Ľubomír Motyčka: Nech žije Facebook alebo veľké médiá zabudli na Dubčeka

Blog
3 /

Priznám sa, že tým najvýznamnejším zdrojom poznania začína byť už aj pre mňa Facebook. Veď na čo iné sa mám spoľahnúť?

V sobotu večer som zámerne pozeral správy TA 3 a RTVS. Čosi som cielene hľadal, ale nenašiel som. Takú jednoduchú správičku o zatiaľ malej demonštrácii pred úradom vlády dalo iba RTVS. Oj, to bola úžasná odvaha a prejav slobody tlače…

Nedozvedel som sa ani veľkú „múdrosť“ ministra armády, ktorý mal byť inak v karanténe (ale vraj dostal s premiérom od najťažšieho hygienika výnimku), aby Bratislavčania túžiaci po nie veľmi nepríjemnom a špáraní sa v nose kvôli modrému papieru  išli aj do červených okresov, kde je viac testovacích bodov. Úžasný nápad. Nech sa len ľudia čo najviac miešajú. Testov je ešte dosť. A keď bude treba, trnavská firmička ochotne dovezie ďalšie. Lebo „kšeft je kšeft“, aby som sa vyjadril fundovane „business is business“.

No vidíte a na Facebooku som sa to dozvedel. Spolu s nekonečnými koninami. Ale tie boli aj v oficiálnom spravodajstve. Ja si totiž viem vybrať. Vymývania mozgov je však v konečnom dôsledku na Facebooku menej.

Ani tam si nevšímam hlúposti. Napríklad o voľbách v USA. Čo ma do nich. Mňa viac trápia naše domáce táraniny a tie z EÚ, kde tiež len občas zaznie hlas rozumu.

Ale, aby som nezdržoval. Zámerne som čakal na správu, ktorou by sme si pripomenuli, že 7. novembra 1992 zomrel Alexander Dubček. Ale ani VOSR, ani Dubček. Tomu prvému sa nečudujem a keď sa to tak vezme, vlastne ani tomu druhému.

V roku 1992 som ešte robil v rozhlase. Na oslavy SNP prišiel do Banskej Bystrice Alexander Dubček, vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia. A v rozhlase pracoval aj mladý , strašne demokraticky založený muž. Keď som už v rozhlase nerobil, nabral odvahu a pustil sa aj do mňa ako do „starej štruktúry“. Ale to je nepodstatné.

Tento mladý muž urobil s Dubčekom asi polhodinový rozhovor. Ale, neuverejnil ho. Predsa len, Dubček bol bývalý komunista. Pre istotu. Potom auto s Alexandrom Dubčekom havarovalo a 7. novembra zomrel. Vtedy som sa mladého, nadšeného demokrata (inak všímajte si, že slovo demokrat získava u nás čoraz viac posmešný charakter) opýtal, kde je tá jeho nahrávka. Pokrčil plecami a „logicky“ odpovedal: „Veď zomrel, ja som ju zmazal.“

Tomu sa hovorí idiot. Z hľadiska žurnalistiky mal v rukách klenot, ale on to zmazal.  Dnes je to určite viac ako 50 – ročný muž. Čiže ak ostal v žurnalistike, je už niekde šéfom. Alebo rovno cenzorom. Ako od takéhoto človeka môžem čakať, že si spomenie na Alexandra Dubčeka?

Ešteže máme Facebook s jeho pozoruhodnou, no predsa aj informačnou hodnotou. A dokonca, aj s rôznosťou názorov. A aj s tým, že všetko na Facebooku je vyvážené aj humorom. Nápadné je akurát to, že prevažne českým. Slovenský humor asi sedí v parlamente, prípadne si užíva nejaké vládne dotácie.

V každom prípade, aj to čo som si požičal, je z Facebooku – od historika Vladimíra Sklenku: „Dnes 7. novembra si pripomíname úmrtie osobnosti Slovenska druhej polovice 20. storočia Alexandra Dubčeka – autohaváriu z roku 1992. Okrem toho že je symbolom Pražskej jari, za neho vznikla v roku 1969 Slovenská republika v rámci Československa, zavedené boli voľné soboty. V roku 1968 sa dostal na čelo ako Slovák len o jeden hlas. Nesúhlasil s obsadením Slovenska okupantskými vojskami Varšavskej zmluvy. Po roku 1989 ho Slováci nepodporili a Česi nechceli, aby bol prezident. Česť jeho pamiatke!“

Autor: Ľubomír Motyčka, Foto: archív a ilustračné

Ľubomír Motyčka

Ľubomír Motyčka