Vlani Spolok architektov Slovenska udelil architektonickému dielu Monument Cenu Dušana Jurkoviča, Teraz získala táto stavba v Majeri prestížne ocenenie CE.ZA.AR v kategórii občianske a priemyselné stavby.

Základné údaje o ocenenom architektonickom diele

Autori: Ing. arch. Benjamín Brádňanský, Mgr. art. Vít Halada, ArtD., Mgr. Art. Maroš Greš

Spolupráca: Ing. Lukáš Kramarčík (statika), MgA. Boris Meluš (grafický dizajn)

Investor: Mesto Banská Bystrica

Návrh: 2018, realizácia: 2018 – 2019

Dodávateľom stavby po verejnom obstarávaní bola spoločnosť  CB MONT s. r. o. „Monument“, ktorý je vyrobený z atmosférickej ocele, čo je pomaly korodujúca oceľ (COR-TEN) s ochranným hrdzavým filtrom na povrchu. Mesto Banská Bystrica vyčlenilo na realizáciu jednotlivých etáp obnovy v rozpočte 540.000 eur.

CE.ZA.AR 2020

Aktuálny 19.ročník prestížneho ocenenia CE.ZA.AR, ktorý vyhlásila Slovenská komora architektov, má svojich víťazov. Banskobystričania môžu byť hrdí, že v kategórii  občianske a priemyselné stavby zvíťazil Monument v Majeri.

Primátor Ján Nosko k tomu uviedol:

„Monument v Majeri, ktorý sme v roku 2018 sprístupnili pri príležitosti stého výročia ukončenia prvej svetovej vojny získal toto ocenenie v kategórii občianske a priemyselné budovy. Vďaka autorom a všetkým tým, ktorí sa podieľali na jeho vzniku pripomína historické udalosti a odvážnych ľudí. Som rád, že vojnový cintorín dostal po rokoch dôstojnosť, ktorú si zaslúži.“

Monument odhalili  na obnovenom vojnovom cintoríne v Majeri 11. novembra 2018 o 11:11 hod.   pri príležitosti stého výročia ukončenia Veľkej vojny. Vtedy ešte nikto netušil, že originálne dielo architektov Benjamína Brádňanského, Víta Haladu a Maroša Greša získa Cenu Dušana Jurkoviča a aj ocenenie CE.ZA.AR.

Vojnový cintorín v Majeri

Vznikol v roku 1915 pri nemocnici, v ktorej ošetrovali vojakov počas 1. svetovej vojny. V minulosti do pôvodného areálu negatívne zasiahla výstavba štátnej cesty medzi Banskou Bystricou a Breznom a k ďalšiemu zásahu došlo výstavbou objektov v severnej časti cintorína. Tento priestor začal postupne zarastať a časom sa zničili aj náhrobky.

„V bývalej obci Majer bol počas prvej svetovej vojny zriadený jeden z najväčších poľných lazaretov, jedna z najväčších vojenských nemocníc armády Rakúsko – Uhorskej s počtom 5 000 až 6 000 pacientov, ktorá pôsobila až do skončenia vojny. Pri nej bol regulovaný a udržiavaný cintorín pre vyše 1380 zosnulých,“

hovorí historik Vladimír Sklenka.

Z evidencie pochovaných vyhotovenej v prvých rokoch Československej republiky vyplýva, že po roku 1918  tam bolo 279 československých, sedem talianskych, 387 maďarských, 44 poľských, 46 rakúskych, 331 rumunských, 21 ruských, 224 juhoslovanských občanov a 42 ľudí s neidentifiko­vateľnou príslušnosťou.

Neexistuje už ani mohyla venovaná padlým vojakom, ktorú v roku 1917 vytvoril z úcty k obetiam sochár a kamenár Karol Fridrich Horn. V južnej časti pôvodného cintorína zostal zachovaný pamätník legionárom a časť hrobových miest.

Monument

Víťazom architektonickej súťaže na pietne miesto venované obetiam prvej svetovej vojny sa stal návrh trojice bratislavských architektov – Benjamín Bradňanský, Vít Halada a Maroš Greš,ktorí svoje dielo pomenovali Monument:

„Projekt obnovy vojnového cintorína z 1. svetovej vojny sme chápali nielen ako možnosť obnovy pietneho priestoru – svedka krutosti rokov 1914 – 1918, ale aj ako priestoru zabúdania, ktorý je svedkom nielen dôb historických, ale aj súčasných. V tomto zmysle nešlo o jeho fyzickú rekonštrukciu, ktorá už nebola  ani možná, ale išlo nám o projekt mentálnej obnovy priestoru spomínania s vložením novej životaschopnej vrstvy. Kľúčovým bolo vytvorenie Monumentu, ktorý je zároveň pamätníkom, kaplnkou i vyhliadkovou vežou.“

V Majeri vzniklo dielo, ktoré sa radí k tomu najlepšiemu, čo bolo v tejto oblasti na Slovensku zrealizované. Plným právom získalo dve prestížne architektonické ocenenia.

Jednoduchý, centrálny a elementárny objekt v podobe pretiahnutého pravouhlého monumentu je pre okoloidúcich signálom, že miesto má väčší význam, ako by sa na prvý pohľad v heterogénnom, dlhé roky zanedbanom a nevhodnými zásahmi zdevastovanom území zdalo.

Nie je to však iba “socha”. Je zrejmé, že v pozadí sú architekti. Pamätník je objektom, miestom do ktorého môžeme vstúpiť. Schodiskom vystúpiť na hornú vyhliadkovú plošinu a z nadhľadu si uvedomiť priestorové a historické súvislosti, ktoré fyzicky zanikli, alebo sú z horizontu pešiaka nevnímateľné.

Zároveň obsahuje aj uzatvárateľnú „svätyňu“, kde sú bezpečne uchované a chránené najcennejšie zachované fragmenty z pôvodného cintorína. Pri slávnostných príležitostiach je to otvorené pietne miesto pre uloženie vencov a uctenie si pochovaných obetí.

Súťažný návrh priniesol ucelenú predstavu riešenia celého areálu. Napríklad označenie konkrétnych hrobov v pôvodnom rastri, prvky informačného systému v priestore či sieť mlatových chodníčkov Stále však nemôžeme hovoriť o finálnej podobe. Niektoré navrhnuté krajinárske úpravy neboli zrealizované, na iné sa ešte len dostane.

Autori zvolili odolné materiálové riešenie, ktoré niečo vydrží. Použitie robustnej, masívnej “atmofixovej” surovej ocele v jej prirodzenej technickej podobe sa nemusí páčiť každému. Je to však dielo poctivé, verné, presvedčivé, nič neskrýva. Monument sa časom určite stane vžitým symbolom miesta a stotožnia sa s ním aj konzervatívnejší občania.

Okoloidúci si môžu všimnúť že zaujímavý povrch Monumentu dostáva novú podobu  prirodzeným  starnutím a oxidáciou surového oceľového korpusu. Dynamické zmeny prebiehajú aj v rámci denných cyklov, počasia a osvetlenia.