Je neuveriteľné, ako dokáže história spred roka 1989 rozhádať dve slovenské hokejové legendy, v tomto prípade Jozefa Golonku s Petrom Šťastným. Až tak, že Šťastného za jeho „nešťastné“ výroky Golonka zažaloval. Nad tým určite krútia hlavou aj viacerí priaznivci hokeja z Banskej Bystrice.

Dôvodom je scéna z natáčanie televíznej relácie Dvojky RTVS„Colnica“ na štadióne. Golonka stál na striedačke, keď na jeho adresu zazneli z ľadu Šťastného hanlivé slová „súdruh“ a„nech žijú komunisti a eštebáci“. Príčiny tohto dnes už medzinárodného sporu dvoch slávnych slovenských hokejistov vysvetľuje „Žiletka“ Jozef Golonka v rozhovore pre portál idnes.cz, z ktorého vyberáme:

Premýšľali ste dlho, či na pána Šťastného podať žalobu?
Nepremýšľal, pretože sa tá klebeta dostala aj do Česka. Ja si vážim českého diváka, vždy som sa v Česku cítil ako doma, preto ma uráža, že to vyzerá tak, akoby to všetko bola pravda. Ten človek nežije na Slovensku a ako europoslanec má všetky výhody, ktoré existujú a ešte uráža ľudí, ktorí tu za komunizmu zostali a za biedne peniaze v minulosti hrali. Chcem zadosťučinenie.

Máte tušenie, kedy sa začala vytvárať vaša vzájomná antipatia?
Vôbec! Keby som vedel, že pán režisér privedie pána Šťastného, tak sa natáčania vôbec nezúčastním. A to sme to robili zadarmo. Ja si s tým človekom nemám čo povedať. Keď bratia Šťastní utiekli do Ameriky, tak som povedal do novín, že som veľmi rád, akú robia Slovensku reklamu. To zverejnili za komunizmu. Ja sa nestarám o jeho život, ale nech mi dá pokoj. Nech mi nenadáva, že som komunista, keď všetci vedia, že to nie je pravda. A ešte k tomu eštebák, to je vrchol. On bol medzi športovcami, ktorí na mňa donášali. Mám sa na nich celý život hnevať? Veď ich stretávam každý deň a viem, že na mňa písali listy, pretože mi ich ukázali v Ústave pamäti národa. Toto bol vrchol drzosti, preto som si vyžiadal lustračný list.

V ktorom sa píše, že ste boli preverovaná osoba?
Áno, sledovali ma podobne ako Havla alebo Čáslavskú, tým pádom som v živote nemohol pracovať ako eštebák. Nechcem nič iné, len aby všetko odvolal. Veď ja som mohol tiež utiecť, ale zostal som. Som tu a existujem s dôchodkom 340 eur. Toto nie je spor, ale bezdôvodná urážka, navyše bez dôkazov. Poškodil mi meno, tak som to musel dať na súd.

Nemá to všetko súvislosť s predchádzajúcou voľbou šéfa hokejového zväzu, v ktorej pán Šťastný prehral a vy ste sa postavili na stranu Juraja Širokého?
Pozor, to chcem uviesť na pravú mieru. Ja som na tej voľbe vôbec nebol, v tej dobe som bol na liečení. Nebol som prítomný ani na valnom zhromaždení.

Ani ste pánu Širokému nevyjadrili pri voľbe podporu?
Nie, ja som s ním vôbec nediskutoval, pretože to bol vtedy nový človek v hokejovom prostredí. Len som po rozdelení Československa povedal, že je nespravodlivé, keď Slovensko spadlo do skupiny „C“ a Česi boli uprednostnení. Vtedy u nás neboli na hokej peniaze a dá sa povedať, že pán Široký ho vehementne podporil. Vtedy som v novinách povedal, ako si vážim, že sa našiel taký človek. Vďaka tomu sa zrodili hráči ako Hossa, Handzuš alebo Chára a dnes sme Česku rovnocenným partnerom.

Nebáli ste sa, že vám také slová môžu poškodiť renomé vzhľadom k tomu, že Široký bol rozviedčikom Štátnej bezpečnosti a po revolúcii spoločníkom Viktora Koženého?
Ja vám poviem, že sa o jeho minulosť nestarám. Každý má svoju prácu a nech si robí, čo uzná za vhodné. Ja sa nestarám, či bol skôr ten, či onen. Pozerám sa na neho ako na osobu, ktorá pomohla nášmu hokeju. Inak s ním nemám vôbec žiadne kontakty, za 10 rokov sme si párkrát povedali dobrý deň a raz bol na oslave mojich 70. narodenín. To je všetko. Ja s ich spormi nemám nič spoločné.

V pamätných zápasoch s Rusmi ste si zalepoval hviezdu na drese, dá sa povedať, že ste antikomunista?
My sme sa ozvali v 68. roku, keď prišli Rusáci. To pán Šťastný možno ešte nemal ani hokejový dres. Ja mám dosť rokov a som šťastný, že žijem z jedného dňa na druhý. Nepotrebujem vytvárať spory. V živote som nebol na súde, toto je prvýkrát. Do politiky sa nemiešam. Vždy som súhlasil s tým, aby sa ľudia mohli slobodne rozhodovať, aby boli otvorené hranice a aby deti mohli ísť študovať von. Za komunizmu to nešlo a to obmedzovanie slobody ma dráždilo. Vtedajšia doba bola dobrá, čo sa týka športu – vytvorili nám podmienky, hokej mohli hrať aj chudobnejší chlapci. Ale to nemohlo prevážiť moje presvedčenie, že to nie je dobrý systém. Moji spoluhráči mali rovnaký názor. Bol tam Jarda Holík, Gusta Havel… Aj preto sme mali také úspechy.

Pán Šťastný si zatiaľ predvolanie nevyzdvihol, tušíte, ako to všetko bude pokračovať?
Poslali sme to začiatkom septembra na súd a zatiaľ nič. Nevedia ho nájsť. Mám obavy, že sa toho ani nedožijem.