V týchto dňoch si pripomíname 145. výročie narodenia veľkej osobnosti slovenskej i československej histórie, ktorá sa výrazne zaslúžila o dnešnú podobu nášho národa – Milana Rastislava Štefánika (*21. 7. 1880 –  + 4. 5. 1919). Človeka s nesmierne zaujímavým životným osudom, ale aj následným kontroverzným prijímaním jeho odkazu v premenlivých časoch meniacich sa pomerov na území strednej Európy.

Chvalabohu, dnes sme ako spoločnosť voči M. R. Štefánikovi žičliví, venujeme mu pozornosť ako osnovateľovi vzniku Československej republiky, priekopníkovi vedy, výskumu v rôznych oblastiach;  píšu sa o ňom knihy, konajú sa zaujímavé výstavy, odhaľujú sa, príp. sa znovu odhaľujú sochy a pamätné tabule.

Historici pomenúvajú obdobie po smrti akejkoľvek postavy  ako „druhý život“. Pod pojmom druhý život sa teda skrýva všetko, čo sa so životom, dielom a odkazom osobnosti deje po smrti. Vlastne sa v tom odzrkadľuje, ako sa spoločnosť k tejto osobnosti hlási alebo nehlási, využíva, zneužíva, manipuluje jej odkaz a dielo, čo sa s jej dielom a politickým a ľudským odkazom stalo po smrti.

Busta Štefánika v Sásovej

Druhý život je aj o tom, že sa jej pripisujú isté vlastnosti a schopnosti a možnosti, ktoré v tej dobe nemal, ale my premietame doňho našu sociálnu skúsenosť.

Aj v Banskej Bystrici sa zrkadlí sínusoida vzťahu k Štefánikovej osobnosti na pozadí dvoch memoriálnych objektov. Známe sú dve jeho sochárske stvárnenia. Prvá busta bola umiestnená r. 1938 pred zvonicou v miestnej časti Sásová, druhá r. 1939 ako súčasť pomníka obetiam I. svetovej vojny v časti Rudlová.

Pomník obetiam I. svetovej vojny Rudlovej s bustoou Štefánika

Ani jedna tam však nezotrvala kontinuálne. V Sásovej ju „odložili“ r. 1953 a na svoje miesto sa v podobe epoxidového odliatku vrátila až v roku 2005. V Rudlovej r. 1959 namiesto busty umiestnili guľu, náprava nastala roku 1990. Osudom uvedených objektov sa už podrobne venovalo viacero príspevkov aj na tomto webovom portáli.

V aktuálnom texte sa chceme venovať pre mnohých menej známemu objektu tretiemu objektu – soche M. R. Štefánika, ktorý zdobil Banskú Bystricu v rokoch 2. svetovej vojny. Máme na to čerstvý dôvod, účastníci výletu seniorov z Hornej Mičinej pre pár dňami navštívili mesto na sútoku Váhu a Dunaja – Komárno.

Socha Štefánika v Komárne dnes

Ich sprievodcom bol riaditeľ Domu Matice slovenskej Jozef Černek, inak aj režisér tamojšieho slovenského divadla Rebeli. Pred ich sídlom je na vysokom podstavci umiestnená práve tá Štefánikova socha, ktorá osem rokov prebývala v meste pod Urpínom. No a práve z jeho úst sme sa dozvedeli celú jej históriu.

Na základe zbierky príslušníkov komárňanského 12. pešieho pluku, nazvaného po Štefánikovi, bola vyhotovená jeho socha v životnej veľkosti od autorov – ak. sochára Otokara Španiela s arch. Dušanom Jurkovičom.  Roku 1930 bola dôstojne umiestnená vo vojenskom priestore pred známou pevnosťou. Až do roku 1938, keď mesto pripadlo Maďarsku.

Pôvodná Štefánikova socha v Komárne

Soche hrozilo zničenie roztavením, našťastie sa jej ujala Banská Bystrica (škoda, že nevieme, kto sa konkrétne o to zaslúžil!). A tak od roku 1938 až do roku 1946 žiarila pod Urpínom pri malej stanici. Po vojne sa k nej Komárno prihlásilo a vzalo si ju späť. Ani tam však nemala pokoja.

Mesto ju najskôr umiestnilo pred mestský úrad na hlavnom námestí, roku 1952 však uprednostnilo sochu záchrancu Komárna generála G. Klapku. Štefánik putoval do kazematov komárňanskej pevnosti, aby roku 1968 opäť vstal z popola a bol slávnostne inštalovaný v Leninovom sade.

Ani to však nemalo dlhého trvania, o šesť rokov bol umiestnený do skladu Podunajského  múzea. Až v roku 1990 po vzniku Domu Matice slovenskej bola socha zrenovovaná a slávnostne odhalená pred jej sídlom, ktoré má adresu – Námestie M. R. Štefánika. Dnes je to už 35 rokov (!) ako M. R. Štefánik hľadí pred seba a pozoruje, ako jeho potomkovia spravujú krajinu, pre ktorú bilo jeho srdce po celý život…

Prenesená socha M.R.Štefánika v Banskej Bystrici