Aj proti projektu Europa SC sa v Bystrici veľa kričalo, až sa vlani stala stavbou roka na Slovensku. Aktuálny komentár Mira Tomana na tému výstavby Hotela pri Pamätníku SNP a ďalšie aktuálne udalosti nielen septembrových dní v Banskej Bystrici.

Mal som nie každodennú možnosť vidieť a počúvať v meste pod Urpínom hlasom skôr tichých, ale duchom veľkých architektov. Mená ako profesor Pásztor, architekti Komrska a Kramár mnohým Bystričanom veľa nehovoria. Sú to slobodní ľudia, ktorí svojou architektonickou tvorbou so silným duchovným nábojom takpovediac dobyli Európu, majú úžasný cit nielen pre detail, ale aj pre celok. Svojim dielam vdýchli nielen život, ale aj dušu. Pre týchto skutočných pánov architektov bolo cťou prijať pozvanie investora kontroverznej stavby Hotela pod pamätníkom SNP v Banskej Bystrici. Bola to výzva urobiť pre toto mesto niečo užitočné tým, že vyberú najlepšie urbanisticko-architektonické riešenie problému hotela a jedného mestského bloku ohraničeného Hornou, Kapitulskou a Štefánikovým nábrežím. Nebyť toho, chodíme denne ďalej okolo tohto priestoru bez toho, aby sme vnímali jeho skutočné problémy – nevyváženosť a chýbajúce dotvorenie. Jednoducho už sme si zvykli…

Členovia odbornej poroty po vyhodnotení medzinárodnej verejnej súťaže neskrývali svoje nadšenie nad tým, že v Európe sa našlo 72 odvážnych architektov, ktorí dali svoje predstavy o riešení tohto zložitého kúska územia nášho mesta na papier. Z nich anonymne vybrali dielo skvelých slovenských architektov Kusého a Paňáka.

Nuž mohli by sme byť hrdými Bystričanmi, že kvôli problému citlivého umiestnenia Hotela pri Pamätníku SNP a sme sa na chvíľu stali stredobodom pozornosti európskej architektonickej obce. Ale je to tak? Škoda, že na tlačovej besede venovanej vyhláseniu výsledkov na naše pomery nevídanej medzinárodnej súťaže neboli prítomní aj tí bystrickí architekti s pani historičkou, ktorí sa postavili na čelo hlasno kričiacich protestujúcich občanov proti výstavbe hotela. Ako sa v tomto meste stalo zvykom, poľahky vybudili v ľuďoch negatívnu verejnú mienku. „Čo si to vlastne dovoľuje ten investor a jeho architekt?“, dlho znelo mestom a vďaka médiám aj po celom Slovensku. Krik prehlušil racionálnu a odbornú diskusiu o probléme, ktorý sa práve teraz rieši komplexne a môže sa stať kreatívnou súčasťou nového územného plánu mesta.

Pamätám si na chvíle po roku 1998, keď Mečiara vystriedala prvá Dzurindova vláda. Tá okrem iných zrušila aj „Mečiarovo“ uznesenie o príprave a podpore budúceho súmestia Bystrica – Zvolen. Keď mal prísť nový predseda vlády do Zvolena, mal som tú možnosť spolupracovať s hlavným architektom mesta Jánom Kupcom na príprave podkladov urbanistického riešenia tohto priestoru. Konkrétnymi argumentami sme chceli presvedčiť premiéra, že toto riešenie je dobré a užitočné pre 200 000 obyvateľov žijúcich v danom priestore. Bystrický architekt Kupec požiadal o spoluprácu aj vtedajšieho zvolenského hlavného architekta, ale ten nemal čas. Tak sa to všetko pripravovalo iba v Banskej Bystrici.

Po rokoch bolo pre mňa trochu zvláštne vidieť tohto „zvolenského“ architekta na dôchodku, ako vehementne protestuje proti hotelu a ďalším novým projektom v Banskej Bystrici. A nielen jeho, ale i jeho bystrických kolegov, ako útočia aj na architekta Kupca. Dokonca jedna architektka – miestna poslankyňa z „občianskeho“ klubu ho chcela opakovane odvolať z funkcie riaditeľa ÚHA, lebo vraj nebráni novej výstavbe a nechce nový územný plán mesta, ktorý sám roky vytváral. Takmer nikto neprotestoval, napokon odišiel sám…

Keď si trochu zalistujete v histórii mesta a najmä v normalizačnom období po roku 1968, zistíte, že inak vydarený Pamätník SNP architekta Dušana Kuzmu pri svojej výstavbe znamenal aj necitlivý zásah do okolitej zástavby zo strany Kapitulskej ulice, ktorá sa tu vyvíjala od roku 1901. Doslova brutálnym zásahom vtedajšej komunistickej moci do Pamätníka SNP bolo odstránenie jeho integrálnej súčasti-skulptúry sochára Jozefa Jankoviča „Obete varujú“ z nádvoria, ktorá sa tam vrátila až po dlhých dvadsiatich rokoch. Vtedy nikto z našich architektov ani kunsthistorikov neprotestoval, nespisovali sa žiadne petície. Vtedy mnohí z tých, ktorí dnes hlasno kričia, mohli pokojne projektovať v štátnych podnikoch aj tie naše socialistické sídliská a šéfovať galériám vystavujúcim iba diela režimom „povolených“ umelcov. Vidieť ich po rokoch v demokracii, ako vehementne protestujú proti údajnému „znesväcovaniu“ vzácnych priestorov, ktoré predtým flagrantne sprznili bývalí vládcovia tejto zeme i nášho svedomia, je zvláštne. Veď máme slobodu a pamäť je krátka. Ale takí sme.

Pohľad z Kapitulskej ulice: Na miestach, kde má stáť hotel, stáli kedysi rodinné domy

Rok 1966: Výstavba pamätníka SNP zmenila túto časť mesta od základov

Aj toto ma napadlo pri stretnutí s tými slobodnými a tichými pánmi architektami, staršími vekom, ale nesmierne mladými duchom. Za nich hovoria nielen ich diela, ale aj to, ako pozitívne dokážu myslieť, zatiaľ čo ich kolegovia nielen v Banskej Bystrici sa medzi sebou bijú o kúsok malého pieskoviska s projektami a zákazkami od investorov, ktorých stále nie je dosť. Pravda a láska ešte zďaleka nezvíťazili nad lžou a nenávisťou. Darmo, deficit štyridsiatich rokov života v komunizme nemôže nahradiť 20 rokov života v demokracii. To dokážu iba silní duchom, tí ostatní sa to snažia prehlušiť krikom.

Už počujem kritiku „malých duchom“ na Bološovcov, Bystričanov, stojacich za investorom hotela, že oni si to predsa môžu dovoliť a súťaž urobili účelovo. Pointa je v tom, že žiadny súkromný investor to robiť nemusí. Aj by ma celkom zaujímalo, či sa medzi 72 súťažnými návrhmi, ktoré chce investor vystaviť pre širokú verejnosť, nachádza aj nejaké dielko od banskobystrického architekta. Alebo kedy sa konečne začne pokojne a vecne diskutovať o Kalvárii. Aj proti projektu Európy sa v Bystrici veľa kričalo, až sa vlani stala stavbou roka na Slovensku…

[poll id=“44″]

O tom, že som sa zatiaľ nadchýnal nad týmto aj pre Bystricu úžasným architektonickým počinom investora asi predčasne, ma presvedčila následná návšteva verejnej diskusie s mestskými poslancami občianskeho klubu o „konci éry súčasného primátora v meste“. Chcel som iba otvorene povedať svoj názor k veci a na príklade súťaže o stvárnenie Hotela pri Pamätníku SNP ukázať, že o každej, aj tej nejkontroverznejšej stavbe treba najskôr diskutovať, až potom hoc aj hlasno protestovať. Nedalo sa. Skôr ako sa začalo diskutovať, tak ma „občianski demokrati“ vyhodili…