Profesor Dluholucký: Úspech či výhra je uzdravené dieťa

ROZHOVOR
2 /

svetozar dluholucky1

Dnes Vám predstavíme ďalšiu osobnosť mesta Banská Bystrica, ktorou je známy pediater Svetozár Dluholucký . Niečo o sebe Vám tento skvelý človek prezradí v nasledujúcom rozhovore.

Prof. MUDr. Svetozár Dluholucký, CSc (* 9. novembra 1940 v Martine) je lekár – pediater, významná osobnosť slovenskej medicíny. Vysokoškolské štúdium skončil na bratislavskej Lekárskej fakulte a jeho úspešná profesionálna dráha začala v Martine u známeho pediatra profesora Galandu. Po presťahovaní sa do mesta pod Urpínom pôsobil ako krajský odborník Stredoslovenského kraja pre pediatriu Ministerstva zdravotníctva SR. Veľa publikuje, je funkcionárom, zlepšovateľom  a členom odborných spoločností doma i v zahraničí.

Sledovaním moderných trendov odboru, originálnymi riešeniami klinických, organizačných i technologických problémov pozdvihol detské nemocničné oddelenie v Banskej Bystrici na vysokú úroveň. Výsledkom jeho odbornej práce je aj Detská fakultná nemocnica a Fakulta zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Banskej Bystrici, ktorej bol prvým dekanom.

Od roku 1993 je čestným občanom mesta Indianapolis v USA, v roku 2012 dostal Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za prínos v rozvoji zdravotnej starostlivosti o dieťa. Zároveň pôsobil ako regionálny poslanec a dnes je poslancom mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici.

Pán profesor, ste známy pediater, ktorý sa nezmazateľne zapísal do histórie československej a slovenskej pediatrie. Ako ste sa dostali k tejto profesii?

K mojej profesii pediatra (detského lekára) som sa dostal asi tak, ako sa k svojmu povolaniu dostáva väčšina ľudí. Detské vysnívané povolanie (vojak, pilot, herečka) sa málokedy splní. Aj ja som ešte pred maturitou lavíroval a vedel som len to, že to nebude technický smer. Rozhodli rodičia – „skúsiš medicínu“. Moja reakcia bola „ak medicínu, tak u detí“.

Vždy som mal rád fantáziu, optimizmus, úprimnosť detí – bez pretvárky. Zostalo mi to dodnes, ba ešte viac. Takže som sa ocitol na pediatrii. Bolo to fajn:  Zatiaľ čo v našom ročníku medicíny bolo 250 študentov, pediatrov nás bolo 23. A boli sme na to patrične hrdí – hoci nás kolegovia volali „kašičkári“.  

Ste rodák z Martina, ako a kedy ste prišli do Banskej Bystrice?

Som rodák z Martina, hoci rodičov mám z Hornej a Dolnej Lehoty. Sme „ hrdí Horehronci“. Do Bystrica sme prišli v r. 1950, kedy presunuli podnik Slovenka z Martina do Banskej Bystrice – textilky Ruttkay & Furdík na Lazovnej a Stoličkovej ulici. Stal som sa Bystričanom     „v pravej chvíli“. Hron ešte tiekol popod baštu pri pamätníku SNP, vlaková stanica bola niekde pri odborovej rade, na Urpíne bývali majálesy, na Huštáku kolkáreň, kováč a v Radvani tajomný kaštieľ s parkom.

Mesto malo cca 11.000 obyvateľov a bolo tu všetko. V škole som sa ocitol v generácii dnešných „pamätníkov“ -. Braňo Hronec, Igor Bázlik, Sveto Stračina, Beďo Cotteli, a  iní – nech mi prepáčia…. Mali sme svoj vlastný triedny džezový orchester „ Experiment Ensemble“ a život bol krásny.

Dnes ste hrdý Radvančan, ale aj Bystričan, čo vás viaže k mestu pod Urpínom?

Vždy – celý život som sa cítil Bystričanom. A ak by som to bol  niekde zabudol, tak mi to pripomenuli. Môj spevavý akcent, „stredoslovenské“ jasné „Ľ“ a tvrdé „L“ a „krepáň“ ma prezradili. Do maturity som žil v Bystrici a krátko po skončení štúdia som sa sem vrátil. Ak žijete s mestom dlhšie ako polovicu storočia, vnímate jeho tváre, premeny, nemôžete nebyť „hrdý“ lokálpatriot. Radvaň je mojím domovom od roku 1982 – to je tiež dosť.

Stali ste sa  ste jedným  z nosných pilierov Detskej fakultnej nemocnice a Skríningového centra novorodencov SR, čo považujete za svoje najdôležitejšie poslanie pri liečbe detských pacientov?

Keď som prišiel do Bystrického KÚNZ – u v r.1965 bolo to detské oddelenie s cca 6 lekármi a 54 lôžkami. Obrovskou výhodou bolo, že toto pracovisko bolo krajským metodickým centrom Stredoslovenského kraja a môj primár MUDr. Pavol Fabián bol aj krajský pediater. On a kraj mi dávali školu, rozhľad a možnosť spolupráce s primármi detských oddelení okresov a miest. V roku 1974 som sa stal primárom a krajským odborníkom pediatrie ja – v 34 rokoch. Táto pozícia mi rozšírila spoluprácu s celým Československom, 7 rokov som bola aj v tíme odborníkov pre pediatriu Českej republiky.

V roku 1978 sme začali výskum v oblasti novorodeneckého skríningu, ktorý sme rozšírili na celý štát v roku 1985. Dnes v skríningu zachytávame už viac ako 23 ochorení u všetkých narodených detí a sme v sieti takýchto centier Európy. Z oddelenia sme sa stali klinikou a potom detskou nemocnicou – jednou z troch na Slovensku.

Je tu široký tím odborníkov na detský vek, onkocentrum, detská chirurgia, s špičkovými výkonmi a spoluprácou so zahraničím. Najdôležitejším je vždy tím vysoko erudovaných odborníkov, ktorí nerobia svoje povolanie ako zamestnanie, ale ako hobby. Výsledkom je umiestnenie našej nemocnice na prvom mieste medzi fakultnými nemocnicami Slovenska – v hodnotení pacientmi.

svetozar dluholucky lekar1

Čo pre vás znamená úspech a čo neúspech vo vašej dlhoročnej lekárskej praxi?

Ťažko to povedať tak, aby to nevyznelo ako prázdne klišé. Jedno je však isté. Na rozdiel od medicíny dospelých sa v pediatrii nikdy nesmie počítať s tým, že dieťa – pacient zomrie. Smrť dieťaťa je vždy aj u pediatrov vnímaná ako mimoriadna udalosť – tragédia. Aj keď ide o onkologické ochorenie, či ťažkú infekciu, úraz, a pod. A ak v takejto profesii pracujete ste stále priamym účastníkom výhier a tragédií.

Úspech či výhra je uzdravené dieťa, prehra je smrť alebo trvalé následky u dieťaťa. Nepoznám iné povolanie s takouto variáciou polôh. Z neho vyplýva logická snaha byť čo najúspešnejší a teda, hľadanie riešení v diagnostike a liečbe. Ak sa vám tam niečo podarí, je to naozajstný úspech. Som rád, že môžem povedať, že v tejto oblasti som s mojím, tímom lekárov bol často úspešný.    

Aktuálne prebieha veľká verejná diskusia o očkovaní či neočkovaní detí, aký je v tejto súvislosti váš názor na zabezpečenie starostlivosti  o zdravý život našich detí?

Očkovanie, vakcinačný program sa – paradoxne – stal obeťou svojej úspešnosti. Ešte v 50. rokoch minulého storočia u nás a vo svete hrozil deťom celý rad ťažkých infekčných ochorení s vysokou úmrtnosťou. Zažil som ich ako dieťa na vlastnej koži, včítane záškrtu, žltačky A, môj bratranec mal ochrnutú nohu po prekonaní detskej obrny. Práve v dobe môjho štúdia medicíny sa zaviedlo u nás – jedno z prvých na svete – povinné očkovanie. Bol som svedkom toho, ako sa tieto choroby z roka na rok prakticky stratili. Spektrum vakcín pribúdalo, aj možností ochrany očkovaním, a dnes u nás detskí lekári nevideli v praxi obrnu, záškrt, ba ani osýpky, ktoré sú ešte bežné v okolitých štátoch. Vznikol tak dojem bezpečia – čo je ťažký omyl.

Choroby tu nie sú preto, že sa proti ním očkuje a máme vysoký stupeň kolektívnej imunity – percento zaočkovaných. Na Ukrajine v 90-tich rokoch prestali očkovať. Nasledovala obrovská epidémia záškrtu – koľko tisíc detí zomrelo sa nikto nedozvedel. K nám sa infekcia nepreniesla len pre vysokú zaočkovanosť našich detí. Komplikácie, ktoré sa pripisujú očkovaniu sú nezmysel – za celú svoju prax, na mojom poste som sa nestretol s úmrtím v dôsledku očkovania. Úmrtí v dôsledku neočkovania bolo dosť…

Váš lekársky tím na DFNsP dokáže zachraňovať ľudí postihnutých nebezpečnou otravou  muchotrávkou zelenou. Na akom princípe sa vám to podarilo?

Ako pracovisko na strednom Slovensku sme sa dávno každoročne stretávali s tragickými prípadmi otravy muchotrávkou zelenou u detí. V roku 1977 to bola hromadná otrava na Horehroní z ktorej sme u nás videli pomaly ťažko zomierať dve otrávené sestry. Vtedy som prehrabal všetky práce o jedoch týchto húb, ich pohybe v organizme, účinkoch a pokusoch s liečbou na zvieratách.

Z toho bol nami zostavený protokol liečby v ktorom sme uplatnili aj niektoré naše postupy z liečby otráv liekmi. V súčasnosti už 14 rokov robíme servis diagnostiky a protokol liečby pre všetky otravy (aj dospelých) muchotrávkou zelenou na Slovensku. Za túto dobu  máme viac ako 95% úspešnosť – vyzdravenie bez následkov. Ak sa dodrží náš protokol, nedošlo k zlyhaniu.

svetozar dluholucky lekar2

V Banskej Bystrici sa vám podarilo zriadiť Fakultu zdravotníctva SZU, ktorej ste boli dekanom. Aký to má význam pre jej absolventov, Rooseveltovu  nemocnicu či DFNsP a napokon aj naše mesto?

Prvotným impulzom k zriadeniu fakulty nelekárskych zdravotníckych disciplín bola skutočnosť, že v Bystrici a jej okolí sú mimoriadne optimálne podmienky pre praktickú prípravu týchto odborníkov. Pre sestry všetkých špecializácií, je to Rooseveltova nemocnica, Detská nemocnica, Ústav srdcovo – cievnych porúch,súkromné polikliniky, pre fyzioterapeutov tieto nemocnice plus Národné rehabilitačné centrum a Marína v Kováčovej, pre záchranárov Vojenský priestor Lešť, záchranná služba, Horská služba Chopok a iné. Po peripetiách s vtedajším vedením Univerzity Mateja Bela, sme sa ocitli ako Fakulta zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity – najprv ako detašované pracovisko tejto univerzity v r. 2004.

V tom istom roku minister Rudolf Zajac menoval nemocnicu F.D. Roosevelta za fakultnú nemocnicu a stala sa ňou aj Detská nemocnica. Okrem postavenia to znamená plnenie úloh výskumných a pedagogických zo strany zamestnancov týchto nemocníc. Získavajú tým aj vedecké a pedagogické tituly a prispieva to aj k medzinárodnej spolupráci. A naopak, naša fakulta rastie, rozvíja spoluprácu s vysokými školami a univerzitami, s mestom Banská Bystrica a dáva našim absolventom kvalifikáciu pre celý svet. Sme na to patrične (zdravo) hrdí. A veľmi nás teší ochota spolupráce s mestom a vysokými školami u nás.

Z eurofondov  ste dokázali na mieste bývalej kolkárne v Radvani vybudovať modernú aulu s internátom SZU, neďaleko sa konečne začal  rekonštruovať kaštieľ Radvanských s parkom pre Akadémiu umení, nemohol by tu vzniknúť jeden nádherný spoločný komplex?

Ruiny nedobudovanej kolkárne tesne pri Radvanskom parku a kaštieli boli sídlom bezdomovcov a spolu s kaštieľom boli výzvou na ich rekonštrukciu. Keď sa nám – v rámci Slovenskej zdravotníckej univerzity otvorili cesty k fondom EÚ, podarilo sa nám presadiť dva projekty. Jeden na vybudovanie auly a internátu v kolkárni a druhý na rekonštrukciu Radvanského kaštieľa – ako univerzitného pracoviska aj pre verejnosť.

Výsledok – aula a internát stoja a slúžia fakulte a aj mestu. Projekt rekonštrukcie nebol úspešný a som veľmi rád, že sa ho aktívne chopili Akadémia umení a náš primátor. Bude to ešte lepší variant pre Akadémiu, mesto aj občanov – a aj nás v susedstve…

Ste aj poslancom mestského zastupiteľstva, čo je vašou prioritou v tejto verejnej činnosti pre občanov, ktorí si vás zvolili?

Pomáhať plniť svoje osobné heslo „ aj Radvaň je Banská Bystrica“ – zlepšovať v tejto časti mesta podmienky kvalitného života. Samozrejme je to podpora rozvojových aktivít mesta – som rád, že máme takého schopného primátora, ktorý dokázal prelomiť bariéry a uviesť rekonštrukciu autobusovej stanice do dokončenia a zrealizovať opravy škôl a škôlok, ako aj celý rad iných prospešných aktivít. Sme „ mesto športu“ – a nielen to.

Jeden známy človek kedysi povedal, že dobrý politik musí mať rád ľudí. Máte rád ľudí a dokážete sa tešiť aj z radosti druhých?

Nie som politik a nikdy som nemal takéto ambície. Mám zato, že politik musí mať okrem pozitívneho myslenia a charakteru (ktorý – myslím si, mám aj ja) ešte naviac silu a ochotu bojovať so zadubenosťou, hlúposťou a aj zákernými útokmi nielen v politickej, ale aj osobnej oblasti. Na to jednoducho nemám žalúdok a obdivujem ľudí, ktorí sú toto ochotní akceptovať. Mám rád ľudí takých ako som popísal a neznášam tých druhých.

Podporujete súčasného primátora Jána Noska, zhodou okolností tiež lekára – riaditeľa DFNsP. Ako ste spokojný s polčasom jeho i vášho pôsobenia, čo sa vám podarilo a akým smerom by sa malo mesto ďalej  rozvíjať?

Terajšieho primátora Jána Noska som zažil a poznal ako človeka a pediatra, potom riaditeľa Detskej fakultnej nemocnice a bol to „ môj „ kandidát na primátora. Určite ma nesklamal a ja sa považujem za poslanca, ktorý podporuje jeho činnosť a kroky. Mám zato, že to je po rokoch ten najlepší primátor nášho mesta. Mám zato a verím, že „ polčas“ primátora Noska ešte zďaleka nenastal.

Ste pozitívny človek s nadhľadom,  čo vás dokáže v živote vytočiť?

Neschopnosť pozitívne myslieť, hľadanie zákerných „ indícií“, podrazáctvo, a kariérizmus. Deti to nerobia – asi ma poznačili….

Z čoho máte naopak radosť a čo vás motivuje ísť stále ďalej dopredu?

Radosť mám zo všetkého pozitívneho čo sa stane, nielen mne, ale kdekoľvek v okolí a komukoľvek. Ak niekto vyhrá v športke, teším sa, ako by som to bol ja. Viem prijať aj neúspech, pretože patrí k životu.

A čo vaša rodina, kráčajú niektoré z detí vo vašich lekárskych šľapajách?

Všetky moje deti a aj tri vnúčatá mi robia radosť, pretože deti stoja na svojich nohách. Najstaršia dcéra v Austrálskom Perthe, syn ako pediater nefrológ v našej nemocnici, a najmladšia dcéra profesorka chémie na francúzskom gymnáziu. Najstaršia vnučka tlmočníčka španielčiny sa vrátila z Valencie no a najmladším dvom ide základná škola. Manželka úspešne zvláda manažment našej rodiny.

Mohli by ste nám prezradiť niečo o vašich záľubách?

Kedysi som mal záľub veľa. Bola to hudba – hral som na saxofóne a bendže, skončil som s tým nástupom na vysokú školu. Láska k džezu, ale aj rockovej hudbe mi zostala. Veľa som cvičil  s činkami – dlho predtým ako sa objavili posilňovne. Drží ma to dodnes.

Maľoval som obrazy – len tak pre seba, niektoré aj visia na stenách našej rodiny. Ale trvalú záľubu som vždy mal v odbornej medicínskej literatúre. Minimálne 30 rokov môjho života som nečítal nič inšie. Mal som taký prehľad, že som si dokázal kombinovať postupy liečby a diagnostiky. Dnes už viac čítam beletriu, občas „maľujem“ obrazy cez počitač. Nemusíte pritom miešať farby a robiť všade fľaky…

Aké sú vaše najbližšie životné plány, ktoré by ste chceli uskutočniť?

Byť v kondícii, v pozitívnej nálade a tešiť sa z každého dňa v ktorom sa podarí posúvať veci a život k lepšiemu.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Autor: (tom), Foto: archív Svetozára Dluholuckého