Začiatok novembra je každoročne  pripomienkou Pamiatku zosnulých, ľudovo sa tomuto dňu hovorí „Dušičky“. Ľudia spomínajú na svojich mŕtvych blízkych, ale zároveň rozmýšľajú o živote a smrti.

Čo sa stane s človekom po smrti? Končí sa smrťou naozaj všetko živé, alebo aj potom niečo existuje?  Tieto otázky sú pre mnohých z nás natoľko odstrašujúce a desivé, že sa o nich radšej neodvážime ani len premýšľať. Ale predsa len, existujú ľudia, ktorí o tom nielenže premýšľajú, ale sami na vlastnej koži zažili „život po živote“.

Autorom rovnomennej knihy „Život po živote“ je vedec  Raymond Moody. Tento človek skúmal zážitky človeka na prahu smrti. Paradoxne vďaka vlastnému nevydarenému pokusu o samovraždu začal poodhaľovať tajomstvo posmrtného života, čo dalo nový rozmer aj jeho životu. Podarilo sa mu zmeniť pohľad ľudí na smrť a umieranie.

Ľudia, ktorí boli blízko smrti, ale vrátili sa späť do života, to opisujú ako zvláštny príjemný a bezbolestný zážitok, ktorý dokáže človeku  celkom zmeniť život. Známy je prípad mladého amerického vojaka George Ritchieho, ktorý v decembri 1943 ležal so zápalom pľúc v armádnej nemocnici. Jedného dňa sa jeho zdravotný stav náhle zhoršil, až ošetrujúci lekár konštatoval zástavu srdca a následnú smrť. O deväť minút však mladík akoby zázrakom ožil a po čase sa uzdravil. O niekoľko rokov neskôr Ritchie, už ako úspešný lekár,  opísal svoje stretnutie so smrťou v knihe „Return from Tomorrow“ (Návrat zo zajtrajška).

Svoje predsmrtné zážitky opísali tisícky ľudí aj po roku 1975, keď vyšla slávna kniha Raymonda Moodyho. Amerického lekára-spisovateľa, ktorý zozbieral svedectvá ďalších ľudí preživších  vlastnú smrť, fascinoval aj spomínaný Ritchieho prípad. Tento mladík aj v stave klinickej smrti pamätal zážitky zo svojho bezvedomia.  Cítil, ako stúpa k stropu a z výšky vidí ľudské telo obklopené lekármi. Potom prišlo vedomie, že to telo patrí jemu a že asi bude po vlastnej smrti. Okolie zaplavilo oslňujúce biele svetlo, v ktorom rozoznal postavu Krista kladúcu mu otázky, ako sa popasoval so životom.

Aj ostatní „navrátilci do života“  v hraničnej situácii neopisovali pocit smrti ako bolesť či stres. V stave klinickej smrti mali silné pocity mieru, lásky a pokoja. Dokonca myšlienka na návrat do života bola  viacerým z nich skôr nepríjemná. Často opisovali dušu, ktorá opúšťa telo. Bol to pohyb v akomsi svetelnom tuneli, pri ktorom stretávali postavy zomretých príbuzných alebo neznámych bytostí, ktorý sa skončil návratom duše do tela, späť medzi živých. To viedlo Moodyho k jedinému vysvetleniu, že existuje duša človeka a teda aj život po smrti, hoci ani moderná veda to nedokáže vysvetliť.

Podľa klasickej definície ešte zo staroveku je život formou bytia živých bytostí. Prírodovedci túto definíciu pre jej metafyzickosť zamietajú, nemajú však inú.  Presnejšie povedané štrukturálne a dynamické vlastnosti života sa podarilo definovať, fyzikálno-chemické nie. Skeptici odmietajú predstavu duše nezávislej od tela a pocity ľudí na prahu smrti  pripisujú umierajúcemu mozgu.

V roku 1993 vyšla kniha Susan Blackmoreovej „Umieranie ako cesta k životu“. Autorka prišla k záveru, že posmrtné zážitky nie sú ničím iným, ako produktom umierajúceho mozgu. Podrobne opisuje, ako človeku v stave klinickej smrti prestáva biť srdce a do mozgu už neprúdi krv, ako tento životne dôležitý orgán  bojuje s nedostatkom kyslíka a človek upadá do bezvedomia, čo môže vyvolať  spomínané halucinačné stavy krátkodobého nabudenia niektorých oblastí mozgu a ich chaotickú aktivitu. Pacient má potom pocity vystúpenia z tela, v zrakovej mozgovej kôre aktivácia niektorých buniek premieta do  „nervového šumu“ v podobe bielych jasných bodov usporiadaných do kruhu. Ten sa zväčšuje a vzbudzuje pocit pohybu k svetlu na konci tunela. S mozgom, ktorý prestáva fungovať sa rúcajú modely sveta a nás samých v ňom. Výsledkom je mystický pocit jednoty a splynutia s vesmírom. To si zaslúži ďalšie skúmanie.

Pripomeňme si prípad známeho britského komika Petra Sellersa, ktorý svoj predsmrtný zážitok z roku 1964 opísal takto: „Akoby som vyplával z tela von a dolu videl sám seba ležať na posteli. Bolo to fajn, necítil som strach ani nič také. Mal som pocit, že problém nemám ja, iba moje telo. Uvidel som nad sebou svetlo, ktoré ma lákalo, aby som sa ho dotkol. Akosi som vedel, že to svetlo je láska, skutočná láska z druhého brehu sveta. Bolo to také príjemné a láskyplné, že som si ho stotožnil s Bohom, ktorý ku mne prehovoril slovami-ešte nie je čas, musíš sa vrátiť späť. Keď ma v nemocnici priviedli späť k životu, mal som pocit sklamania.“ Seelers  žil potom ešte 16 rokov, až zomrel na ďalší infarkt.

Americký výskumník Kenneth Ring zo skutočných príbehov ľudí  popísal päť plynulých fáz predsmrtného stavu človeka:

Pocity mieru a pokoja

Mizne bolesť, nastupujú pocity harmónie, blaženosti a zmierenia s osudom. V menšine prípadov sa vyskytujú nepríjemné pocity – v tejto fáze si človek nemusí byť vedomý toho, že zažíva vlastnú smrť, je zmätený a nedokáže si vysvetliť, čo sa s ním deje.

Oddelenie od tela

Z tela sa oddeľuje a nahor stúpa nehmotná substancia – duša či duch. Môže mať podobu priesvitného, nehmotného dvojníka. Nepodlieha gravitácii, prechádza cez múry, dokáže lietať veľkou rýchlosťou na povel myšlienky. Niekedy sa vracia na dôverne známe miesta, kde človek prežil väčšinu života. V momente, keď z výšky sleduje vlastné telo, si spravidla dotyčný uvedomí, že prežíva vlastnú smrť.

Vstup do temnoty

Duša vstupuje do temného tunela, menej častý je pocit tmavého schodiska. Môže počuť príjemnú hudbu alebo nepríjemný hluk, vstup do tmy často sprevádza jednorazový hlasný zvuk. V tuneli sa pohybuje rýchlo smerom vpred, niekedy vidí po boku duše iných ľudí.

Svetlo na konci tunela

Na konci tunela sa objavuje biele, jasné, oslňujúce, ale nie nepríjemné svetlo. Niektorí ho opísali ako synonymum Božej lásky. Pred vstupom do svetla duša zakúša zvláštny pocit hranice medzi životom a smrťou.

Vstúpenie do svetla

Fáza, do ktorej sa dostalo len 10 percent ľudí s predsmrtným zážitkom. Duša vstupuje do svetla a stretáva ľudské postavy, s ktorými začína rozhovor, alebo si dokáže vymieňať myšlienky.a

Tak si vyberte. Každý normálny človek má prirodzený strach zo svojej smrti. Povzbudením pre nás môže byť myšlienka, že sme sa nenarodili preto, aby sme zomreli, ale prežili svoj život naplno. V každom prípade viera v život po živote, ktorú ešte nikto exaktne nevyvrátil, nemôže byť nikomu na škodu. Ani počas Dušičiek…