Pavol Hurajt vo svojich 36-tich rokoch končí svoju bohatú biatlonovú kariéru. Držiteľ bronzovej medaily zo ZOH 2010 vo Vancouveri, účastník troch olympiád a ôsmich svetových šampionátov medzi mužmi definitívne zavesí profesionálnu flintu na povestný klinec. Vo svetovom pohári skončil dvakrát tretí. Rodák zo Štrby absolvoval štúdium na Fakulte humanitných vied na UMB v Banskej Bystrici a je ešte stále dlhoročným členom i pretekárom VŠC Dukla. Tento mesiac už definitívne opúšťa naše mesto pod Urpínom. Pri tejto príležitosti sme s ním porozprávali.

Je Pavol Hurajt v deň osláv Nasti Kuzminovej poslednýkrát ako biatlonista vo vojenskom športovom centre?

„Ešte sa tu zopárkrát zastavím, ale pôjde o formálne veci, čiže ohľadne zmluvy a podpísania výpovede. To bude asi všetko.“

Takto ste si nejako predstavovali ukončenie kariéry?

„Myslím si, že áno. Nechcel som skončiť zo dňa na deň, aby to nebolo náhle, neplánované. Končím v Banskej Bystrici v deň, keď je na námestí množstvo ľudí. Povedal som si, že chcem skončiť so vztýčenou hlavou a tak aj činím.“

Čo sa dalo urobiť lepšie aby ste dosiahli ešte o niečo pozitívnejší výsledok na olympiáde v Soči?

„Chcel som posledné dni pred štartom na olympiáde v Soči vyladiť formu. Do prvých pretekov som však išiel veľmi unavený, strašne ma boleli nohy. To bol asi najväčší môj problém. Takže som si dal viac voľna pomedzi ďalšie štarty a forma išla neskutočne hore, doslova z pretekov na preteky. Hlavne v mix štafete a v mužskej štafete som preteky rozbehol veľmi dobre nielen strelecky, ale aj bežecky. Škoda, že individuálne disciplíny mi nevyšli podľa predstáv.“

Ešte sú pred nami dve kolá svetového pohára, nie je vám trošku ľúto, že sa ich v tejto vrcholnej forme nezúčastníte?

„Pripravil som už aj doma rodinu na to, že po olympiáde skončím. Štvorročný olympijský cyklus je pre každého športovca vrcholom sezóny. Olympiáda sa skončila, takže končím aj ja.“

Obhliadnime sa trošku za vašou kariérou, kde sú tie najväčšie míľniky? Samozrejme olympijská medaila je najviac cenená…

„Áno, vrcholom je olympijská medaila, tesne pod ňou sú aj ďalšie, či z majstrovstiev sveta a Európy, alebo z Univerziády. Umiestnenia v prvej trojke vo svetovom pohári si taktiež cením, no nielen tie, ale aj v top desiatke, pretože v biatlone je konkurencia veľmi veľká. Takže skončiť do desiatky je úspechom.“

Čo bude teraz robiť Pavol Hurajt?

„Chcem sa hlavne venovať rodine, pretože počas športovej kariéry toho voľného času veľa nebolo. Máme s manželkou aj reštauráciu, kolibu, takže budem asi podnikateľ (úsmev).“

Neláka vás to na trénerskú životnú dráhu?

„Zistil som, že mládeže v biatlone i v hocijakom inom športe ubúda. A to výrazne. Poviem to na rovinu, mládeži sa v dnešnej dobe športovať nechce. Nie je problém trénovať, mám vyštudovanú telesnú výchovu – trénerstvo, čiže môžem sa tomu venovať, ale zatiaľ nie je zo strany mládeže záujem.“

Aké spomienky vám zostanú na Duklu Banskú Bystricu?

„Dukla sa u mňa zaradila v hodnotovom rebríčku na najvyšší stupeň. Veď sú v nej zamestnaní špičkoví športovci, je to tu na profesionálnej úrovni počnúc tréningom až po regeneráciu. Všetko je kvalitne zabezpečené, teda sústredenia i rôzne výjazdy. Je to športová strecha na Slovensku.“

Asi najviac budete teraz držať palce nášmu v súčasnosti najlepšiemu biatlonistovi spomedzi mužov Matejovi Kazárovi. Môže byť vašim dôstojným nástupcom?

„Vyzerá to tak, že Matej je dôstojný nástupca. Bežecky je na tom veľmi dobre. Ak ešte popracuje na streľbe, tak si myslím, že môže dosiahnuť veľké úspechy. Prajem mu ich.“