Literárny vedec, kritik a esejista Alexander Matuška (*26. 2. 1910 –  †1. 4. 1975) predstavuje jedinečný fenomén slovenskej kultúry a umenia v 20. storočí.

K 110. výročiu narodenia

Svojím životom bol Alexander Matuška pevne spätý s banskobystrickým regiónom,  tu zažil aj historické chvíle slovenského národa, ktoré vyvrcholili v SNP. I keď ďalšie roky prežil v Bratislave, do mesta pod Urpínom sa neustále vracal k matke i priateľom či spolupracovníkom. Tu je aj pochovaný na ev. cintoríne po boku rodičov i ďalších veľkých osobností  nášho národa.

Hoci sa narodil vo Vlkanovej, do základnej školy chodil v Banskej Bystrici, kam sa v roku 1922 s rodičmi aj presťahoval do domu na Komenského ulici č. 15 (informuje o tom aj pamätná tabuľa),  v štúdiu pokračoval na Gymnáziu Andreja Sládkoviča.

Spomienky na detstvo a mladosť vyšli až po jeho smrti v knihe Osobne a neosobne (1983). Po absolvovaní Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe pôsobil ako stredoškolský profesor v Leviciach, Bratislave, Michalovciach, roku 1941 dostal miesto na banskobystrickom učiteľskom ústave.

Tu sa naplno realizoval v kultúrnom a umeleckom živote, roku 1944 aj v povstaleckom dianí ako pracovník tlačového oddelenia SNR, účinkoval aj v Slobodnom slovenskom vysielači, písal do Pravdy i Nového slova. Po potlačení Povstania sa na tri týždne utiahol na Baláže, no návrate domov ho zatklo gestapo a hrozil mu osud obete v masovom hrobe v Kremničke. Našťastie, po intervenciách priateľov tomu nedošlo.

Po roku 1945 prešiel do Bratislavy, kde najskôr pôsobil v rôznych pozíciách ako redaktor a lektor, od roku 1959 ako vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV.  Za jedinečné literárnovedné, kritické a esejistické dielo mu bol roku 1969 udelený titul národného umelca.

V Banskej Bystrici

Banskobystrické kultúrne inštitúcie si dobre uvedomujú, akou vzácnou osobnosťou Alexander Matuška bol, a preto sa neustále k jeho odkazu vracajú. Chvalabohu, majú z čoho čerpať podnetné informácie – napríklad v zbierkovom fonde Literárneho a hudobného múzea. Svedectvo o kultúrno – spoločenskom dianí v meste počas vojnovej slovenskej republiky podáva kultivovane tlačená pozvánka na Večer Janka Kráľa 10. apríla 1943, kde bol hlavným protagonistom práve Matuška.

Od roku 1941 opäť pôsobil v Banskej Bystrici ako stredoškolský profesor na učiteľskom ústave. Jeho riaditeľ Ján Mihál ho hneď zapojil do mimoškolskej činnosti v Mestskom divadelnom združení, kde vo výbore už boli činní Andrej Plávka, Ladislav Sára, Ján Kováč a ďalší odborníci.

Znalcom histórie slovenského dramatického umenia je tento  dramatický súbor dostatočne známy, veď spomedzi jeho protagonistov možno menovať Ľudovíta Jakubóczyho, Máriu Markovičovú, Zoru Paulendovú, Ľudovíta Grešša, v predstaveniach často účinkovali Mária Bancíková, Hana Meličková, Viliam Záborský, Andrej Bagar a iní.

Hoci sa v tej dobe museli pohybovať v medziach oficiálnych povolení, svoje protitotalitné zmýšľanie sa snažili dať najavo výberom repertoáru – hrali Zvonov Tanec nad plačom, Martákovej Jánošíka, k štátnemu sviatku 14. marcu 1942 napríklad odohrali Kocúrkovo Jána Chalupku! Do výpočtu uvedených počinov je potrebné prirátať aj spomínaný Večer Janka Kráľa, geniálneho básnika Štúrovej družiny.

Podnetná zmienka o tejto udalosti sa nachádza v spomienkovej knihe Andreja Plávku Smädný milenec (1971), ktorý bol v tom čase tajomníkom banskobystrického USAKu (predtým YMCA):

„V našej budove, v zadnej klubovni  schádzavala sa dosť často bystrická pokroková inteligencia, besedovala o literatúre a umení, počúvala Matuškove prednášky i debaty, najmä o ruských realistoch, ale i našich štúrovcoch, až naše úsilie vyústilo do provokatívnej oslavy Janka Kráľa vo veľkej dvorane Národného domu.“

Od začiatku bol literárny večer pripravovaný ako oficiálne verejné podujatie v spolupráci s miestnym odborom Matice slovenskej a okresnou osvetovo radou, požehnané vrchnosťou. Veď proti umeleckému podujatiu na počesť jedného zo štúrovcov nebolo možné namietať. Druhá vec bola, akým spôsobom sa odkaz Janka Kráľa interpretoval…

Atmosféru skrytej revolty voči nedemokratickému režimu navodzovala už scéna javiska Národného domu. Okrem symbolickej čiernej a červenej farby bol jej dominantou imaginárny Mudrochov portrét Janka Kráľa. Kresba so stekajúcou slzou po tvári bola jednoznačne vypovedajúca. S ohľadom na vtedajšie literárno-kritické renomé Alexandra Matušku pripadla úloha slávnostného rečníka práve jemu.

Podľa pamätníkov mestská vrchnosť nebola tomuto povereniu naklonená, nemal totiž povesť práve lojálneho občana. Napriek tomu, či práve preto, Matuška sa prednesenou prednáškou – esejou zaskvel. Celý rozsiahly príspevok predniesol na javisku s primeraným pátosom a spamäti! Bol to zážitok, na aký sa nezabúda, vzbudil obdiv aj u neprajníkov. Neskôr tento text vyšiel v knihe Profily (1946):

„Rojko a burič, básnik  a prorok Janko Kráľ stelesnil práve tak chvenia dobového prerodu a zvraty súčasného myslenia, ako to, čo v ňom bolo irremplacable: stelesnil aj fantomatické vrstvy svojho vnútra, vyjavil neslýchane temné hlbiny svojho ducha – je rodným bratom vrcholkov vtedajšej poézie európskej. Je naším zástupcom v najmrazivejších výšinách básnickej myšlienky ľudskej, krvný príbuzný Máchu, Lermontova, di Vignyho. Taký slovenský, ako len možno, taký európsky a „svetový“ ako máloktorý Slovák po ňom.“

Veľkým prínosom podujatia bola aj skutočnosť, že v ňom účinkovali mnohí študenti banskobystrických stredných škôl – repertoár a nácvik sólovej i zborovej recitácie mal na starosti Ladislav Sára, piesne na verše básnika skomponoval banskobystrický regenschori Ján Gajdoš, spevácky zbor dirigoval Peter Hýroš, spojovacie verše zložil Andrej Plávka. Iba jedno programové číslo odpadlo – uvedený E. Kostúr z Priechoda na fujare nezahral – zľakol sa množstva obecenstva a vážnosti atmosféry.

Zo záznamov Mestského divadelného združenia sa dá vyčítať, že na literárnom večeri vo veľkej dvorane Národného domu sa zúčastnilo 585 divákov, príjem zo vstupného bol 3690 Ks, výdavky 1299 Ks. Z čistého príjmu venoval výbor 426 Ks na vojnovú zimnú výpomoc.

Aj po rokoch si na toto podujatie spomínali niektorí jeho priami účastníci – miestny učiteľ Andrej Chmelík alebo vydavateľský redaktor Ján Sloboda, ktorý prišiel na pozvanie priateľa Ladislava Sáru z Banskej Štiavnice.

Na základe takýchto  a ďalších podobných udalostí možno usudzovať, aké osobnostné intelektuálne a inštitucionálne podhubie poskytovala Banská Bystrica pre nastávajúce obdobie príprav Povstania, v ktorom si svoje miesto dôstojne zastal aj Alexander Matuška.