SNP začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky napokon povstaleckú armádu porazili, v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny.

Predpoklady a prípravy na povstanie
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Československa nebola natoľko dramatická, ako v Protektoráte. Vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a takisto ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla.

Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943, ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta, však boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť a dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom.

Táto situácia výrazne dopomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku.

V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov. Od konca roku 1943 sa začali vytvárať tri partizánske jednotky, ktoré neskôr zohrali význam v ďalšom dianí. Bola to Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko.

Na vyhrocujúcu sa situáciu v krajine reagovali veľmi citlivo aj Židia, ktorí ešte zostali v krajine a odôvodnene sa obávali vstupu nemeckých vojsk na územie krajiny. 20. augusta sa vzbúrili Židia v tábore Nováky, o dva dni neskôr v Seredi a potom aj vo Vyhniach (dokopy v týchto táboroch bolo väznených asi 4 000 ľudí, väčšinou Židov). Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu.

V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami povstania. Konšpiranti nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva, a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. V tej dobe už približne 3200 slovenských vojakov dezertovalo alebo vstúpilo do partizánskych skupín či sovietskej armády.

V apríli 1944 dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler utiekli z koncentračného táboru v Osvienčime a rozsiahlou správou svedčili o zverstvách v nacistických vyhladzovacích táboroch. V krajine sa stupňoval odpor k Nemcom a druhotne i k Tisovej vláde, tá však stále nachádzala veľa priaznivcov medzi obyčajným ľudom a najmä katolíkmi.
Pplk. J. Golian, plk. V. Talský, mjr. J. Nosko a J. Ševčík sa 24. augusta 1944 zišli na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a na základe Talského správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave prišli k záveru, že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu a na juhu štátne hranice.

Unáhlená iniciatíva partizánov
27. augusta obsadili partizáni a vojaci majora Cyrila Kuchtu Ružomberok, zlikvidovali alebo zaistili nemeckých občanov, oslobodili politických väzňov a vyhlásili obnovenie ČSR s mobilizáciou. 28. augusta 1944 v Martine skupina komunistických partizánov 1. partizánskej brigády M. R. Štefánika v spolupráci so železničiarmi a antifašistami z vojenskej posádky pri pokuse o odzbrojenie zastrelila v Martinských kasárňach väčšinu členov skupiny nemeckých vojakov pod vedením plukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska a bola deň predtým ubytovaná v kasárňach.

Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť bojachtivých partizánov bola už len zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah, 28. augusta s ním vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Nemecké jednotky hneď nasledujúci deň začali okupáciu Slovenska, aby potlačili vzburu a pomohli pronemeckému režimu v boji proti partizánom. Podľa povojnovej výpovede generála Höffleho boli z nemeckého pohľadu pre ozbrojenú intervenciu rozhodujúce udalosti v Ružomberku.

Začiatok povstania
Okolo 15-tej hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk v oblasti Púchova a Žiliny. Okamžite na to dostali upozornenie aj všetky ostatné vojenské posádky na Slovensku. Napriek správam o prenikaní Nemcov Golian nevydal žiadny rozkaz, pretože očakával, že slovenská vláda alebo aspoň niektorí z jej umiernených členov sa budú nemeckému vstupu brániť a vydajú rozkaz na ozbrojený odpor, ktorý by uposlúchlo všetko obyvateľstvo.

Povstalci preto čakali na Čatlošov prejav o 19-tej hodine. Ten však v prejave, vytvorenom Tidom Gašparom, označil všetkých, ktorí sa budú stavať proti nemeckému vstupu, za „zradcov svojho rodu“. Čatlošov prejav u mnohých veliteľov posádok na západnom i severovýchodnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré Nemci využili a rýchlo ich odzbrojili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv, ako Ján Golian v Banskej Bystrici. Toto zaváhanie bola prvá známka toho, ako nešťastne pre povstalcov sa bude situácia v nadchádzajúcej dobe vyvíjať.

Povstanie preto začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 hod. po odznení dohodnutého hesla „Začnite s vysťahovaním“. Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Do Banskej Bystrice, ktorú už v tej dobe kontrolovali povstalci, vošli jednotky 1. partizánskej brigády J.V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij. Partizáni aj tu vyhlásili obnovenie Československej republiky. Začal vysielať Slobodný vysielač.

Zvláštna situácia nastala v dvoch kľúčových divíziách na východnom Slovensku. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorí predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch.

Prvé boje s okupačnými jednotkami
Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana. K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Čoskoro povstalecké jednotky dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. Tam 30. augusta 1944 v spolupráci s francúzskymi partizánmi začali budovať nové obranné postavenia.

V noci z 30. na 31. augusta 1944 vpadol na Slovensko z južného Poľska nemecký úderný pluk 1. tankovej armády, ktorý sa dostal až k Telgártu. 5. septembra povstalecké a partizánske jednotky pod Stanekovym vedením podnikli protiútok a Telgárt dobyli. V bojoch padlo najmenej 100 nemeckých vojakov, celá obec však ľahla popolom, pričom v nej zahynuli niekoľkí civilisti. Povstalci utrpeli iba malé straty.

5. septembra bol Ján Golian povýšený na generála a stal sa veliteľom celej Slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Plénum SNR zvolilo 6-členné predsedníctvo SNR. Tvorili ho: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za KSS, Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za Demokratickú stranu. Po mobilizácii, ktorá prebehla toho istého dňa, sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47 000 osôb. Armáda však nemala dostatok zbraní pre všetkých.

Vo vzdušných bojoch nad povstaleckým územím niekoľko krát zasiahla povstalecká Kombinovaná letka. 8. septembra Červená armáda a 1. čs. armádny zbor v ZSSR začali útok na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Slovenskí povstalci však neboli schopní sa s jednotkami Červenej armády spojiť. V krvavých horských bojoch padlo 19 000 vojakov Červenej armády.

Reorganizácia povstaleckých jednotiek
10. septembra začala reorganizácia povstaleckého vojska. Dve vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 taktických skupín. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už piaty rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti.

15. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 sovietske lietadlá s pilotom škpt. Františkom Fajtlom, veliteľom 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. 17. septembra priviezli 4 americké B-17 americkú styčnú vojenskú misiu. Jej veliteľom bol James Holt Green. 26. septembra bola vysadená nad povstaleckým územím aj britská styčná vojenská misia. 7. októbra 1944 na Slovensko priletel gen. Rudolf Viest a prevzal tu velenie 1. československej armády.

Po ťažkom boji s jednotkami 3 a 4. taktickej skupiny a partizánmi, podporovaných pancierovým vlakom i letectvom, jednotka Schill obsadila 3. októbra 1944 Žiar nad Hronom, zaistiac si tak nezničené mosty cez Hron a rýchlo postupovala na Zvolen. Očakávajúc zhoršenú situáciu 14. októbra 1944 sa povstalci rozhodli premiestniť zlatý poklad uložený v trezoroch Slovenskej národnej banky v Banskej Bystrici a letecky ho dopravili do Moskvy, aby sa nedostal do rúk nemeckých okupantov. Išlo o 157 kg zlata, 569 kg striebra a 133 kg iných vzácnych kovov.
Záverečný útok a likvidácia povstaleckej armády

Zmenšená aktivita na nemeckej strane frontu bola predzvesťou záverečnému útoku na povstalecké územie. Ten začal 18. októbra 1944 zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej Osady a Brezna.

Všeobecný ústup povstalcov priviedol Rudolfa Viesta a Hlavný štáb partizánskych oddielov (HŠPO) na Slovensku 25. októbra k dohode, podľa ktorej mali obranu zvyškov partizánskeho územia zabezpečovať jednotky 1. československej armády na Slovensku spolu s partizánmi 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Ostatné partizánske oddiely mali prejsť do určených priestorov v tyle nemeckých vojsk. Začala sa evakuácia Banskej Bystrice.

Predsedníctvo SNR presunulo svoje sídlo na Donovaly. 2. čs. paradesantná brigáda zaujala obranné postavenie na prístupových cestách k Banskej Bystrici v priestore Badína, Vlkanovej a pri Šalkovej. V dôsledku toho, že sa letisko Tri Duby ocitlo v oblasti dostrelu nemeckého delostrelectva, vydal Viest rozkaz, aby Prvý československý samostatný stíhací letecký pluk odletel na sovietsku stranu frontu. Povstalecká armáda tak prišla o svoje jediné krytie a podporu zo vzduchu.

V nasledujúcich dňoch sa začalo veliteľstvo 1. československej armády na Slovensku a HŠPO premiestňovať na Donovaly. Jednotka Schill dobyla 26. októbra Zvolen a 27. októbra 1944 Banskú Bystricu. Rozklad 1. československej armády na Slovensku bol v tejto chvíli takmer dovŕšený, keďže tá už prestala klásť súvislý odpor. Viest preto v noci z 27. na 28. októbra 1944 vydal rozkaz v ktorom nariadil prechod povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja. V ťažkej a zložitej situácii, keď najvyššie velenie nemalo spojenie so všetkými útvarmi, asi polovica povstaleckých jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Veľa vojakov sa vrátilo domov a mnohí ďalší padli do zajatia.

30. októbra 1944 gen. Hermann Höffle za účasti predstaviteľov slovenskej vlády na čele s dr. Jozefom Tisom usporiadal v Banskej Bystrici vojenskú slávnosť. Dr. Jozef Tiso slúžil omšu, vyznamenal príslušníkov Waffen-SS a verejne poďakoval Hitlerovi. Do tohto dňa zajali Nemci vyše 10 000 povstalcov, rovnaký počet bol padlých. Nemecké vojská prišli o 4200 mužov.

3. novembra 1944 Nemci spolu so slovenskými kolaborantmi zajali Rudolfa Viesta aj Jána Goliana a niekoľko ďalších dôstojníkov, ktorí odpočívali pred pripravovaným prechodom cez Hron v Pohronskom Bukovci. Obaja generáli neskôr v nemeckom zajatí zahynuli.