Boli to ťažké a predsa krásne cesty. Pomaly popri Balatone, len pár diaľničných úsekov. Potom popri Záhrebe, za ktorým bol krátky úsek platenej diaľnice až po Karlovac. Dnes sa rútime ďalej. Split je ešte vyše 300 kilometrov.

A predtým? V Karlovaci sme odbočili a zaradili sa do pomalého prúdu áut smerom na Plitvické jazerá. Pamätám si časy, keď sme sa vliekli po únavnej ceste a len na moste sme si na okamih uvedomili, že tam, tá rieka je akási zaujímavá. A možno, kto nešoféroval, si ešte stihol uvedomiť aj nejaký vodopád.

Už sme boli blízko pri Plitvických jazerách. Pri mohutných vodopádoch. A spomíname na rok 1983, keď sme tam boli prvý raz a fotili sa úplne sami pri najväčšom vodopáde. Aj potom, keď sme šli v dvojstupe to bol úžasný zážitok. No teraz, to by bolo ono. Je tam menej ľudí.

A veď my nezájdeme ani tam. Hneď za mostom som stupil na brzdu a zastal na, vtedy poloprázdnom, parkovisku. Keď už nič iné, aspoň fľaša minerálnej vody Jamnica a káva dobre padne. Aha, tu je terasa a áno, je to konoba. 

Že je tu trochu hluk? Nie od cesty, popod terasu sa do Korany rúti vodopád. Nádhera. Unavení si chceme prekrviť nohy. Urobíme pár krokov a ďalšie vodopády. Ale, my sme v menšom meste. Je to Slunj, jeho stará časť. Po chvíľke oddychu pokračujeme v prechádzke. Hľa, dom spopod ktorého sa rúti voda. A tu sú otvorené dvere. Mlyn pod domom. Prišla gazdiná, prehodila tok vody smerom na turbínu mlyna a namlela si kukurice…

Slunjačnjica sa ponáhľa cez dedinu do Korany. V nej sme sa aj okúpali. a aj sme tu chvíľu ostali. Oplatilo sa prenocovať. More je more, ale Slunj naozaj stojí za to.

Ktovie, koľko ľudí sa tam dnes zastaví. Máme diaľnice a tie nás bičom ženú ísť rýchlo ďalej. Diaľnice sú úžasné, ale úžasné boli aj staré cesty.