Otvorenú diskusiu o cestovnom ruchu v Banskej Bystrici na našom portáli otvára príspevok na slovo vzatého odborníka. Je ním Ľubomír Motyčka, dlhoročný vydavateľ časopisu „Cestovateľ“.

Čo ďalej?

V prvom rade treba ostať stáť na pevnej zemi. Reklama je to úžasná. Milióny vynaložené štátom, neraz dramaticky neefektívne, sú nič proti tejto neplatenej reklame. Na druhej strane si treba uznať, že tu ide o podnet pre isté skupiny, či jednotlivcov hľadajúcich niečo nové, do istej miery aj adrenalínové. Nie je to podnet pre zahraničné CK, aby k nám masovo posielali dovolenkárov. Takéto niečo sa tvorí dlhodobo a na základe produktu. Reklama nestačí, dôležité je pozrieť sa okolo seba a pomenovať, čo chceme ponúknuť. A nielen pre dobrodružných návštevníkov, ale aj pre nich. Ak v tomto smere zlyháme, príde k nám návštevník hneď dva krát – prvý a posledný raz.

Veľmi si cením aktivity Informačného centra. Robí veľa a systematicky. Cez sprievodcov a pravidelné akcie zviditeľňuje mesto nielen návštevníkom, ale aj Bystričanom. Veľmi si cením aj aktivity mesta a snahu urobiť z Banskej Bystrice mesto cestovného ruchu. Spolu s VISIT BB s.r.o, ale aj PKO, či spomínaným IC. Všetky tieto zložky by mali byť prepojené a ich aktivity by mali vyúsťovať do spoločného diela.

Nemám tu priestor na dlhé hľadanie východísk a tak len v skratke: „Problémom Banskej Bystrice je stále to, že budovu nestaviame od základov. Chceme mať krásnu, ligotavú strechu, ktorú vidieť, ale nestaviame základy. Strecha na koloch však môže byť nakoniec len šopa.“

Kultúra

Banská Bystrica má všetky predpoklady stať sa akýmsi centrom kultúry okolitých stredísk cestovného ruchu. To sú, počas letnej či zimnej sezóny, tisíce potenciálnych návštevníkov mesta, najmä vo večerných hodinách. Čo im vieme na námestí a nielen v „Europe“ ponúknuť? O akých kultúrnych podujatiach, vrátane opery a všetkých divadiel, sa dozvedia v centrách cestovného ruchu, v hoteloch a to aj v Banskej Bystrici? Aké výstavné akcie im dokážeme ponúknuť. Máme ich, ale akoby chýbal marketing.

Svojho času som navrhoval, ešte ako poslanec, aby Radničné noviny publikovali kultúrne aj športové ponuky. A aby vychádzali vo vyššom náklade. S distribúciou v jednotlivých centrách cestovného ruchu. Pretože Bystrica je malá, tak aj v spolupráci so Zvolenom, či Sliačom. Noviny by informovali aj o dianí v týchto mestách. Bola by to skvelá služba občanom i turistom. Prečo sa to nedá? Dnes Radničné noviny nedostávam a už pomaly ani neviem, ako vyzerajú.

Premeškali sme šancu urobiť bábkarské múzeum Antona Anderleho, najmä na juhu Európy mimoriadne populárneho Bystričana, ktorý pokračoval v bábkarských tradíciách svojej rodiny. Celkove potrebujeme v múzeách premeniť jeden nápis „nedotýkajte sa“ na výzvu „chyťte si, skúste“. Na to treba vyrobiť nejaké repliky muzeálnych exponátov. Vo svete je populárne chytiť si meč majstra kata, skúsiť si brnenie, obliecť si šaty richtára, či princeznej. Je populárne poťažkať si kalašnikov – hoc aj repliku, nemusí to byť originál, odfotiť sa v uniforme vojaka SNP, či nemeckého vojaka.

Múzeá, galérie, výstavné priestory sú stále nedostatočne využívanou šancou mesta. Rovnako sa nedostatočne využíva potenciál divadelný, nehovoriac o našej Akadémii umení. V drobnej a každodennej, neraz únavnej a azda aj nudnej práci sa budujú základy.

História

Tá s kultúrou úzko súvisí. Každý vzácny poklad musí byť pomenovaný. Nestačí, ak ho poznajú len sprievodcovia cestovného ruchu. Opýtajme sa čašníkov Barbakane, čo vedia o tejto budove? Tak trochu sa treba, prepáčte seriózni vedátori, asi zbaviť príliš vedeckého pohľadu a pristúpiť aj na príbehy a zaujímavosti. Tak ako v baníctve, ktoré máme v názve, no reálne a turisticky zaujímavo existuje skôr na okolí. Jednoducho, niekde treba ubrať, inde pridať. Kultúra a história úzko súvisia. Toto moje delenie je len kvôli prehľadnosti. Z histórie je v každom prípade zaujímavé najmä to, čo možno vidieť, ohmatať, čo existuje reálne aj dnes.

Gastronómia

Ono sa to prenáša (alebo môže preniesť) aj do gastronómie. Viem si predstaviť dobové jedlá v reštauráciách blízko múzeí. Tam by sa dalo sem-tam hodovať aj v dobovom oblečení. Logicky za peniaze. Jedlá musia byť samozrejme sofistikované a z „lepších“ kuchýň. Tak, aby sme neskĺzli zasa len k haluškám, aj keď viem, že halušky sú populárne. Treba sa naučiť propagovať miestne pekárničky a tie sa zasa musia naučiť ponúkať niečo bystrické tak, aby hosť vedel, že to je niečo zvláštne. Robíme Griliádu, je to pekná akcia, ale stali sme sa mestom grilovaných rebierok? A len tak mimochodom, ešte viac by som sa potešil ponuke živánskej, ktorá tu má reálne tradície.

Neďaleko niekdajšieho kina Hviezda som objavil cukráreň s ponukou tradičnej krémešky. Áno, aj to je produkt zaujímavý z turistického hľadiska. Namiesto efektnej propagácie, zvýrazneniu tradície, som dostal ponuku kriedou na tabuľke. A dnu pokojnú informáciu, že krémeška nie je. To je okrem iného aj gól do vlastnej bránky…

Každý kričí, čo pre mňa urobí mesto, čo urobí štát. Asi treba oprášiť aj Kennedyovskú okrídlenú vetu a trochu si ju upraviť. „Nepýtaj sa, čo môže mesto urobiť pre teba, ale čo môžeš ty urobiť pre mesto.“ Z malých kameňov sa stavajú základy úspechu. Jedno je isté, úspech jednotlivca je čertovsky závislý na úspechu celku. A naopak.

Príroda

Rieky sú všade vo svete súčasťou miest. U nás Hron akoby bol mimo. Ani nevieme ako, sa rozrástla vodácka turistika. V meste niet kde zastať. Inak Hron je plný rýb. Na okolí máme rybníky. Kto sa občas nudí pri televízore a prepína programy, isto príde na to, že rybárstvo je tiež jeden z ťahákov cestovného ruchu.

Rovnako ako poľovníctvo, či návšteva prírody. Vieme o tom, že máme najdlhší žľab na plavenie dreva minimálne v strednej Európe? Že v rámci mestských lesov máme potok, v ktorom buble na jednom mieste voda? Vyviera tam prameň. Priamo cez tečúci potok. Vieme o sásovských jaskyniach, ktoré majú v zime ľadové kvaple?

V Kanade sú mestá, ktoré turisticky žijú z toho, že návštevníci majú nádej uvidieť medveďa. U nás je medveď strašiak. Do Kene ide ten, kto na to má, pozrieť si levy či slony. Podobné safari by sme mohli robiť v rámci mestských lesov. Veľmi citlivo, s láskou k prírode. Všetko je však len uhol pohľadu, snaha uvidieť hotový produkt.

Bez produktu niet úspešného turizmu. Netreba snívať a načahovať ruky za miliónmi. Teba pomenovať čo máme. A využiť. A nájsť svoje kamene do základov turizmu tak, aby nebola len strecha…

Všetko je v maličkostiach. Len tak mimochodom, inšpiroval som sa na Madeire. Rastliny, stromy a kvety sú tam označené. Taká drobnosť, ale človek vie, čo je to, popri čom chodím. U nás v parkoch by mal z toho úžitok aj občan. To by bolo poznávanie prírody, to by bola praktická výučba biológie! Každý návštevník by vedel, čo to u nás rastie. Ideme rekonštruovať chodník na Urpín? Aj tam by sa to hodilo.

Zatiaľ som neuspel. Tak ako v mnohých iných veciach. Roky pribúdajú, stále vidím stavanie potemkinovských dedín, hľadanie cestičiek, ktoré pomôžu obísť drobnú poctivú prácu, ktorá vlastne ani nie je veľmi finančne náročná. A možno aj v tom je problém. To nie sú peniaze, to je len práca a budovanie spoločného úspechu.