Terézia je absolventkou herectva Akadémie umení v Banskej Bystrici. Medzi jej najúspešnejšie školské inscenácie patrí titul Antona Pavloviča Čechova Ivanov v réžii Juraja Hanulíka a monodráma Rozum do pixlu v réžii Jaroslava Voľanského, na ktorej sa Šusteková podieľala aj ako autorka textu rozoberajúc stratu domova a hľadanie vlastnej identity.

Terézia Šusteková

Šusteková je od roku 2023 jednou z najnovších členiek hereckého ansámblu Bábkového divadla na Rázcestí (BDnR). Svoju kariéru v tomto divadle odštartovala postfaktickým kabaretom zo súčasnosti Divadlo na konci sveta v réžii umeleckého šéfa Mariána Pecka.

V rámci BDnR sa momentálne profiluje v dvoch inscenáciách pre deti (O šikovnej myške a dvoch lenivých kocúroch v réžii M. Pecka, (Vý)činy slovenčiny v réžii I. Rečislawy/ I. Škripkovej) a v troch inscenáciách pre dospelých (Divadlo na konci sveta v réžii M. Pecka, Cyber Cyrano v réžii S. Ferancovej, peneLopa v réžii I. Škripkovej). Aktuálne je súčasťou skúšobného procesu reportážneho titulu o zabudnutých udalostiach v ruskej histórii Časy zo secondhandu. Koniec červeného človeka. bieloruskej autorky Svetlany Alexijevič v réžii M. Pecka.

V BDnR sa Šusteková zároveň angažuje aj v rámci realizácie Podcastov na Rázcestí dostupných na platforme Spotify, kde otvára v konfrontácii s umeleckým súborom, ale aj pozvanými hostkami a hosťami, pálčivé, nielen divadelné, témy. Popri činnosti v divadle sa naplno venuje aj moderovaniu pre BB FM, tvorbe reklám, voiceoverov a pohostinne tiež dabingu.

Rozhovor približuje Šustekovej herecké začiatky, metódy psychohygieny, vnímanie potenciálu vzdelávania divadlom, hrávané inscenácie v BDnR, aj názor na feminizmus. V neposlednom rade sme sa spolu rozprávali o jej doposiaľ nesplnených hereckých snoch a rozbehnutej mediálnej kariére.

Herečka Terézia Šusteková, foto: Jakub Čajko                                                    

Ako sa v tvojom živote ocitlo práve herectvo?

V predstaveniach som začala hrať už v škôlke. Po príchode na základnú školu som sa spontánne prihlásila na literárno-dramatický odbor, kde sme časom vytvorili veľmi dobrý kolektív. Získala som tam priateľstvá, ktoré fungujú dodnes. Moja prvá rola bola Janka v rozprávke Márie Ďuríčkovej Danka a Janka.

V hraní divadla som následne pokračovala aj počas strednej školy. Viac sme chodili na rôzne súťaže, aj festivaly. Odkedy stojím na javisku, mám pocit, že môžem povedať to, čo si myslím, ale hlavne, že môžem byť taká, aká som. So sebaprezentáciou nemám problém ani v reálnom živote, ale na javisku sa jednoducho cítim ako doma (úsmev). Herectvo mi pomohlo, aj stále pomáha, prehlbovať empatiu voči sebe, aj ostatným. Taktiež mi s každým inscenačným procesom rozširuje obzory a núti ma kritickejšie myslieť.

„ODKEDY STOJÍM NA JAVISKU, MÁM POCIT, ŽE MÔŽEM POVEDAŤ TO, ČO SI MYSLÍM…“

Máte toto povolanie alebo umenie ako také aj v rodine?

Starý otec kedysi pracoval pre Rozhlas v Banskej Bystrici. Tiež môj otec zvykol písať poéziu, či poviedky, tak aj k tomu mám po ňom blízko. Ale čo sa divadla týka, k tomu nemal vzťah z rodiny doteraz nikto.

Takže voľba vysokej školy a zároveň budúceho povolania bola v tvojom prípade nakoniec jasná?

Viac-menej. Pôvodne som sa túžila dostať na činoherné herectvo na JAMU do Brna. Vlastne to bola jediná škola, kam som si podala prihlášku. Ale neprijali ma kvôli nedostatočne zvládnutej češtine. Dostala som za úlohu doučiť sa ju a prísť znova, no už som neprišla. Herecké štúdium sa mi nakoniec zapáčilo na Akadémii umení v Banskej Bystrici.  Mala som veľké šťastie, lebo prijímačky som dorábala už po termíne a všetky tri kolá mala v jeden deň. Na VŠMU ma kvôli oneskorenej prihláške prijať už nechceli.

„HERECKÉ ŠTÚDIUM SA MI NAKONIEC ZAPÁČILO NA AKADÉMII UMENÍ…“

Z inscenácie O šikovnej myške a dvoch lenivých kocúroch, foto: Dodo Šamaj

Ako si sa naučila nepripúšťať si egá postáv, ktoré hráš?

Svoje postavy sa vždy snažím čo najlepšie spoznať. Je dôležité ich dôkladne navnímať z každej strany. Treba sa tomu vedieť vnútorne otvoriť. Osobne mám rada postavy, pri ktorých mám slobodnú možnosť vykreovať ich osobný svet. Beriem to tak, že do životov postáv „vchádzam“ len vtedy, keď je to potrebné. Nemávam problém ich následne „opustiť“. Keď vyjdem z divadla, mám vlastný život a problémy, ktoré potrebujem riešiť. Svoj osobný život mám priveľmi rada na to, aby som ho zrazu nežila.

Vo „vypínaní“ mi veľmi pomáha šport. Napríklad behanie, turistika… Skrátka nejaká fyzická aktivita, pretože som človek, ktorý nedokáže pasívne oddychovať! (smiech) Aj počúvanie hudby pre mňa vie byť dobrá psychohygiena. Môj obľúbený hudobný interpret je multiinštrumentalista a DJ Fred Again. Myslím si, že herečky a herci by mali byť prirodzene psychicky stabilní, nie labilní, hoci to býva náročné pri postavách, ktoré napríklad zabíjajú… Ale vždy je potrebné snažiť sa myslieť na to, že herečka alebo herec je nad emóciou, nie opačne.

Ako sa vyformoval tvoj postoj k divadlu, odkedy sa mu venuješ? V čom tkvie jeho kľúčový zmysel?

Pre mňa je v divadle dôležité hovoriť o problémoch spoločnosti, o témach, ktoré sú aktuálne. A zároveň ich skúsiť rozoberať inak, ako sme v klasickom repertoárovom divadle zvyknutí. Práve v tom mi je sympatická aj dramaturgia Bábkového divadla na Rázcestí, kde pôsobím. Sila divadla je o „tu a teraz“. Dôležitý je autentický zážitok, ktorý má schopnosť otvoriť aj osobné veci každého z nás.

Umenie má moc dotknúť sa ľudskej duše a jej patálie, zvlášť to divadelné. Veľmi dobrú skúsenosť so súborom BDnR máme napríklad v rámci predstavení pre mladých ľudí Cyber Cyrano na tému kyberšikany v réžii Sone Ferancovej, s ktorým chodíme aj na zájazdy.  Vždy sa týchto predstaveniach nájdu diváčky a diváci so zvýšenou pozornosťou, čím dávajú najavo, že to pre nich má zmysel, lebo sa im predostiera obsah, ktorým doposiaľ žijú. Divadlo zároveň ukazuje, že život nemusí byť jednoduchý, ale aj plný metafor. Že veci nie sú priamočiare, ale majú tiež druhý a tretí plán…

„UMENIE MÁ MOC DOTKNÚŤ SA ĽUDSKEJ DUŠE A JEJ PATÁLIE…“

Čiže si aj zástankyňa vzdelávania divadlom?

Jednoznačne! (úsmev) Veľmi sa mi páčil pilotný ročník nášho Edufestu a taktiež aj filozofia lektorských úvodov, ktoré k predstaveniam postupne zavádzame. Diskusie po predstaveniach sú dôležité, pretože najmä mládež často nerozumie metaforám, ktoré vidí na javisku. Mladí ľudia stále herečky a hercov vnímajú ako tých, ktorí sa na niečo len hrajú.

Ale my chceme hrať o publiku, ktoré máme, lebo sme tiež len ľudia. Je však stále náročné nájsť ten správny postup, akým, práve mládež, dostatočne zaujať… Asi je cesta s nimi komunikovať cez ich jazyk. Cez technológie a médiá. Divadlo má byť odrazom doby, ale zároveň má zodpovednosť vzdelávať.

Z inscenácie Cyber Cyrano, foto: Dodo Šamaj

Aké boli tvoje začiatky v BDnR?

Skvelé… (úsmev) Začala som v ňom kabaretným titulom Divadlo na konci sveta, kde som bola obsadená ešte počas štúdia na vysokej škole. Zrazu som mala možnosť spoznať sa s celým hereckým ansámblom a musím povedať, že sme si od začiatku strašne sadli. Doteraz milujem všetky svoje herecké kolegyne, aj kolegov. Pri mojich prvých krokoch v BDnR bola aj moja pedagogička z Akadémie umení, Anička Hajduková-Zemaníková, po ktorej som následne preobsadila pár postáv. Pokračovala som inscenáciami Cyber Cyrano a peneLopa, ktorá zároveň znamenala môj prvý stret s feministickou líniou.

Aktuálne skúšam Časy zo secondhandu. Koniec červeného človeka. Ide o titul zachytávajúci kontroverzný život sovietskej spoločnosti… S režisérom Peckom sa stretávame sa už druhý týždeň a musím povedať, že som fascinovaná, koľko som sa za ten čas už stihla naučiť o kontexte obdobia po druhej svetovej vojne až do dnešných dní, kedy všetci žijeme krutú realitu Ruska.

Poznanie histórie je celkovo dôležité na to, aby sme nežili svoj terajší život povrchne. V máji ma ešte čaká skúšobný proces s pani riaditeľkou BDnR, Ivetou Škripkovou, pod názvom Dcéry nebohého plukovníka od Katherine Mansfield. Na titule s nami budú spolupracovať aj študentky z Akadémie umení.

„AKTUÁLNE SKÚŠAM ČASY ZO SECONDHANDU, VOJNOVÝ TITUL O SOVIETSKEJ SPOLOČNOSTI…“

Spomenula si tvoj prvý kontakt s feministickým divadlom v rámci inscenácie peneLopa v réžii Ivety Škripkovej. Aký máš názor na feminizmus? Vnímala si ho aj pred nástupom do BDnR?

Myslím si, že som si vždy bola vedomá svojich práv. Aj v domácnosti som zvykla často bojkotovať proti deľbe práce na ženskú a mužskú. Malo by to byť vyrovnané. Ale v niektorých rodinách to tak stále nie je, čo mi v 21. storočí príde nenormálne. Ale práve vďaka tomu, že aj témou rodovej nerovnosti dodnes žijeme, sa pre mňa stala atraktívnejšou.

V divadle treba hovoriť aj o tom, že žena nepatrí len do kuchyne, keď to mnohí muži ešte stále nechápu. Ale aj o mnohom inom v súvislosti so ženskými právami… Konkrétne ma ešte zaujíma fenomén aplikácie onlyfans. Spočíva v predávaní tiel mladých dievčat prostredníctvom fotografií za veľké peniaze. Aký zmysel má potom hovoriť o feminizme, keď XY báb nemá problém posielať svoje nahé fotografie za tisícky eur?!

„V DIVADLE TREBA HOVORIŤ AJ O TOM,  ŽE ŽENA NEPATRÍ LEN DO KUCHYNE…“

V rámci repertoáru BDnR máš aj nejakú menej obľúbenú postavu?

Myslím, že skôr nie. Akurát pre mňa býva ťažšie preobsadzovanie postáv, ktoré som pôvodne nevytvorila, ale už to predo mnou spravil niekto iný. Tak to bolo aj v prípade titulu (Vý)činy slovenčiny, ktoré som musela zvládnuť preobsadiť za tri dni… (úsmev) Ale momentálne sa v ňom cítim už viac „doma“, darí sa mi skúmať a objavovať možnosti hry a interakcie s publikom, ktoré sa mi tam ponúkajú.

Z inscenácie (Vý)činy slovenčiny, foto: Dodo Šamaj

BDnR je charakteristické aj realizáciou titulov pre batoľatá. Chcela by si si vyskúšať aj takýto proces?

Každá skúsenosť je podľa mňa super, ale pred batoláriom mám zatiaľ rešpekt… Vo všeobecnosti ma baví komunikovať s deťmi, lebo mám pocit, že sa dokážeme dostatočne vnímať. Mojím kľúčom je rozprávať sa s nimi ako s rovnocennými, bez prehnaného zveličovania (úsmev).

„…PRED BATOLÁRIOM MÁM ZATIAĽ REŠPEKT…“

Ako sa ti spolupracuje s vedúcimi osobnosťami BDnR – s riaditeľkou Ivetou Škripkovou a umeleckým šéfom Mariánom Peckom?

Oboch mám rada a bavia ma ako ľudia. Sú to veľké osobnosti, ktoré ma stihli už veľa naučiť a dúfam, že ešte aj naučia (úsmev). Obľubujem s nimi rovnocenné debaty, keď sa veci povedia tak, ako sú.

Vedela by si opísať svoj osobnostný progres od nástupu do BDnR?

Zistila som, že mi vyhovuje hranie v komornejšom priestore. Vďaka tomu cítim intímnejší kontakt s publikom. Veľakrát ani nezáleží na tom, pre koľkých ľudí sa hrá, ale na tom, či je konkrétne publikum ochotné otvoriť sa tomu, čo má pred očami.

„…NEZÁLEŽÍ NA TOM, PRE KOĽKÝCH ĽUDÍ SA HRÁ, ALE NA TOM,  ČI JE KONKRÉTNE PUBLIKUM OCHOTNÉ OTVORIŤ SA…“

Z inscenácie Divadlo na konci sveta, foto: Dodo Šamaj

Ako si predstavuješ svoju ďalšiu divadelnú kariéru? Nemáš ambíciu skúsiť aj zahraničie?

Takým malým snom je hranie v jednom z českých divadiel. Brnianske divadlo Husa na provázku je ešte môj školský sen… V rámci hereckej kariéry sa chcem predovšetkým ďalej učiť.

Baví ma cítiť progres a mať okolo seba inšpiratívnych ľudí (úsmev). S ľuďmi, s ktorými vychádzam a herecky si rozumiem, máme tiež odvážnu ambíciu robiť divadlo v rámci nezávislej scény v Banskej Bystrici. Ktovie, možno to povedie aj k činohre, ktorá v tomto meste chýba… Motivuje nás k tomu aj nevyužitý potenciál študentiek a študentov Akadémie umení.

Popri herectve sa aktívne venuješ aj moderátorskej činnosti v banskobystrickom rádiu, rozhlasovej tvorbe, či tiež tvorbe podcastov pre BDnR. Ako si sa k tomu dostala a čo ťa na tom baví?

Keď sa v Banskej Bystrici založilo rádio BB FM, konal sa konkurz, kde som bola pozvaná ešte počas štúdia na vysokej škole. Činnosti v rádiu sa venujem doteraz, moderujem rannú šou.

Do práce chodievam s radosťou (úsmev). Hrať sa s intonačnou stránkou hlasu ma baví aj v rámci reklám, či voiceoverov.  Je zároveň zodpovednosť posielať ľuďom energiu takouto formou. Ale cítim, že to má zmysel. Hlas, ktorý má názor, je podstatný aj v divadle…

„HRAŤ SA S INTONAČNOU STRÁNKOU HLASU MA BAVÍ…“

Herečka Terézia Šusteková, foto: Jakub Čajko