Pár základných údajov. Nesebar sa rozprestiera na členitom polostrove, ktorý bol kedysi ostrovom, 37 kilometrov severne od Burgasu.

Administratívne sa ešte píše o Slnečnom pobreží, starom i novom Nesebare či Ravde, no pravda je taká, že všetko sa už zlieva do jedného celku. V návale výstavby akurát úzka šija nepustí modernú výstavbu na polostrov so starým mestom. Hoci nie je to celkom pravda.

Videl som pár zrekonštruovaných a dostavaných domov, ktoré už naznačili odklon od minulosti. Neboli teda ani pekné a ani zaujímavé. Pôvab Nesebaru je práve v tom, že si zachoval historický vzhľad.

Kedysi bol vraj väčší, ale zväčšuje sa asi Čierne more. V hĺbke 5 metrov sa našli zvyšky starých, kedysi na súši stavaných objektov. Mesto tu na základoch starej tráckej osady založili Gréci už nejakých 600 rokov pred naším letopočtom. Otcovia mesta Rimanov vpustili dnu, aby predišli plieneniu.

Za čias Byzancie mesto rozkvitalo a v časoch slávy Benátskej či Dubrovníckej republiky, to bol jeden z obchodných klenotov našej dobrej Európy. Štyristo rokov tureckej nadvlády mestu neprospelo, no dodnes je špecifické architektúrou a množstvom sakrálnych stavieb. Pôvodne ich bolo vraj až 40, no aj tie, čo sa zachovali, stoja za to.

Najstaršie trosky sa týkajú ešte boha Apollóna, nasledujú trosky metropolitného kostola a Pobrežnej Baziliky. Dnes turisti obdivujú nesebarské ikony, nový metropolitný kostol sv. Štefana, kostoly sv. Jána Krstiteľa, sv. Teodora, sv. Paraskevy a najlepšie zachovaný Kostol Kristus Pantokrator, ktorý je aj jedným zo symbolov starého mesta.

Dosť však historizovania. Kto chce, viac sa dočíta v bedekroch alebo v Nesebarskom múzeu. Na tieto miesta však treba prísť, kráčať historickými uličkami, nasávať atmosféru mesta. Znie to možno trochu frázovito, ale čo sú fakty proti osobnému poznaniu, dotyku, posedeniu si v jednej z mnohých kaviarní. Aj kvôli Nesebaru stojí Bulharsko za to, aby sme sa tam vrátili.

Podobný charakter má na pobreží Sozopol a staré dediny vo vnútrozemí. Viem, že tam sa moderný cestovný ruch nerodí, ale práve tam je cestovných ruch krajší ako v moderných hoteloch.

To sú také paradoxy doby. Na jednej strane potrebujeme komerčnú podobu dovoleniek, na strane druhej hľadáme nostalgiu. V Bulharsku napríklad ružovú vodu, výlet po rieke Ropotamo s množstvom vtáctva alebo chodenie bosými nohami po horúcom ohnisku… Ale to je už zase niečo iné.