Alica Bartková: Nekroživot a súťaž o knihu

KULTÚRA
6 /

Po čase prichádzame opäť s poviedkou našej obľúbenej spisovateľky Alice Bartkovej pod názvom „Nekroživot“. Určite vás nesklame, naopak, ale aký by to bol marec – mesiac knihy bez súťaže o knihu tejto známej banskobystrickej spisovateľky, ktorá pre jedného z našich čitateľov vybrala svoj román „Pachuť slov“.

Nekroživot

Tesne predtým, ako mi zazvonil telefón, som sa pozrela na náramkové hodinky, ktoré mi dal otec k dvadsiatim narodeninám. Bolo presne pol štvrtej poobede. Už dopredu som vedela, že ten telefonát bude jedným z najhorších v mojom živote a so strachom som ho zdvihla. Hlas nemocničnej sestry mi s ľútosťou oznamoval, že môj otec zomrel.

Keď vám zomrie niekto blízky, tak je to, akoby ste sa ocitli v nádrži plnej splašiek a vy musíte so zadržaným dychom vyplávať von. Aj keď som to čakala, nemohla som si v duchu pripustiť, že sa onedlho naozaj stane, že môj otec zomrie. Mal rok po mozgovej mŕtvici a navyše, bol už strašne slabý. Keď mi to však sestrička oznámila, bez slova som položila telefón, akoby mi niekto vytrhol kus hrudníka a zároveň ma na roztrasených nohách posadil.

Prežívala som nielen strašný žiaľ, ale v šoku a cez slzy som musela myslieť na ten kolotoč udalostí, ktorý sa práve začal. Vybavovanie pohrebu, informovanie príbuzných a známych o smrti… Bolo mi jasné, že prvý, komu to musím oznámiť, bol môj brat Ondrej. Otec nás prakticky vychoval sám, pretože mama zomrela, keď sme boli ešte deti. Ondrej bol vždy citlivejší a menej priebojný ako ja a učenie mu nikdy veľmi nešlo. Na strednej škole začal chodiť domov neskoro, potom takmer vôbec a išlo to s ním stále viac takpovediac z kopca.

Alkohol a drogy z neho spravili ešte menej zodpovedného, naivného a neschopného človeka, od ktorého som absolútne nemohla čakať žiadnu pomoc ani s pohrebom, ani s ničím iným. Keď som mu to oznámila, v telefóne som začula len neidentifikovateľný zvuk, niečo medzi vzlykom, škrekom a sipotom. Nebolo ťažké uhádnuť, čo potom spravil. Nalial do seba celú fľašu hocičoho, čo mal po ruke.

Potom, ako som sa rozlúčila s mŕtvym otcom a vyzdvihla jeho veci z nemocnice, celý večer som volala príbuzným a známym. Ich výkriky a vzlyky, vo väčšine predstierané, mi neboli na nič, pretože nik z nich mi s pohrebom nepomohol. Všetky povinné otázky typu: „Potrebuješ s niečím pomôcť?“ niesli v podtóne vetu: „Dúfam, že ma nebude s ničím otravovať.“

Tak som sedela v kresle asi tri hodiny s telefónom pri uchu a počúvala „úprimné sústraste“ a neúprimné reči o tom, ako strašne im otec bude chýbať. Keď im tak bude chýbať, prečo ho za posledné roky nik z nich nenavštívil v nemocnici, alebo sa aspoň nespýtal, ako sa má? Nevedela som, či vôbec zvládnem byť na pohrebe, ale keď som si ich tam všetkých predstavila, bolo mi zle ešte viac.

Posledná, komu som oznámila, že je môj otec mŕtvy, bola moja päťročná dcéra Viki, ktorú mi exmanžel priviezol večer po víkende domov. Neviem, čo ma vtedy posadlo, ale nepovedala som jej, že jej starký odišiel do neba, ani tie podobné reči, aké sa hovoria deťom, ale natvrdo som jej oznámila, že starý otec zomrel, a že to tak býva. Na jej otázku, či zomriem aj ja, som povedala „áno“ a ona sa rozplakala ešte viac. Pripadala som si ako najhorší človek na svete.

A to nebolo všetko. Znenávidela som celú spoločnosť za to, že uchováva tradíciu zvanú kar. Nielenže som musela vybrať otcovi oblek do truhly, čo v sebe nieslo hrabanie sa v skrini plnej spomienok naňho a jeho kravaty, košele a topánky pre mňa predstavovali psychický masochizmus, ale okrem toho som musela rozmýšľať, aké koláče by boli po jeho pohrebe najvhodnejšie. Dočerta aj s jedlom! Dočerta aj s ľuďmi!

Keď som vybrala oblek, košeľu, kravatu, ponožky a topánky, rozhliadla som sa po fotke na smútočné oznámenie. Náš starý dom, v ktorom otec stále býval, je sám osebe spomienkou naňho a na detstvo, ktoré som tu strávila. Ako truhlica plná hračiek, ktorú som otvorila s dreveným škrípaním a vytiahla Pinocchia s odretým dlhým nosom a chýbajúcou nohou, plyšového psa na baterky, ktorý kedysi štekal a hýbal sa v pravidelných intervaloch, dnes má však v bruchu namiesto bateriek prázdnu dieru a kožuch plný roztočov vzbudzuje ľútosť.

Pozerala som na kúsky dreva, pokresleného fixami a mierne vyblednuté obrázky na ňom svedčiace o detskej fantázii, vytiahla som figúrky z rôznych hier, ktoré sú sami o sebe iba figúrky a bez ostatných častí hry strácajú svoj pôvodný význam. Videla som bábiky s chýbajúcimi končatinami a ostrihanými vlasmi, ktoré sú ako spomienky na minulosť – nikdy nie úplné. Z minulosti si odnesiete vždy iba časti.

V deň pohrebu sa ma v záplave nárekov a súcitných pohľadov moja dcéra spýtala, prečo sú všetci v čiernom. A ja na to, že je to taká tradícia. V duchu som dodala: „Napokon, čo nie je?“ Vtedy mi pripadalo, že už všetko, čo sa deje, je podľa nejakej tradície, že sa všetko deje podľa nejakých šablón a vzorcov. Narodenie, život, smrť. Ešte aj po smrti sa mýty o vás pridávajú k mýtom o ostatných mŕtvych a splývajú tak, ako to má byť. Vtedy mi došlo, že nechcem zomrieť. Už len preto, aby ma nik nemohol zaškatuľkovať.

Prišli takmer všetci, ktorých som čakala. A aj takí, ktorých som nečakala a dokonca ani nikdy predtým nevidela. A všetci mi triasli rukou a zaslintali líca a stískali ma okolo pliec. Najradšej by som vtedy namiesto seba postavila pred vchod do krematória nejakú maketu. Môj brat vedľa mňa skoro spadol na zem, pretože keďže nemal na práci nič, iba piť Johnnieho Walkera – doobeda s ľadom, poobede bez ľadu, prišiel na pohreb úplne naliaty.

Tí, ktorí sa snažili vysúkať zo seba falošné slzy, možno počas pohrebu vyronili aj skutočné, pretože pohľad na truhlu a fotku zosnulého pred ňou, dotlačí k slzám takmer každého. Možno ani nie zo žiaľu nad smrťou toho človeka, ale kvôli uvedomeniu si vlastnej pominuteľnosti.

Na kare všetci trúsili reči o mojom otcovi z úst, v ktorých sa im prevaľovali kúsky jablkovej štrúdle, kuraťa a obložených chlebov. Ondrejovi, ktorý ledva vnímal, hovorili, aký bol náš otec úžasný a múdry a odvážny a skvelý, a že si má brať z neho príklad. Jediné, čo som vtedy chcela, bolo to, aby sa to už celé skončilo. Mala som sto chutí odtiaľ odísť, nasadnúť do auta a nechať ich všetkých tam.

Ešte niekoľko hodín som však musela počúvať spomienky, veselé príhody a čoraz viac pripité reči príbuzných, na ktorých som badala spoločné črty tváre, mimiku, gestá. „Krv nie je voda.“ – to hovoril otec. A mal pravdu. Genetike sa nevyhne nik.

Pozerám na hodinky. Je presne desať hodín večer. Z minulosti vám zostane iba prítomnosť. Viki som uložila do postele už pred niekoľkými hodinami. Brata vo vedľajšej izbe takisto. V duchu tradície som zapálila sviečku, ktorú som však o chvíľu zhasla, pretože jej blikot mi nerobil dobre. Tak teda zapínam televízor, kde sa pri nespočetnom množstve reklám, ktoré vôbec nevnímam, môžem konečne poriadne vyplakať.

Súťaž o knihu Alice Bartkovej „Pachuť slov“

Vážení čitatelia, do Veľkonočného piatka 25. marca 2016 môžete pošlete na našu mailovú adresu info@bystricoviny.sk poslať odpoveď na otázku:

„Ako znie podtitul knižného debutu Alice Bartkovej Pachuť slov (Slovart 2013)?“

Zo správnych odpovedí vylosujeme jedného výhercu knihy Alice Bartkovej „Pachuť slov“ z vydavateľstva Slovart (nezabudnite uviesť spätný kontakt na vás).

Autor: Alica Bartková, Foto: ilust.