Roman Hradecký I. časť: Patrí či nepatrí Pamätník Červenej armády na banskobystrické Námestie SNP?

História
3 /

Zrejme pod vplyvom pokračujúceho vojnového konfliktu na Ukrajine banskobystrickí aktivisti z iniciatívy „Nie v našom meste“ práve na Deň víťazstva 8. mája 2023, keď sme si pripomínali 78. výročie porážky nemeckého nacizmu a ukončenia II. svetovej vojny v Európe,  sa demonštratívne pred Čiernym obeliskom v dolnej časti Námestia SNP pokúsili vyvolať verejnú diskusiu o účelnosti Pamätníka Červenej armády, v snahe prekryť vojnovú históriu aktuálnym „naratívom doby“ propagandisticky zameraným proti Rusku kvôli jeho invázii na Ukrajinu.

Prinášame vám reakciu historika a bývalého riaditeľa Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici Romana Hradeckého, ktorý sa venoval odbornému skúmaniu histórie oslobodenia Banskej Bystrice aj postavenia Čierneho obelisku na mieste, kde boli pôvodne pochovaní vojaci Červenej armády padlí v boji za oslobodenie nášho mesta.

V prvej časti svojho príspevku sa  Roman Hradecký venuje oslobodeniu Banskej Bystrice a jeho súvislostiam v marci 1945, v druhej časti Pamätníku Červenej armády (tzv. Čiernemu obelisku).

Roman Hradecký

Roman Hradecký

Prvá časť: Oslobodenie mesta Banská Bystrica v roku 1945 a jeho súvislosti

Musím povedať, že ma prekvapilo vystúpenie predstaviteľov občianskej iniciatívy „Nie v našom meste“. Ani nie tak snahou odstrániť Pamätník Červenej armády z hlavného námestia nášho mesta (to už tu bolo začiatkom 90-tych rokov minulého storočia), ale skôr argumentáciou. Argumentovali nepravdivosťou údajov uvedených na pamätníku či tvrdením, že pamätník je len prejavom sovietskej propagandy, ktorá desaťročia poškodzovala mesto a krajinu.

Druhým a ešte viac originálnejším (osobitejším?) z ich tvrdení bol argument, že veľkú časť stredného Slovenska okolo miest Banská Bystrica a Zvolen oslobodila Rumunská armáda v súčinnosti s Červenou armádou. Vo svojej odbornej činnosti som sa niekoľko rokov venoval obdobiu rokov Druhej svetovej vojny, osobitne situácii v Banskej Bystrici počas nich, oslobodeniu mesta i postaveniu Pamätníka Červenej armády.

Predpokladám, že v iniciatíve „Nie v našom meste“ sú ľudia, ktorým na meste skutočne a úprimne záleží. Že chcú rozhodovať o meste so zmyslom pre jeho históriu, jeho ľudí, jeho ducha a tradície. A celkom určite chcú rozhodovať nie na základe dojmov, ale na základe pojmov, so znalosťou veci i faktov a nechcú byť len zneužití antisovietskou (antiruskou) propagandou. Preto ak mi dovolíte, uvediem niekoľko historických informácií k oslobodeniu mesta i postaveniu Pamätníka Červenej armáde. Verím, že tam nájdete niektoré odpovede na Vami položené otázky.

To čo charakterizuje mesto, aká je jeho tvár, osud, ale i duch, určujú nielen ľudia mesta, ale aj udalosti, ktoré mesto prežíva a ktoré významne ovplyvňujú jeho osud. Mesto Banská Bystrica malo vo svojich dejinách šťastie na ľudí a vďaka nim dokázala zvládnuť i zložité a nepriaznivé obdobia.

Začiatok roka 1945 bol začiatkom veľkej nádeje. Skoro všetci očakávali s veľkou netrpezlivosťou koniec najhoršej vojny, ktorá trvala už šiesty rok. Koniec bol už relatívne blízko, ale bolo potrebné prežiť ešte tri veľmi dlhé a náročné mesiace.

Hneď v januári 1945 vedenie nášho mesta muselo riešiť snahu nemeckého velenia v meste zničiť vybraných 23 budov. Išlo o najvýznamnejšie mestské budovy, úrady, byty, ale aj elektráreň, učiteľskú a obchodnú akadémiu, dievčenské gymnázium, riaditeľstvo štátnych lesov, biskupský úrad, objekty Národnej banky či Národného domu.

Keď nemecké veliteľstvo nereagovalo na prosby o stretnutie, delegácia mesta ho koncom januára navštívila v Bratislave majúc so sebou podporný list biskupa Andreja Škrábika, prezidenta republiky a predsedu vlády. Obom Tisovcom, Jozefovi i Štefanovi, vysvetlili svoje obavy i prosby a čakali na pomoc. Nakoľko bola táto cesta úspešná je ťažké objektívne vyhodnotiť. Faktom však je, že nakoniec spomínané budovy boj o oslobodenie mesta prežili.

Prelom januára a februára bol v meste v znamení odchodov (útekov) mestských a štátnych reprezentantov. Z mesta náhle odišiel jeho mešťanosta Ondrej Smida, vládny poverenec pre stredné Slovensko Dr. Ján Ďurčanský, vedúci župného úradu Lukachich. Spolu s nimi žandárske oddiely s ich veliteľstvami i štátna polícia. Štátna správa sa rozpadla a de facto prestala existovať. Ako-tak fungovalo ešte vedenie mesta a dobrovoľný hasičský zbor.

Na základe rozkazu nemeckého veliteľstva bol vyhlásený od 19-tej hodiny zákaz nočného vychádzania. Všetci obyvatelia boli povinní zúčastňovať sa opevňovacích prác, muži boli odvádzaní na nútené práce mimo mesta. Situáciu ešte viac komplikovali stovky utečencov, ktorí ale v meste nenachádzajú pomoc. Medzi obyvateľov prenikali správy o vraždení v Kremničke a Nemeckej, vypaľovaní okolitých obcí a represáliách nemeckých jednotiek, ale aj Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.

V meste sa natrvalo zatvárali banky, obchody, začali chýbať potraviny, ošatenie a iné predtým bežne dostupné tovary. Koncom februára sa v meste rozšírila epidémia škvrnitého týfusu, na ktorý neboli lieky. Vedenie mesta formou vyhlášky odporúčalo liečbu cibuľou a cesnakom, tie sa však nedali zohnať. Mesto bolo viackrát letecky bombardované i ohrozované delostreleckou paľbou približujúcich sa jednotiek Červenej armády. Atmosféra v meste bola mimoriadne dusná, ťaživá. Obyvatelia s obavami očakávali prichádzajúce dni bojov o mesto.

Nemecká 8. armáda spolu s 1. Maďarskou armádou sa pripravovali na obranu mesta. Využili obranné línie zhotovené povstalcami v roku 1944. Vybudovali na prístupoch k Banskej Bystrici celú sériu pevnostných opevnení. Od juhu boli vybudované štyri protitankové priekopy, 20 železobetónových palebných ohnísk, 206 kovových protitankových prekážok (ježkov). Podobne od východu prehradili prístupy k mestu v údoliach Hronu členitou obranou.

Pripomeňme si, že zoskupenia bieloruských a ukrajinských frontov Červenej armády vznikli v súvislosti s prípravou jej ofenzívy v rokoch 1944 a 1945. 2. Ukrajinský front vznikol premenovaním Stepného frontu 20. októbra 1943. V jeho radoch k 1. januáru 1945 bojovalo 54,09 % Rusov, 30,31 % Ukrajincov, 13,50 % príslušníkov národov zo stredoázijských sovietskych republík a 2,10 % Bielorusov.

Pre 2. a 3. ukrajinský front bol spoločne určený smer ofenzívy Budapešť – Bratislava – Viedeň – Brno. Bojová činnosť 2. Ukrajinského frontu sa v januári až marci 1945 vyvíjala ako dve relatívne samostatné, avšak úzko prepojené operácie. Prvá smerovala k Novým Zámkom a Komárnu ako podpora bojov o Budapešť, druhá smerom k Banskej Bystrici v rámci oslobodenia miest a obcí stredného Slovenska.

Oslobodenie Banskej Bystrice dostali za úlohu jednotka Červenej armády 40. armáda generála Žmačenka a 4. Rumunskej armády generála Dăscălesca. Rozhodujúci útok na Banskú Bystricu začali určené jednotky o pol ôsmej ráno 19. marca 1945 tridsaťminútovou delostreleckou prípravou. Útok bol koordinovaný z troch strán:

  • z južnej strany od Zvolena po oboch stranách Hrona 6. streleckou divíziou generála Obušenka, 42. gardovou streleckou divíziou plukovníka Bočkova, 133. streleckou divíziou plukovníka Sažina, 232. streleckou divíziou plukovníka Calaja, 240. streleckou divíziou generála Umanského v súčinnosti s rumunskou 8. mechanizovanou jazdeckou divíziou a 21. pešou divíziou;
  • z juhovýchodu od Zvolenskej Slatiny smerom na Hornú Mičinú 50. zborom generála Merkulova a 51. zborom generála Rumjanceva spolu s rumunskou 9. pešou divíziou;
  • z východnej strany od Podbrezovej 54. pevnostnou brigádou plukovníka Karnačeva s rumunskou 11. pešou divíziou.

Aj z tohto výpočtu sa dá pochopiť, kto nás oslobodil a v súčinnosti s kým. Mesto Banská Bystrica oslobodili jednotky 40. Červenej armády v súčinnosti s 1. Rumunskou armádou. Bez Červenej armády a jej postupu smerom na Nemecko by jednotky Rumunskej armády v roku 1945 určite nebojovali na Slovensku.

Súčasný postup z troch strán donútil nemecké velenie stiahnuť časť síl a postupne uvoľňovať pozície. Cez mesto prechádzali celé kolóny ustupujúceho nemeckého a maďarského vojska smerom na Harmanec a Tajov. Nemecké velenie mesta zabavilo posledné zásoby potravín, pohonných hmôt a rôzneho materiálu.

Jeho pozornosti neušlo ani mestské auto, ako aj za veľkých obetí získaná mestská hasičská motorová striekačka Sabina. 23. marca vyhodili do povetria železničné mosty, mosty cez Hron a zničili koľajnice a výhybky na železničnej trati. Mesto Banskú Bystricu opustilo nemecké velenie 24. marca vo večerných hodinách.

Už 23. marca boli oslobodené obce v bezprostrednej blízkosti mesta – Iliaš, Kremnička, Rakytovce, 24. marca – Kráľová, Majer, Radvaň, Šalková. V ranných hodinách nasledujúceho dňa – 25. marca na Kvetnú nedeľu – začínali prichádzať na územie mesta prví vojaci oslobodzovacích armád.

Rozhorel sa boj o mesto, jednotlivé ulice i hlavné námestie. O 11-tej hodine bolo už námestie oslobodené a nemeckí vojaci organizovane ustupovali smerom k rímskokatolíckemu cintorínu a následne na pripravené obranné pozície v Kostiviarskej a okolitých vrchoch. 25. marca 1945 po 14-tej hodine boli pôvodná („malá“, bez pridružených obcí) Banská Bystrica i Senica slobodné.

Na druhý deň 26. marca boli oslobodené pôvodné obce Rudlová, Sásová, Podlavice a Skubín. Kvetná nedeľa roku 1945 sa stala symbolicky pre Banskú Bystricu a jej obyvateľov prísľubom nového lepšieho života. Ale ešte celý týždeň čelilo mesto a jeho osloboditelia snahe o znovudobytie mesta novými prisunutými zálohami nemeckej armády a ostreľovaniu z vopred vybudovaných delostreleckých pozícií. Aj preto boli Jakub i Kostiviarska oslobodené 1. apríla a Uľanka až 4. apríla (ako Bratislava či Liptovský Mikuláš). Územie mesta, ktoré dnes prejdeme autom za niekoľko minút oslobodzovali vojaci oboch armád 12 dní.

Sloboda neprišla sama a náhodou. Stála nemalé obete a množstvo mladých životov. Tu nejde o čísla, ale o reálne zmarené ľudské životy. Rodiny bez otcov, bratov, synov. Za našu slobodu a budúcnosť. Počas bojov o Banskú Bystricu boli straty (mŕtvi a ranení) oslobodzujúcich jednotiek až 11 137 vojakov, z nich zahynulo 2 104.

Na území mesta „malej“ Banskej Bystrice (bez okolitých obcí, ktoré sú dnes jej súčasťou) bolo podľa archívnych dokumentov pochovaných 59 padlých vojakov Červenej armády a 106 vojakov Rumunskej armády. Nezmyselná diskusia o tom, ktorí vojaci boli v meste skôr (prví) či ktorá armáda mala viac obetí je ukážkou nepochopenia podstaty ich obety. Všetci padli za našu slobodu a budúcnosť. Šťastnejší živí vojaci oboch armád po oslobodení mesta pomáhali obnoviť život v ňom, stavali nové mosty a podobne. Im všetkým je potrebné vzdávať rešpekt, úctu a spomienku.

Aj preto Ruská federácia ako vlastník pamätníka v polovici 90-tych rokov minulého storočia súhlasila s tým, aby na Pamätník Červenej armády (tzv. Čierny obelisk) bol umiestnený text na pamiatku Rumunskej armády, osloboditeľky mesta. A uvedomil si to aj bývalý primátor mesta Peter Gogoľa, ktorý vrátil na budovu Radnice pamätnú tabuľu venovanú Červenej armáde, ktorú tam pôvodne dali vďační obyvatelia nášho mesta. A pripojil k nej podobnú tabuľu s poďakovaním Rumunskej armáde.

V poslednej dobe sa často rozoberajú najmä dve otázky. Archívne materiály dávajú na ne jednoznačnú odpoveď. Aj na otázku: „Vojaci ktorej osloboditeľskej armády vstúpili ako prví na územie mesta?“ Bola to prieskumná jednotka poručíka Pavla Stepanoviča Kadikova, ktorá bola v Banskej Bystrici 25. marca 1945 o tretej hodine ráno, čo písomne jej veliteľovi potvrdil mestský notár. Akú má však táto otázka i toto potvrdenie zmysel a hodnotu oproti tým 165 obetiam pre našu slobodu, skutočne neviem. Je to, podľa môjho názoru, absolútne nepodstatné…

Archívy dávajú odpoveď aj na otázku, kedy vlastne bola oslobodená Banská Bystrica. Pri hľadaní odpovede na túto otázku si musíme zodpovedať či chceme hľadať odpoveď pri podobe „malej“ pôvodnej Banskej Bystrici alebo pri súčasnej podobe nášho mesta.

Ak by sme hľadali odpoveď pri súčasnej podobe nášho mesta, potom by bol správny dátum od 23. marca do 4. apríla. Dátumom oslobodenia mesta by bolo oslobodenie jeho prvej súčasnej časti alebo poslednej? Aj jedno, aj druhé by bolo mystifikáciou. Ani Iliaš, Rakytovce, Kremnička či Uľanka v roku 1945 neboli ešte súčasťou mesta Banská Bystrica, boli to samostatné obce.

„Malá“ Banská Bystrica z roku 1945 bola oslobodená 25. marca, ale rozkaz k oslave jej oslobodenia bol vydaný najvyšším velením Červenej armády 26. marca 1945. Preto je na pamätníku už od jeho postavenia uvedený dátum 26. marca ako deň oslobodenia mesta. Dátum 25. marec 1945 ako Deň oslobodenia mesta bol rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici schválený ako významná udalosť do zoznamu nehmotných kultúrnych pamätihodností nášho mesta.

Autor: Roman Hradecký, Foto: archív