Mária Šamajová je rodáčka zo Žiliny a absolventka Gymnázia Wolkerova v Žiline. Na divadelných doskách stojí už od šestnástich rokov. Začínala sa kreovať v sídliskovom Divadle Maják pre deti a mládež, ktorého zakladateľom, umeleckým šéfom a režisérom bol Tomáš Rosický.

Od roku 1989 jej herecká kariéra premostila do Bábkového divadla na Rázcestí (BDNR), kde aktívne pôsobí doteraz. Jej umelecké srdce je oddané najmä detským divákom a dôležitým veciam v ich živote. Aj preto má blízko skôr ku komédiám a klauniádam.

Nevyhýba sa diváckej interakcii, je pre ňu nevyhnutná na precítenie jedinečného divadelného zážitku. Jej najnovšou inscenáciou je príbeh šteňaťa Kamil z pera Marty Guśniowskej v réžii Mariána Pecka. Šamajová sa okrem herectva venuje aj lektorskej činnosti v rámci Dramatického klubu detí pri BDNR.

Z inscenácie Kamil

Šamajová za svoje dlhoročné pôsobenie v BDNR už viackrát obdržala prémie a ceny Literárneho fondu. V roku 2007 bola napríklad ocenená festivalovou Cenou medzinárodného festivalu bábkových sólistov a sólistiek v Lodži (Poľsko) v rámci autorskej inscenácie Ivety Škripkovej Anička Ružička a Tonko Modrinka. Konkrétny titul vznikol v rámci projektu Ružový a modrý svet a poukazuje na zaužívané predstavy dospelých o výchove dievčat a chlapcov.

Mária Šamajová sa stala povšimnutiahodnou osobnosťou aj v tomto roku, kedy sa jej podarilo získať Cenu v kategórii „herecká kreácia“ za animáciu opäť na poľskom festivale v Będzine v rámci inscenácie O sliepke, ktorá sa nevzdala (J. Tomlinson) v réžii Mariána Pecka. Tomlinsonovej rozprávka tvorcov lákala pre jej hravý a fantazijný spôsob rozprávania vážnej témy.

Herečka Šamajová je okrem iného aj pyšnou matkou dvoch dospelých synov – Adama a Mareka. Jej manželom je herecký člen a inšpicient BDNR Jozef Šamaj.

V rozhovore so sympatickou herečkou Máriou Šamajovou sa dozviete, ako si spomína na svoje divadelné začiatky, či nemá ambície herecky pôsobiť aj v zahraničí, ako sa jej tvorilo v rodovom Štúdiu T. W. I. G. A. (Theater Women Improvisation Gender Action) pod vedením Ivety Škripkovej, ako aj to, čím žije, keď práve nestojí na divadelných doskách.

Herecký profil Márie Šamajovej

Ako si spomínate na svoje rané herecké začiatky v žilinskom Divadle Maják? Aké boli špecifiká tohto divadla a v čom bol pre vás prínosný tvorivý dialóg s jeho režisérom Tomášom Rosickým?

Od šestnástich rokov som písala rôzne eseje, básne a fejtóny. Väčšinou išlo o humorne ladené texty zo študentského života. Počas štúdia na gymnáziu sme mali aj časopis Tvorba, kde som sa angažovala písaním rozhovorov.

Až mi jedného dňa spolužiačka povedala, že bol vyhlásený konkurz do amatérskeho Divadla Maják. Povzbudzovala ma, aby som sa prihlásila kvôli mojim pisateľským aktivitám. Tak som to skúsila avšak nevediac, že to bol len herecký konkurz. Nikdy predtým som nestála na divadelných doskách. K umeniu som mala blízko skôr cez hudbu, maľovanie a knihy, v ktorých som bola zahrabaná stále. Divadlo nebola moja šálka kávy… Ale nakoniec ma predsa len zobrali a ja som mala zrazu možnosť divadlo viac ochutnať. V šestnástich rokoch som sa postavila na javisko a už som z neho neodišla.

Divadlo Maják pôsobilo pod Parkom kultúry a oddychu, nachádzalo sa na sídlisku. Toto divadlo malo svoj ochotnícky súbor, ktorý skoro každý večer skúšal a cez víkendy zájazdoval. Maják sa orientoval na predstavenia a rôzne akcie pre deti, ktorých bolo na sídlisku hodne, a teda aj v divadle. Večer sa premietali filmy alebo sa pozývali rôzni zaujímaví hostia (hudobníci, herci a pod.) Doteraz spomínam na monodrámu Květy Fialovej Ruže je růže.

Režisér Divadla Maják, Tomáš Rosický, bol veľký umelec a vzácny človek. Aj vďaka nemu som tam, kde som teraz. Po skončení školy som sa, opäť vďaka Tomášovi, v Divadle Maják zamestnala ako správkyňa budovy, pričom som mala na starosti premietanie filmov.  V Divadle Maják som sa napokon stretla aj s Mariánom Peckom, ktorý ma o pár  rokov neskôr pozval účinkovať do vtedajšieho Krajského bábkového divadla (dnes Bábkové divadlo na Rázcestí), kde pôsobím dodnes.

„MAJÁK SA ORIENTOVAL NA PREDSTAVENIA A RÔZNE AKCIE PRE DETI,  KTORÝCH BOLO NA SÍDLISKU HODNE, A TEDA AJ V DIVADLE.“

Bolo predstavenie, ktoré vás v tomto období výrazne namotivovalo k divadelnej profesii? Ako s odstupom času vnímate tento zážitok?

Skôr ma fascinovala celá atmosféra… Vždy som mala pocit, že sa deje niečo posvätné. Bolo pre mňa zázračné cítiť vôňu kostýmov, líčidiel, sály. A to nielen vtedy, keď som bola na javisku, ale aj v hľadisku. Aj ľudia voňali inak, keď boli slávnostne naladení. Vždy, keď sa otvárala opona a zaznievali prvé slová alebo hudba, mala som zimomriavky po celom tele. Je za tým však naozaj veľmi veľa práce, čo som, prirodzene, zistila až neskôr…

Ako sa vám v BDNR tvorivo i osobnostne začínalo?

Do BDNR som nastúpila ešte pred revolúciou, konkrétne v máji. Následne som hneď začala skúšať s pánom režisérom Karlom Brožekom inscenáciu Mačka. Obsadenie inscenácie bolo komorné. Hrala som spolu s Olinkou a Karlom Zarembovcami.

V BDNR to bola celkom nová skúsenosť, keďže išlo už o profesionálne divadlo. Ale všetci mi tam pomáhali. Vo všeobecnosti som sa vždy rada učila, tak som si to užívala. No samozrejme, mala som aj veľký rešpekt voči novým hereckým kolegom, vrátane pána režiséra Brožeka z Prahy. Ale mala som veľkú podporu práve u Mariána Pecka, a aj Vierky Dubačovej, u ktorej som bývala.

Do Banskej Bystrice som sa vlastne zamilovala dávno predtým, ako som tam prišla hrať, tak som si tam napokon aj začala žiť svoj bohémsky sen.  Tvorbu vtedajšieho Krajského bábkového divadla som poznala už pred svojím nástupom. Videla som inscenácie pána Mokoša, ktoré boli úplne iné, ako bolo zvykom v bábkových divadlách. V čase, keď som nastúpila, začal režírovať už Marián Pecko a Iveta Škripková bola dramaturgička. Ani nachvíľu som nezaváhala. Vedela som, že pokiaľ sa chcem venovať divadlu, tak v Banskej Bystrici a s týmito umelcami.

„DO BANSKEJ BYSTRICE SOM SA ZAMILOVALA  DÁVNO PREDTÝM, AKO SOM TAM PRIŠLA HRAŤ…“

Máte za sebou už viacero spoluprác s českými i slovenskými režisérmi a režisérkami.  Nikdy ste nemali ambíciu začať sa venovať divadlu aj v Česku, prípadne vo vzdialenejšom zahraničí?

Počas môjho hereckého a divadelného bádania som sa naozaj stretla s mnohými režisérmi, ktorí boli zároveň aj mojimi učiteľmi. Okrem pána Brožeka to bol aj Jirka Břenek, Radovan Lipus, Viliam Dočolomanský, Zojka Mikotová, Petr Nosálek a zo Slovenska Silvo Lavrík. Keď som s nimi pracovala, vôbec som neuvažovala o práci v zahraničí. Česko bolo vďaka nim už súčasťou mojej krajiny.

Ale mala som príležitosť zúčastniť sa aj jedného divadelného workshopu v Poľsku. Ten bol veľmi inšpiratívny… V podstate ako aj mnoho iných poľských predstavení. Tak si viem možno predstaviť zahrať si ešte v niektorom z nich.

Mojím veľkým vzorom bol aj Bolek Polívka. Nielen ako klaun…Vyhovovalo mi jeho videnie divadla a sveta, kedysi som si veľmi túžila zahrať aj v jeho divadle…

Herectvo je odjakživa komplexné povolanie. Nesúvisí len s javiskovou rečou, ale aj so spevom, hrou na nástroji, tancom, či tiež so schopnosťou animovať bábky.  K čomu máte v rámci toto povolania „najbližší“ vzťah vy?

K pohybu.

Z Medzinárodného festivalu bábkových divadiel „Klasyka Od-Nowa“ v poľskom Będzine

Aká metóda pre vás býva osožná pri učení sa textov?

Texty sa najradšej učím ráno. Pri behu si vždy zopakujem, čo som sa naučila a keď dobehnem, doučím sa, na čo som si predtým nespomenula. Ale ešte ľahšie sa mi memorujú texty počas priestorových skúšok.

„PRI BEHU SI VŽDY ZOPAKUJEM, ČO SOM SA NAUČILA…“

Doposiaľ máte množstvo aj skúseností so žánrom monodrámy. Ako sa cítite, keď ste na javisku sama a máte za všetko zodpovednosť?

Ak hrám na javisku úplne sama, musím sa, prirodzene, spoľahnúť len na seba. Má to aj svoje výhody… Keď niečo pokazím, môžem si za to sama a nemôžem sa na nikoho hnevať. V takomto prípade je ale jednoduchšie zaimprovizovať a tým situáciu vyriešiť. Za nevýhodu samoty na javisku považujem, že si nemôžem ani na sekundu oddýchnuť.

No herec ani počas monodrámy nie je sám. Jeho partnerom sú diváci, s ktorými vedie istý druh dialógu, pričom im venuje svoje emócie… Keď sa napokon vytvorí súhra medzi hercom a divákom, narodí sa aj predstavenie.

Ocenenie z Medzinárodného festivalu bábkových divadiel „Klasyka Od-Nowa“ v poľskom Będzine

Ako sa vám hrajú predstavenia, kde vystupujete s väčšou časťou hereckého súboru BDNR? Už sa vám stalo, že ste sa počas mnohopočetných predstavení nevedeli napojiť na súhru ostatných temperamentov?

 Každému predstaveniu predchádza náročný proces hľadania… Rozhovory, skúmanie charakterov, niekedy aj workshopov. Celé by sa to dalo nazvať hereckou skúškou. Počas nej sa napokon všetko akosi prirodzene vyladí, aj možná „nezhoda rytmov“ medzi hercami a herečkami. Keď sa herci spolu postavia na javisko, väčšinou o sebe už všetko vedia. A hlavne, prečo a pre koho hrajú. Cieľ je pre všetkých vždy rovnaký.

Zažila som už aj tak vzácne momenty, kedy nám to na doskách partnersky ladilo až do takej miery, až som si myslela, že sa stal zázrak. Verím, že ten neopakovateľný zážitok s nami pocítili aj naši diváci. To je vlastne aj tajomstvo divadla. Deje sa len tu a teraz. Čo zažijú diváci dnes, už nezažijú tí, ktorí prídu zajtra. Pre nás, pre hercov, je to to isté. Vždy je všetko ako po prvýkrát…

„KEĎ SA HERCI SPOLU POSTAVIA NA JAVISKO, VÄČŠINOU O SEBE UŽ VŠETKO VEDIA.“

Ako si vie akýkoľvek režisér alebo režisérka získať vašu dôveru?

Ťažká otázka, ale ľahká odpoveď… Vždy som dôverovala režisérom, s ktorými som mala možnosť pracovať. Už len preto, že som od nich dostala šancu, brala som ako príjemnú výzvu doplniť svojou osobnosťou dané predstavenie.

Z inscenácie Divadlo na konci sveta

Participovali ste na množstve inscenačných projektov s vedúcimi osobnosťami BDNR – riaditeľkou Ivetou Škripkovou a umeleckým šéfom Mariánom Peckom.  Čo vám spolupráca s nimi dáva a možno aj berie? V čom sú pre vás ich tvorivé prístupy špecifické a ako ich vnímate po ľudskej stránke?

Naša spolupráca začala od roku 1989. Ale nie je len profesionálna, spája nás aj priateľstvo. Rástli spolu naše deti, vďaka čomu sme rástli aj my. Obom vďačím za veľa. Či už to boli herecké príležitosti alebo aj ľudská podpora v rôznych životných skúškach. Sú súčasťou môjho života a ešte stále ma dokážu inšpirovať a posúvať v hľadaní.

„RÁSTLI SPOLU NAŠE DETI, VĎAKA ČOMU SME RÁSTLI AJ MY.“

Už ako dlhoročná členka BDNR máte viacero skúseností aj s tvorbou ženského, „gynokritického“ divadla, ktorého celoslovenskou ambasádorkou je doposiaľ Iveta Škripková. Od roku 2007 do 2017 ste aktívne pôsobili aj v prvom slovenskom divadelnom štúdiu, ktoré sa orientovalo na rodové a ženské štúdiá pod názvom T. W. I. G. A. Čo vám dala spolupráca s týmto štúdiom? Prečo je podľa vás aj dnes potrebné otvorene hovoriť napr. o násilí na ženách alebo aj o feminizme ako takom?

Keď som sa v roku 2001 vrátila z druhej materskej dovolenky, divadlo už začalo otvárať ženské témy, cez konkrétne príbehy. V roku 2000 vznikol projekt Šamanky v réžii Mariána Pecka, ktorý som mala možnosť vidieť len ako diváčka. Potom postupne prichádzali ďalšie a ďalšie príbehy, scénické čítania, či aj spolupráca s vydavateľstvom Aspekt.

Myslím si, že práve od obdobia uvádzania Šamaniek začala druhá etapa v mojom profesionálnom divadelnom živote. Vďaka Ivete sme mali veľké herecké ženské príležitosti. Venovali sme sa témam, ktoré mi dávali zmysel.Hlavne preto, lebo a hovoriť o problémoch nejakej ženy a ešte o nej aj hrať divadlo, nebolo v móde… No pritom sme sa všetky stretávali s rôznymi formami násilia, zneužívania, ponižovania, vrátane sexizmu. Takže to bolo pre nás zrazu veľmi oslobodzujúce. Síce tomu predchádzalo kruté rozčarovanie z vlastných ideálov, stálo to zato.

Napokon je aj nemožné, aby som všetko zhrnula len pár vetami, pretože práca v tomto ženskom štúdiu bola naozaj komplexná, náročná, mala svoj systém a vždy si stanovovala nové ciele. Iveta Škripková robí svoju prácu vždy precízne a zanietene. Odrazilo sa to aj na predstaveniach a iných projektoch, ktoré v rámci štúdia T. W. I. G. A. vznikli. Minulý rok Divadelný ústav vydal aj jej knihu Feministické divadlo a jeho slovenská cesta, tak dávam do pozornosti.

A prečo je dôležité hovoriť o násilí? Pretože je tu stále, tak o ňom hovorme! A prečo o feminizme? Kto obhajuje a obhajoval práva žien, keď si ich veľakrát nevieme obhájiť ani my samy?!

„…PRÁCA V TOMTO ŽENSKOM ŠTÚDIU BOLA NAOZAJ KOMPLEXNÁ, NÁROČNÁ, MALA SVOJ SYSTÉM A VŽDY SI STANOVOVALA NOVÉ CIELE.“

Z inscenácie Citová výchova hadej ženy

Ktorá z inscenácií z tohto štúdia mala na vás najväčší emocionálny dopad?

Bolo ich veľa… Ale spomeniem Citovú výchovu hadej ženy, ktorú sme venovali našim mamám alebo aj ženám našej generácie cez skúsenosti našich mám. Ja som ju prežívala dosť intenzívne, pretože som ju brala ako poďakovanie mojej mame, ktorá, žiaľ, odišla z tohto sveta veľmi skoro…

Čo by ste už po skúsenostiach zo Štúdia T. W. I. G. A. poradili mladým dievčatám, ktoré si ešte len vytvárajú vlastnú identitu? Aký je podľa vás recept na zdravé sebavedomie?

Dnešné mladé dievčatá sú už inde, ako bola moja generácia. Svet sa zmenil a to, samozrejme, vplýva na nás všetkých a všetky. No možno by som im poradila, aby išli do hĺbky. Nenechali sa ovplyvniť ľahkými a jednoduchými riešeniami, ale aby objavovali kreativitu, nebáli sa stáť si za svojím názorom a vedeli si vychutnávať život.

„…MOŽNO BY SOM IM PORADILA, ABY IŠLI DO HĹBKY.“

Máte obľúbenú ženskú autorku, ktorej životné presvedčenia a skúsenosti vás inšpirujú?

Pri práci v divadle sme sa stretli s mnohými inšpiratívnymi autorkami a ich dielami… Mám napríklad rada Virginiu Woolfovú, Toni Morrison, Irenu Brežnú, aj Elfriede Jelinek. V našom Slovenskom kontexte obdivujem Teréziu Vansovú, Hanu Gregorovú (Tajovskú), Elenu Maróthy-Šoltésovú a Ivetu Škripkovú.

Čo pre vás znamená detský divák v divadle? Ako sa cítite, keď sa s ním dostávate do interakcie?

Naše divadlo je v prvom rade zamerané na prácu pre deti, ale je veľmi dôležité, aby sme to vyvažovali aj prácou pre dospelých. Tak môžeme plnohodnotne pristupovať aj k inscenáciám pre deti, ktoré, ako som už spomenula, sú rovnako dôležité.

Milujem hrať pre deti. Malí diváci a diváčky sú totiž to najkritickejšie a zároveň najčistejšie publikum, ktoré sa nedá ničím oklamať. Okamžite vedia, či ste tam s nimi naplno alebo mysľou blúdite v iných vodách. Som s nimi rada. Sú bystré a vždy niečím prekvapia. Byť s nimi v interakcii ma rovnako veľmi baví. Srdcom budem vždy klaunka.

„MALÍ DIVÁCI A DIVÁČKY SÚ TOTIŽ TO NAJKRITICKEJŠIE A ZÁROVEŇ NAJČISTEJŠIE PUBLIKUM…“

Z Dramatického klubu detí

V čom vnímate rozdiel medzi deťmi a dospelými v hľadisku?

Dospelý divák má, prirodzene, svoje očakávania a skúsenosti. Niekedy však presne vie, čo je dobré a čo nie. Takže preto býva ťažšie naladiť sa na dospelé publikum. Ale ak sa to nakoniec podarí, potom to je rovnaké ako s deťmi. Vedia si to užiť.

Popri hereckej činnosti sa v rámci BDNR venujete aj Dramatickému klubu detí. Pre akú vekovú kategóriu je presne určený a k čomu smeruje jeho činnosť?

V roku 2010 sa v BDNR otvorili dva divadelné tímy. Tvorivé a dramatické písanie, ktoré vedie Iveta Škripková a môj Dramaklub. Veková hranica bola obmedzená na druhý stupeň ZŠ a vyššie bez obmedzenie, ale mala som aj menšie deti. 

Dramaklub je priestor, kde sa stretávajú mladí ľudia, ktorí majú chuť zoznámiť sa so zákulisím divadla: spoznať základy hereckej práce, skúmať sami seba v priestore divadla, hľadať inšpiratívne témy vo svojom okolí a divadelným jazykom ich preniesť na javisko. Zároveň aj podnecovať svoje zmysly (i nezmysly) a fantáziu, nechať sa inšpirovať partnerstvom. A samozrejme, naučiť sa počúvať reč, ktorou sa nám divadelné umenie prihovára.

„DRAMAKLUB JE PRIESTOR, KDE SA STRETÁVAJÚ MLADÍ ĽUDIA, KTORÍ MAJÚ CHUŤ … NAUČIŤ SA POČÚVAŤ REČ, KTOROU SA NÁM DIVADELNÉ UMENIE PRIHOVÁRA.“

Vďaka čomu veríte v silu divadla? Máte divadlo, do ktorého rada aktuálne chodíte?

Každé umenie je nadčasové, núti nás nachvíľu sa zastaviť, zamyslieť, otvoriť sa emócii… Divadlo synergicky spája všetky druhy umenia a ako bonus ponúka priestor na stretnutia a rozhovory. Preto má pre mňa takú silu.

Je pravda, že nechodím veľmi často do iného divadla, než do svojho domovského… Ale keď, teším sa z festivalov ako Bábkarská Bystrica, Dotyky a Spojenia v Martine, Divadelná Nitra alebo aj Bábková Žilina.

Čím žije Mária Šamajová vo voľnom čase?

Dobíjam sa v prírode a praktikujem jogu.

Mária Šamajová s Mariannou Mackurovou