Osobnosti a ich pamätníky žijú v mysliach ľudí napriek dobrým úmyslom ich navrhovateľov často úplne protichodne. Doba niekedy prináša paradoxy, ktoré dokážu spájať nespojiteľné alebo rozdeľovať nerozdeliteľné. Vedeli by ste si pred 20 rokmi predstaviť, že kolobeh života raz dokáže spojiť prominentného komunistu Gustáva Husáka s vyhláseným antikomunistom Jánom Langošom? Aspoň čo sa týka pokusov postaviť im pamätníky v ich rodných mestách.

V bratislavskej Dúbravke i v Banskej Bystrici to najskôr schválili mestské zastupiteľstvá, potom nasledovali verejné protesty časti nespokojných občanov, zarazení poslanci a následné nenápadné vycúvanie z problému. Neprináleží nám porovnávať význam Husákovej pamiatky pre Dúbravčanov ani Langošovej pre Banskobystričanov, to nechajme radšej na históriu. Nás skôr zaujímajú pohnútky navrhovateľov i samotných odporcov, ktoré miesto vzdania úcty rodákovi vyvolajú nezmyselný spor.

Minuloročný návrh poslanca Pirošíka, ktorý odsúhlasilo mestské zastupiteľstvo, takmer okamžite našiel svojich odporcov, ktorí v meste zorganizovali petíciu proti jeho postaveniu. Navonok argumentovali potrebou využitia plánovaných štvrť milióna korún z mestských financií na iné účely pre občanov, hoci v pozadí bolo vidieť bývalých i súčasných komunistov, ktorí považujú Jána Langoša za ponovembrového hrobára komunizmu v Československu a nikdy mu to nezabudnú.

Avšak i niektorí nekomunistickí Banskobystričania, ktorí osobne poznali Jána Langoša, nie sú presvedčení o tom, že jeho pamätník má byť v meste pod Urpínom, kde neprežil práve najšťastnejšie roky svojho života. Nehovoriac o tom, že ani jeho vzťah k SNP, ktoré symbolizuje históriu nášho mesta, nebol veľmi pozitívny. Paradoxné je i to, že strýko navrhovateľa Langošovho pamätníka kedysi predstavoval jeden zo symbolov komunistickej normalizačnej éry v tomto meste…

Azda by bolo rozumnejšie uvažovať o tom, čo z bohatej histórie mesta a aké osobnosti Banskej Bystrice majú naplniť napríklad nové expozície Stredoslovenského múzea v zrekonštruovanom Matejovom dome. A možno by takáto iniciatíva skôr prináležala jeho priateľom, ktorí stáli pri ňom aj v zlých časoch. To by bolo prirodzené a nie takpovediac „nadiktované“ zvrchu tak trochu unáhleným uznesením mestského parlamentu bez toho, aby poslanci poznali skutočnú vôľu Bystričanov.

Tak ako sa nepatrí účelovo vykladať históriu, tak nemožno jedným rozhodnutím zmeniť existujúceho ducha mesta. Škoda, že niekedy nie sme citlivejší ku konkrétnym historickým udalostiam a skutočným osobnostiam. Môže sa totiž ľahko stať, že dôstojnosť osobnosti, ktorú si chceme pripomenúť trebárs pamätníkom, vystavíme zbytočnému verejnému pranierovaniu.

Už prvé problémy s umiestnením Langošovho pamätníka po ukončení verejnej súťaže na jeho stvárnenie naznačovali, že to nemusí dopadnúť dobre. Najskôr to malo byť v parčíku pred operou, kde však stála busta Lacovi Novomeskému. Potom v parčíku pred bývalou Hungáriou, ale tam by k pamätníku nebol dobrý prístup. Napokon sa našiel bývalý Leninov park, ale na poslednom júnovom zastupiteľstve poslanci rozhodli o tom, že peniaze určené na pamätník sa použijú na nové detské ihriská. Poslanec Pirošík hovorí o verejnej zbierke, autori pamätníka Matej a Peter a Rosmányovci uvažujú o tom, že svoje dielo „Odkrývanie“ ponúknu iným mestám a možno napokon skočí v Prahe.

Napriek všetkému Ján Langoš je a zostane významnou osobnosťou boja za slobodu a demokraciu u nás bez ohľadu na to, kto a ako bude nazerať na jeho zložitú životnú púť, či bude alebo nebude mať niekde pamätník. Skúsme však nabudúce zbytočne nehazardovať s dobrým menom ktorejkoľvek osobnosti z nášho mesta. Múdrejšie je nechať dozrieť čas…

Autorom článku je čitateľ nášho portálu Miroslav Toman. Názory uverejnené v článku sa nemusia zhodovať so stanoviskom redakcie.