V tomto kalendárnom roku si pripomíname dve výročia spojené so šľachetnou osobnosťou „horiacou“ za pravdu…, a to Karola Kuzmányho – 215 rokov od narodenia (16. 11. 1806 Brezno) a 155 rokov od úmrtia (14. 8. 1866 Štubnianske Teplice, teraz Turčianske Teplice), ktorého životné osudy sú späté aj s Banskou Bystricou.

Dr. Karol Kuzmány

Vo vedomí širokej kultúrnej verejnosti je osobnosť Dr. Karola Kuzmányho zafixovaná predovšetkým ako významného matičného činovníka – stál pri zrode Matice slovenskej (1863) a bol jej prvým podpredsedom, ako spisovateľa, ktorý osciloval medzi klasicizmom a romantizmom. Je známy ako autor klasicisticky ladeného eposu Běla (Hronka 1836) a v duchu preromantizmu napísaného výchovného románu Ladislav – a prirodzene ako evanjelický kňaz.

A tak málokto aj zo súčasných generácií ho vníma ako pedagóga a v širšom rámci človeka, ktorý vyvíjal aj bohatú kultúrno-osvetovú činnosť so silným sociálnym zameraním. V pedagogickej a kultúrno-osvetovej práci nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy a zároveň vytváral kvalitatívne nový, aktuálny obsah i formy pedagogického a osvetového pôsobenia s cieľom komplexného povznesenia slovenského ľudu.

Dr. Pavol Bujnák v doteraz jedinej monografii Dr. Karol Kuzmány – život a dielo (1927) hneď v úvode pri rodostrome Kuzmányovcov, zo spisu zachovaného v rukopisných pozostalostiach v dedičstve potomkov Karola Kuzmányho, uviedol, že Kuzmányovci sú „z rodu kněžského“. Podľa neho „v tom čase mnoho značiace“, lebo „všetci predkovia oddaní boli vede, ktorej vrchol v tom čase reprezentovala veda teologická“.

Karol Kuzmány z mladších rokov

Kuzmányho predkovia sa venovali, resp. pracovali v Evanjelickej a. v. cirkvi a školstve, čiže v týchto intenciách sa utvárala i Karolova profesijná dráha. Ako činovník Evanjelickej a. v. cirkvi napĺňal i pedagogické, najmä výchovné, poslanie, ktoré sa prejavovalo každodennou cirkevnou službou, ako aj kontaktom s ľuďmi, v kázňach, odborných prednáškach, v didakticky orientovaných náboženských príručkách určených pre mládež, v organizačno-riadiacej činnosti ľudových a cirkevných škôl, ale i vo vedeckých teologických prácach.

Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií v Dobšinej a Šajavskom Gemeri a Evanjelického lýcea v Bratislave sa roku 1826 stal vychovávateľom troch detí v rodine krajinského poslanca baróna Jána Prónaia v južnonovohradskej maďarskej obci Romhány. V tom čase nebol jediným zo študentskej obce, ktorý po skončení štúdia na našich školách prijal miesto vychovávateľa.

Pre všetkých to bola nielen šanca získať pedagogickú prax, prípadne i načerpať nové psychické sily na ďalšie verejné účinkovanie, ale predovšetkým cieľom bolo získať finančné prostriedky pre ďalšie štúdiá v zahraničí, najmä na nemeckých univerzitách.

Po ročnom pobyte v Jene opäť prijal miesto vychovávateľa (v decembri 1829), tentoraz dvoch synov zemana Cékuša v Kežmarku. Keďže už mal ukončené univerzitné štúdium, namieste je otázka, prečo opäť vychovávateľ. Najmä, keď sa v tom čase s vysokoškolským certifikátom dávala skôr prednosť kňazskému poslaniu pred učiteľským povolaním.

Odpoveďou môže byť aj skutočnosť, že v uvedenom čase nebolo voľné miesto kňaza v blízkosti jeho rodiska a uvedené miesto bolo relatívne blízke pre kontaktovanie sa s matkou. V Kežmarku, na rozdiel od pôsobenia v Romhány, sa na vychovávateľskom mieste dlho neohrial. V januári 1830 sa na lýceu uvoľnilo učiteľské miesto, ktoré po ponúknutí prijal a stal sa profesorom v prvej, gramatickej triede.

Na novú pozíciu – lyceálneho učiteľa – nastúpil s jemu vlastnou zodpovednosťou a zverené úlohy si plnil svedomite a ochotne odovzdával svoje dovtedy získané skúsenosti a vedomosti nastupujúcej generácii. Napokon k tomu ho podnecovala aj mimoriadne dobrá povesť tejto strednej školy v širokom okolí.

Kuzmány v Banskej Bystrici

Spod východných hrebeňov tatranských štítov, ktoré ho inšpirovali k básnickej tvorbe, odišiel do Banskej Bystrice, kde ho evanjelická cirkev pozvala za kaplána (1830), ktoré prijal. Po troch mesiacoch sa stal ev. farárom vo Zvolene, ale po smrti banskobystrického superintendenta Adama Lovicha sa na uprázdnené miesto vrátil a 8. apríla 1832 sa stal mestským farárom.

Tým vo svojom živote začal napĺňať v duchu odkazu predkov kňazské poslanie, v rámci ktorého uplatňoval i získané pedagogické vedomosti a praktické skúsenosti, v podstate predovšetkým ľudovýchovného charakteru plnením zámeru vyjadreného slovami: „slúžiť svojmu národu – to je všetko moje umenie“ (citát z románu Ladislav). V nových podmienkach (30. a 40. roky 19. storočia) jeho nezištná práca pre kultúrne, sociálne a hospodárske povznesenie národa nadobudla kvalitatívne nový rozmer a význam oproti dovtedajším tendenciám ešte z čias osvietenského jozefinizmu.

Odchod do Viedne

V auguste 1849 sa Kuzmány rozhodol aj s rodinou presťahovať sa z Banskej Bystrice do Viedne. Nepriamym podnetom na odchod boli akcie radikálnych maďarských nacionalistov voči jeho osobe. Zvlášť sa to prejavilo po jeho kázni 20. mája 1848, v ktorej v mene sedliactva vyslovil vďaku za práva a slobody, ktoré uzákonil snem.

Označili ho za „pansláva“ a naverbovaní mladiství výtržníci mu na fare vybili okná a vyhrážali sa fyzickou likvidáciou. Svoj odchod neskoršie zdôvodnil slovami, ktoré Pavel Bujnák v monografii parafrázoval takto: „Rebeli za hriech mu pokladali jeho oddanosť panovníkovi, že všade smele sa postavil proti ich nepravým konaniam, že vrelšie miloval vlasť, zastával ľud…“.

Vo Viedni najskôr pôsobil pri vláde ako člen terminologickej komisie po boku Jána Kollára. Práve pod jeho vplyvom prijal v závere roka 1849 profesúru praktickej teológie na Evanjelickej teologickej fakulte viedenskej univerzity. Prednášaním na univerzite sa preňho otvorilo nové pole pôsobnosti a tvorivosti. Zameral sa síce na praktickú teológiu, opierajúc sa o vlastnú predchádzajúcu kazateľskú prax, ale v tomto odbore zatiaľ odborne nepracoval.

Svoje prednášky neustále dopĺňal novými informáciami  a výsledkom päťročnej systematickej práce bolo veľké bohoslovecké dielo, trojzväzková publikácia napísaná v nemčine Praktische Theologie der . undhelvet. Confesion I. Band: Lehrbuch des Kirchenrechtes. 3. Abteilungen (Wien, W. Brauműller 1856 – 60), Praktická teológia Evanjelickej cirkvi so zreteľom na historicko-právne postavenie protestanských cirkví v  Rakúskej ríši. Teologická fakulta viedenskej univerzity si jeho prácu na univerzitnej pôde na poli pedagogickom i vedeckom uctila čestným doktorátom (ThDr. H. c.) pri jeho definitívnom presťahovaní sa opäť na Slovensko.

Osvetová práca

V celoživotnej aktivite Karola Kuzmányho má priamo či nepriamo trvalé miesto osvetová práca. Osvetové a ľudovýchovné pôsobenie nadväzuje na jeho praktickú kazateľskú činnosť v evanjelickej cirkvi. V tejto nadmieru záslužnej práci, pri ktorej musel prekonávať mnohé prekážky, sa prejavil ako erudovaný organizátor osvety a ľudovýchovy, v ktorej nadväzoval na najlepšie tradície osvietenskej výchovy, no dával jej aktuálny obsah a podľa podmienok sa menili aj formy pôsobenia.

Uvedené nasmerovanie sa najvýraznejšie prejavilo počas jeho sedemnásťročného pôsobenia v Banskej Bystrici (1832 – 1849), kde sa sústavne venoval aj miestnej sociálnej a kultúrnej činnosti. Po príchode do Banskej Bystrice sa ujal iniciatívy v kultúrno-spoločenskom živote jednak ako organizátor a jednak vlasteneckou básnickou tvorbou a vydávaním časopisu Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice(1836 – 38). Tomuto svojmu časopisu určil takéto zameranie: „Časopis tento mající za oučel rozširovati osvetu a vzdelanosti krasocit, jakož u československého kmene vůbec, tak zvláště ve vlasti Podtatranské, záměrem totiž příjemného poučení a užitečného zabavení skrze pojednání a básní… slouže učeným i neučeným…“ (Místopředmluvy– tato domluva. Hronka roč. 1836, zv. 1.).

Hronka bola nielen priekopníkom literárneho romantizmu, česko-slovenskej spolupráce, ale na jej stránkach začali slovenskí a českí národovci uvažovať aj o celoslovenskom riadení ľudovýchovy a osvety. Podnetom na to bola úspešná spolupráca niekoľkých čitateľských a hospodárskych spolkov na Slovensku.

Český dopisovateľ Karel Amerling upozorňoval na školenie roľníkov nielen pomocou novín a časopisov, ale i odbornej hospodárskej literatúry. Navrhoval zakladať čitateľské spolky na Slovensku i v Čechách za finančnej podpory nielen jednotlivcov, ale aj obecných predstavenstiev. Iný dopisovateľ Hronky sa vyslovil za vytvorenie centrálnej slovenskej knižnice v Pešti, vedenej Slovenským spolkom, s pobočkami na celom Slovensku.

Na základe výmeny názorov s mnohými uvedomelými Slovákmi uverejnil Karol Kuzmány na stránkach Hronky prvú rozsiahlejšiu úvahu o potrebe založenia vrcholnej národnej kultúrnej inštitúcie – Matice slovenskej. Na vtedajšiu profiláciu uvedenej myšlienky reagoval príspevkom Dodatek od vydavatele (Hronka, roč. II/2, s. 171 – 177).

K takýmto úvahám ho podnietili získané informácie o Matici srbskej a Matici českej, ako aj literárnych spolkoch a ústavoch v Rusku, Poľsku a Chorvátsku. V súvislosti so založením takejto národnej inštitúcie požadoval, aby sa jej prevádzka realizovala prostredníctvom účastinárskej spoločnosti. Matici prisudzoval šírenie osvety, vzdelanosti a národného povedomia, čím apeloval na vtedajšiu slovenskú inteligenciu, aby sa chopila iniciatívy, čo považoval za akútnu nevyhnutnosť.

Súsošie Štefan Moyses a Karol Kuzmány

Rodina

V Banskej Bystrici sa mu s manželkou Karolínou Zuzanou, rod. Kellnerovou (1814 – 1866) rozrástla aj rodina. Vzťah k deťom prejavil aj prostredníctvom vlastnej básnickej a prozaickej tvorby. V básni Pod okýnkem (Zora, 1, 1835, s. 169 – 170) použil dievčenské meno Lidka, Lidmila, ktoré bolo jeho obľúbeným dievčenským menom – dal ho svojej prvej dcére Ľudmile (5. 7. 1839), prvorodenému synovi (2. 12. 1833 v Banskej Bystrici) dal meno Ladislav – a takto nazval aj svoj filozofický román.

Kuzmány ako otec uplatňoval síce dosť prísnu výchovu, najmä čo sa týka mravov, ale v duchu humanizmu. Na zreteli mal najmä výchovu v národnom duchu, ktorú i on získal v detskom veku už v rodičovskom dome. Demokraticky presadzoval vzdelanosť ducha z akéhokoľvek prameňa, z ktoréhokoľvek jazyka.

Deti sa usiloval viesť ku žriedlu vzdelanosti nielen v slovenskom jazyku. Popri duchovnej výchove viedol svoje deti i k telesným činnostiam, najmä chlapcov – Karola Ladislava, Pavla Michala a Petra Jána (1. 3. 1837 v Banskej Bystrici). Aj on si udržiaval telesnú schránku v dobrej kondícii prostredníctvom viacerých športov. Napĺňal tým v dialektickej jednote antický ideál krásy tela i ducha.

Svedectvo o tom podáva i jeho syn Pavol (3. júla 1835 v Banskej Bystrici), ktorý v dospelom veku napísal svieže rozpomienky na svoje detské dobrodružstvá a šibalstvá prežité v Banskej Bystrici v knihe Rozmarné črty (1949).

V nej opísal otcovu pracovňu: „V izbe stála veľká otcova knižnica. Na knižnici vľavo vypchatý bocian, napravo veľká ušatá sova a uprostred v životnej veľkosti poprsie Homéra, uliate z gypsu. Na stenách viseli veľké obrazy – meďorezy – z histórie obliehania a dobytia Tróje… Medzi tými obrazmi visela trofej, usporiadaná zo šermiarskych príslušností, ako: kordov, šabieľ, vypchatých rukavíc, kožených záster a kukiel z drótu, čo si náš otec priniesol ako absolvovaný študent z Jeny a ktorými ešte vždy vedel veľmi dobre narábať, keď našiel skúseného šermovníka“.

I podľa tejto rozpomienky Kuzmány pravdepodobne šermiarskemu umeniu priučil i synov. V obľube mal i rybolov a s potešením brával deti na turistické vychádzky do blízkeho okolia Banskej Bystrice, počas ktorých zvykol navštíviť i známych. Uvedené výchovné metódy vytvorili medzi Kuzmánym a jeho deťmi skutočne neformálny priateľský vzťah naplnený vzájomnou úctou a láskou.

Ani relatívne priaznivé materiálne a finančné zabezpečenie rodiny neviedlo práve jeho zásluhou deti k návyku na bezstarostný život. Práve naopak, uvedené priaznivé podmienky vytvárali solídny základ pre všestrannú duchovnú i telesnú výchovu, ktorou Kuzmány napĺňal svoje rodičovské poslanie voči deťom.

Kuzmány si vysoko vážil hodnoty vzájomného rodinného spolunažívania. Svojou prirodzenou autoritou v tomto ohľade výchovne pôsobil i na svojich cirkevníkov napríklad svojimi kázňami konanými každú nedeľu v bystrickom evanjelickom chráme. Najvýznamnejšou v tomto duchu bola jeho kázeň z roku 1845, ktorú vydal v Štúrovej slovenčine pod názvom Z konečného zahinuťja, do ktorjeho nás pálenka už skutočne uvádza, nič nás nemuože oratuvať, ako svatuo a všeobecnou odreknuťja, sa pálenki (Banská Bystrica, 24 s.), v ktorej sa v rámci svojho osvetového a ľudovýchovného programu nemohol vyhnúť riešeniu značne rozšíreného patologického javu najbiednejších vrstiev – alkoholizmu, pretože ako v kázni uviedol „pitie pálenky sa už vydriapalo na najvyšší stupeň, rozprasilo sa pitie tohto hnusného nápoja medzi naším obecným ľudom tak, že mu je oddaný každý vek, oboje pohlavie…“.

Kuzmány v kázni sformuloval aj pravidlá pre tých, ktorí sa chcú odriecť požívania pálených nápojov. Ten kto pristúpi na navrhnuté pravidlá sa podľa Kuzmányho zaväzuje zriecť sa pálenky až do smrti, okrem prípadu choroby a odporúčania lekára. Ďalej tento prísažník je povinný odhovárať od pálenky i iných ľudí, nesmie sa zúčastňovať žiadnej hostiny, kde sa podáva pálenka. Iné alkoholické nápoje, ako víno a pivo, odporúča piť v miernych dávkach.

Karol Kuzmány v tomto veril v silu slova a bol presvedčený, spolu s ostatnými prívržencami osvety proti alkoholizmu, že stačí vzdelanie a poučenie a výsledky sa čoskoro dostavia.

Tatrín

V tomto sa prejavil jeho blízky vzťah k viacerým cítiacim slovenským aktivistom bez ohľadu na rozdielnu konfesiu, čím v záujme naplnenia proklamovaného tatrínskeho programu napomáhal vo vydaní a rozširovaní kníh. Napokon tieto ľudovýchovné aktivity podporil i aktívnou účasťou vo výbore Tatrína, ktorého členom sa stal na druhej „sednici tatrínskej“ 6. augusta 1845 v Liptovskom Svätom Mikuláši.

Karol Kuzmány pokrok slovenského života videl v zjednotení sa v otázke spisovného jazyka, preto vo svojom pôsobisku pomohol nadviazať katolíckemu čitateľskému spolku „Pohronský spolok“ kontakty s Tatrínom a zaslúžil sa o dohodu s katolíkmi v spisovnom jazyku. Jeho osobná aktivita o zjednotenie národnej inteligencie sa najvýraznejšie prejavila v založení Spolku všeobecnej vzdelanosti v novembri 1847 so sídlom v Banskej Bystrici.

Bola to reakcia na existujúce kasína, ktoré vznikali v slovenských mestách a mestečkách, aby povzbudzovali maďarské povedomie. Kuzmány preto presadzoval zakladanie spolkov, v ktorých sa mali organizovať široké ľudové vrstvy k vznešenejším a zmysluplnejším cieľom. Podľa Bujnáka chcel Kuzmány „spolky, v ktorých by sa ľudia vzdelávali všeobecne, a nie také, do ktorých by prijímali už vzdelaných, alebo polovzdelaných ľudí. Neprechováva úmyslov politických, ale smýšľajúc po demokraticky, chce pomáhať národu celému.“

O založení a stanovách spolku Kuzmány napísal správu pod názvom Slovenskí život (Spolok všeobecnej vzdelanosti v B. Bystrici), ktorú uverejnil Orol Tatránsky (III, 1847 – 1848, č. 92, 4. apríla, s. 731 – 734). Hlavným cieľom Spolku bolo „spoločné napomáhanie dobremajetnosti, šľachetného zmýšľania a mravného obcovania u nás a nášho ľudu“. K dosiahnutiu tohto cieľa mal Spolok všeobecnej vzdelanosti viesť a spravovať osobitné „oddielne“ spolky (združenia).

Karol Kuzmány sa stal predsedom Spolku všeobecnej vzdelanosti a jej podpredsedom riaditeľ biskupského seminára Štefan Záhorský. V Banskej Bystrici sa takto položili základy národnej jednoty na nadkonfesionálnej platforme, o čom svedčí i aktívna účasť vo vedení a v  práci spolku profesorov katolíckeho gymnázia, napr. Michala Hýroša, Jána Gočtára i profesorov biskupského seminára Jozefa Kozáčeka, Františka Lopušného, Juraja Mikulku, Tomáša Červena a iných.

Stoličná vrchnosť týmto aktivitám slovenskej inteligencie kládla vážne prekážky, lebo v zmysle teórie jednotného a jediného uhorského národa v uhorskej vlasti to považovala za nepriateľskú činnosť. Preto podžupan prípisom zo 7. februára 1848 stanovy Spolku neschválil, zdôvodňujúc to ich nedostatočným vypracovaním. Činnosti sa v tom čase už rozbehli a napríklad v Banskej Bystrici vznikol spolok čitateľský, nedeľný a ovocinársky, ktorý bol aktívny i po Kuzmányho odchode z Banskej Bystrice.

Činnosť Spolku všeobecnej vzdelanosti sa nepodarilo úplne rozvíjať nielen pre spomínané prekážky zo strany úradov, resp. i osobných nepriateľov. Vypuknutie revolúcie a jej dôsledky mu znemožnili v nej pokračovať. I napriek tomu zohral významnú úlohu na ceste k založeniu celonárodného osvetového orgánu.

Kuzmány v snahe o hospodárske pozdvihnutie ľudu inicioval i založenie peňažného ústavu, ktorý by poskytoval výhodnejší úver, zúročoval vložené groše, a tým oslobodzoval ľudí z rúk úžerníkov. Uvedená snaha súvisela s jeho myšlienkou, že len hmotne zabezpečený národ môže napredovať i kultúrne. S týmto názorom v prepojení na súčasnosť by sa však dalo polemizovať.

V daných dobových súradniciach malo takéto vyjadrenie pravdepodobne opodstatnenie, lebo súviselo so skutočne neutešeným stavom materiálneho zabezpečenia značnej časti ľudí. Kuzmány prejavil v týchto iniciatívach výrazné sociálne cítenie naplnené človečenským poslaním, ako to zdôraznil i v románe Ladislav: život každého človeka „je tvojím poslaním; ale tento cieľ, toto tvoje poslanie je súčasne i cieľom a poslaním človečenstva“.

Hrob Karola Kuzmányho v Martine

Založenie opatrovne

Karol Kuzmány v Banskej Bystrici v nadväznosti na stredoveké tradície cirkevnej charity (Špitál sv. Alžbety) inicioval založenie opatrovne chudobných, o ustanovení ktorej rozhodol Evanjelický cirkevný zbor na zakladajúcom zhromaždení 15. septembra 1844. Na uskutočnenie tejto ušľachtilej myšlienky zorganizoval zbierku a napísal Pozvání ku založení Opatrovny (B. Bystrica, F. Machold 1844).

V prvej dobrovoľnej zbierke sa na zakladaciu nadáciu pre opatrovňu vyzbieralo vyše 1 400 zlatých. Sám podžupan Ľ. Benický ročne prispieval 25 zlatých. Tento v podstate starobinec bol určený pre núdznych a odkázaných, ako sa uvádza v stanovách tejto charitatívnej inštitúcie, ktoré poskytujú základné informácie o jej pôsobnosti.

Korene tohto Kuzmányho silného sociálneho cítenia a spolupatričnosti s tými najbiednejšími treba vidieť v humánnych citoch, ktoré sa v ňom kultivovali už od detstva v priaznivom rodinnom prostredí. Otec Ján mu ako najmladšiemu venoval všetok svoj voľný čas a už zavčasu mu odkrýval trpezlivo všetky otázky jeho detskej zvedavosti.

Karol Kuzmány ako predstaviteľ Evanjelickej a. v. cirkvi zohral významnú úlohu pri organizácii systému školských zariadení. Napokon ako banskobystrický evanjelický kňaz mal v opatere viacero škôl. Školské otázky riešil i ako člen komisie pre organizáciu ľudových škôl, ktorým venoval svoju pozornosť a podieľal sa na ich zdokonalení. Pritom ľudové či národné školy na pôde mesta a v okolitých obciach mali významný podiel na rozširovaní vzdelávania a osvety v meste aj širšom okolí.

Karol Kuzmány po zvolení za superintendenta (27. júna 1860) venoval mimoriadnu pozornosť, okrem plnenia iných úloh, založeniu Nižšieho evanjelického patronátneho gymnázia v Martine.

Biskupská prísaha

V tomto duchu sa niesla už jeho biskupská prísaha (26. 9. 1860 v Martine), v ktorej odznelo: „Ja, Karol Kuzmány, riadne zvolený a potvrdený Superintendent, prisahám, že… budem pridŕžať kňazov a učiteľov k tomu, aby mladé pokolenie vychovávali v bázni Božej a v poznaní Pána nášho Jezu Krista a v čistom, Pánu nášmu a cirkvi milom obcovaní. Prisahám, že budem stáť na tom, aby kňazi, učitelia a všetci veriaci prispievali k dobrému zriadeniu vzdelávacích ústavov a aby všetkou obetavosťou podporované boli.“

O podiele Karola Kuzmányho na založení Nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Svätom Martine odporúčame pozrieť rovnomennú štúdiu Miloša Kovačku (1998, s. 144 – 150), ktorý v závere uviedol: „Všade tam kuzmányovský hlas dnes počuť, kde sa rodí v čistých, ideologickou a politickou haravarou a majetkovým egoizmom neskalených studničkách projekt čistej, na dávnych zásadách svetla Božieho zakladanej školy, prameniacej v duchovných túžbach, snoch i nádejách našich otcov, ktorí očakávali víťazstvo pravdy a spravodlivosti, cti a práva v našej krajine. Tam, práve tam opäť a opäť možno počuť dávny hlas Karola Kuzmányho:                   

Hej, vtedy naše hole zakvitnú ružami

a zlatým sa rozvlní pole dolinami,

v mestách našich povstanú školy a svetlice,

raj v lone Božom budú slovenské stolice.“

Július Lomenčík