomenou nohou, len aby pomohol svojmu mužstvu k víťazstvu. Keďže som vtedy hrával futbal aj ja, bol to pre mňa veľký vzor toho, ako pristupovať ku každému zápasu a hrať ho vždy naplno.

Aj dnes fandím tomuto skvelému anglickému mužstvu, hoci v kádri dlhoročného trénera Arsenalu Francúza Arséna Wengera nájdete možno iba dvoch, či troch Angličanov. Napriek tomu na zápasy kanonierov na Emirates Stadium chodí pravidelne viac ako 60 000 divákov, ktorí fandia svojim „Angličanom“ aj vtedy, keď sa im nedarí. A tento cit hrdých Angličanov zdieľam aj ja vždy, keď v televízii sledujem zápasy „svojho“ Arsenalu. Aj pred pár týždňami, keď v ligovom zápase mladému kanonierovi súper brutálne zlomil nohu, jeho spoluhráči to aj za neho dotiahli do víťazného konca.
Neviem, či sa toto dá nazývať vlastenectvom či iným „…om“, ale ani ma to netrápi. Dôležité je, že môžem byť na niečo, či na niekoho naozaj hrdý, tešiť sa a brať si z neho pozitívny príklad do života.

To môžem povedať aj o našich vynikajúcich hokejistoch na olympiáde, či našich futbalistoch, ktorí sa fantasticky prebojovali na majstrovstvá sveta v JAR. O vlastenectve sa dá rozprávať donekonečna, ale cítiť to v sebe, to už je niečo iné. O tom sa zvyčajne nehovorí, city každého človeka sú jeho intímnou záležitosťou, tak by sme nemali do nich vstupovať násilím. Nechajme to na ľudí. Radšej sa starajme, aby takých Nastí, Paľov, či iných skvelých reprezentantov Slovenska bolo čo najviac. Napokon to môže skúsiť bez veľkých rečí každý z nás a vonkoncom to nemusí byť iba nejaký rekordný športový výkon. Nech je to hoc aj maličkosť, za ktorú si ma budú ľudia vážiť. Cit sa dá vypestovať, keď dokážeme pozitívne myslieť a mať pevnú vôľu urobiť niečo aj pre iných. Dôležité sú totiž skutky a nie reči, ani tie o vlastenectve.