Dňa 2. marca 2025 sa v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) v Banskej Bystrici uskutočnila premiéra dramatizácie rozprávky Býk Ferdinand amerického spisovateľa a ilustrátora Munra Leafa v slovenskom preklade Pavlíny Nosáľovej. Rozprávku zdramatizoval nemecký básnik Gerd Knappe. O úpravu dramatizácie rozprávky a autorské texty piesní sa postaral umelecký šéf BDnR a režisér inscenácie, Marián Pecko.

Titul Býk Ferdinand nebol v BDnR uvedený po prvýkrát. Ako sa píše v programe k inscenácii, Býk Ferdinand bol inscenovaný vo vtedajšom Krajskom bábkovom divadle (dnešné BDnR) v spolupráci s nemeckým divadlom v Erfurte už v roku 1989. Prečo po ňom režisér Pecko opäť siahol? Azda jeho kontroverzná téma, o ktorej je potrebné hovoriť aj v súčasnosti.

Aktuálna dramaturgia BDnR je totiž špecifická tým, že často siaha po nekomerčných rozprávkových tituloch za účelom „ťahať detského diváka na špičky“, čo súvisí s obhajobou jeho záujmov. Pecko v nejednom rozhovore uvádza, že má ambíciu rozprávať sa s deťmi o vážnych veciach. To dosvedčuje aj jeho predošlá réžia autorského rozprávkového titulu Kamil (premiéra 18. júna 2023) poľskej dramatičky Marty Guśniowskej. Titul Kamil deti oboznamuje nielen so zábavou, ale predovšetkým so zodpovednosťou, ktorá taktiež patrí k chove psa.

Peckov najnovší inscenačný titul Býk Ferdinand pre deti od štyroch rokov otvára v slovenskom kontexte dodnes rezonujúcu tému inakosti jednotlivca, ako aj nepriateľských reakcií zo strany konzervatívnych vrstiev – odstupu, nátlaku a agresivity, ktorés ňou, bohužiaľ, u nás tiež súvisia. Ferdinand totiž nie je ako ostatné býky. Nie je hrozivý, súťaživý, ani dominantný. Odlišuje sa svojou pokojnosťou („tíško sedí“) a citlivosťou („ovoniava kvietky“) na rozdiel od ostatných býkov. V dôsledku toho musí znášať posmešky, aj čeliť nepríjemnému nátlaku.

Hoci príbeh priamo netematizuje Ferdinandovu sexuálnu orientáciu, možno tvrdiť, že svojím vymykajúcim sa postojom nepriamo reflektuje LGBTQIA+ komunitu, ktorá na Slovensku dodnes nemá plnohodnotné spoločensko-politické práva, pretože je heteronormatívnou spoločnosťou videná ako „iná“ len kvôli odlišnej sexuálnej orientácii. Kedy sa to konečne nadobro zmení ešte nejaký čas na Slovensku evidentne potrvá. Paralelu s Ferdinandovým pacifizmom možno vnímať aj v spojitosti so súčasnými vojnovými hrôzami na Ukrajine alebo v pásme Gazy.

Dej inscenácie sa odohráva na vyvýšenom minijavisku v tvare kruhu umiestnenom v strede hracej plochy. Tvorí ho zelená plocha s drobnými pestrofarebnými kvetmi. Scénografia odkazuje na obľúbené miesto býka Ferdinanda – vonku na lúke. Podstatnou súčasťou minijaviska je aj niekoľkoradová sústava drevených kociek usporiadaná do polkruhu.

Pevnosť a statickosť kociek, zdanlivá metafora na tvrdý charakter ostatných býkov, kontrastuje s jemne pôsobiacou zelenou plochou a kvetmi na nej, teda s mierumilovnou náturou býka Ferdinanda. Tento kontrast zároveň predznamenáva skúšku charakteru, ktorej bude býk Ferdinand čeliť – či sa nakoniec prispôsobí väčšine alebo sa napriek všetkému rozhodne ostať sám sebou.

Z inscenácie Býk Ferdinand: Lukáš Kečkeš (vľavo) a Marianna Mackurová (vpravo), autor: Dodo Šamaj

V rámci scénografického riešenia je kľúčový aj drobný dub z korkových zátok s niekoľkými zelenými listami, ktorý sa na minijavisku objaví až neskôr. Herečky dubu postupne pridávajú jednotlivé korkové zátky, pričom jedna z nich spieva: „Každý rok. O kúsok. Vyrastie strom. Drobný vták. Neborák. Stratí sa v ňom. Do nebies. Ešte dnes. Vyrásť chce krík. Teliatko. Zakrátko. Kričí ͵som býkʹ!“

Z toho možno dedukovať, že zámerom tejto scény bolo tematizovať plynutie času –kreatívne poukázať na procesuálnosť rastlinnej, aj živočíšnej ríše. Napriek tomuto pôsobivému nápadu manipulácia s korkovými zátkamineupúta pozornosť hneď, možno ju aj ľahko prehliadnuť.  V tejto scéne má väčší potenciál zaujať skôr teatrálny speva gestá herečky, ktoré „rast“ pomerne drobného stromu sprevádzajú.

V inscenácii účinkujú dve herečky (Marianna Mackurová, Marianna Ďuranová) a jeden herec (Lukáš Kečkeš). Kečkeš stvárňuje hlavnú postavu býka Ferdinanda prostredníctvom animácie drobnej koženo-drevenej bábky-manekýna. Herec v inscenácii zároveň vystupuje aj ako rozprávač, spevák, hudobník, či tiež tanečník.

Z opatrnej animácie manekýna býka Ferdinanda je zjavná Kečkešova snaha interpretovať svoju postavu oproti ostatným ako pokojnú a citlivú. Manekýn Ferdinand sa väčšinou drží pri zemi – ovoniava kvety. Jeho pohyb je zväčša pomalý, až koncentrovaný. Na druhej strane možno dedukovať, že Kečkeš prechováva voči svojej bábke rešpekt aj kvôli nedostatočným skúsenostiam s bábkarským remeslom. Napriek tomu je v rámci jeho animácie oceniteľné zachovanie autenticity a vyhnutie sa prehnanej bábkarskej štylizácii.

Menej presvedčivá je Kečkešova hlasová a spevácka interpretácia býka Ferdinanda. „Som býk Ferdinand. Moja mama je krava. Moja mama krava je pekná. Keď slnko veľmi svieti, ľahnem si pod dub a ovoniavam kvietky,“ hovorí úvodom Kečkeš jemným, harmonickým hlasom. Táto poloha mu však nevydrží dlho, čím viac plynie dej, zabúda na umiernenosť svojej postavy a neraz skĺzava do svojej prirodzenej polohy hlasu, rozpráva hrubším hlasom v zrýchlenom tempe.

Kečkešov clivý spev napríklad aj týchto veršov: „Moje kvety sú smutné. Treba ich poliať. Nevyhnutne. Slabé sú moje kvietky. Musím ich poliať. Všetky. Keby som vodu nedal im. Zvädli by. Sklonili by hlavy. Ja som ten, čo to spraví!“ v inscenácii síce pôsobí snaživo, ale nie celkom prirodzene.

Keďže pôvodný príbeh zachytáva atmosféru temperamentného španielskeho prostredia, túto líniu prirodzene nasleduje aj hudobná zložka inscenácie BDnR pracujúca so živými, ale aj reprodukovanými rytmickými piesňami. Kečkešova hra na gitare je nenútená, euforická, aj patrične živelná. Zvučnosť gitary má tendenciu predstavovať jednotlivé výstupy pútavejšou a zábavnejšou formou, podnecovať publikum k interakcii, ako aj dynamizovať dej ako taký. Kečkéš ako hráč na gitare sa zaraz publiku predstavuje v otvorenejšej a radostnejšej polohe. Jednoducho si užíva prítomný okamih, čo je veľmi pôsobivé.

Z inscenácie Býk Ferdinand: Lukáš Kečkeš, autor: Dodo Šamaj

Ďalšie dve herečky, Mackurová a Ďuranová, animujú drobných manekýnov všetkých ostatných postáv deja, čiže: Ferdinandových bratov-býkov, mamu kravu, päť mužov z Madridu, včelu, banderilleros, picadores a matadora. V inscenácii rovnako ako Kečkeš vystupujú aj ako rozprávačky, speváčky, hudobníčky a tanečníčky. Zvlášť pútavý je ich živý spev sprevádzaný temperamentnými flamencovými pohybmi rúk, aj nôh, hoci ich telá majú potenciál byť ešte ohybnejšími.

Z inscenácie Býk Ferdinand: Marianna Mackurová (vpredu), Marianna Ďuranová a Lukáš Kečkeš (vzadu), autor: Dodo Šamaj

Priebeh javiskového deja je vcelku vďaka múzickému vkladu herečiek ludickejší. Hravá forma prevedenia prirodzene vťahuje do jednotlivých scén aj publikum.To je napríklad výrazne zapojené do scén odohrávajúcich sa v aréne.Očakáva sa, že aj ono sa bude správať ako vzrušené španielske diváctvo, preto im herečky začnú rozdávať farebné vejáre do hľadiska.Deti sa tomu maximálne tešia a začnú sa bláznivo ovievať, v dôsledku čohosa nielenpríjemne prevzdušní komorný priestor Teátria, v ktorom sa predstavenie odohráva, ale sa aj efektívne podčiarkne spolupatričnosť javiska s hľadiskom.

Okrem živého publika tvorí španielske diváctvo prítomné v aréne aj niekoľkoradová sústava drevených kociek, ktoré po ich otočení zdobia farebné tváre mužov, aj žien, v kubistickom štýle pripomínajúce tvorbu umelca Pabla Picassa – osobnosti neodmysliteľne spätej so španielskym prostredím. Je pôsobivé, že interpretácia tzv. publika z kociek nie je založená len na auditívnom, ale aj na motorickom princípe. Vzhľadom na to, že počas býčích zápasov je pod vplyvom rozličných emócií (úžas, smiech,podguráženie, či tiež nepokoj), herečky s kockami rýchlo a hlučne manipulujú, v dôsledku čoho sa im daríschopnetransformovať prirodzenú statickosť dreveného materiálu a z kociek realizovať náznaky skutočných ľudí.

Z inscenácie Býk Ferdinand, autor: Dodo Šamaj

Schopnosť herečiek kreatívne animovať drevené kocky možno špeciálne obdivovať aj v scéne, v ktorej vystúpi päť mužov z Madridu s cieľom nájsť najdivokejšieho býka do arény v Madride. Jednotliví muži z Madridu – farebné kocky zlepené na sebe s vyčnievajúcimi rukami vo forme drobných ceruziek–sú dovezení na minijavisko vláčikom. Herečky s konkrétnymi farebnými kockami po celý čas manipulujú v rôznych uhloch, v dôsledku čoho je manipulácia kociek dynamická a živá. Túto interpretáciu podporuje aj hrdelný spev španielskych piesní a rázne búchanie kockami o hraciu plochu, aj o seba navzájom.

Čiže postavy mužov z Madridu na seba upozorňujú takmer okamžite od zjavenia sa pred očami publika. Pútajú prirodzenú pozornosť rozličnými hmatovými, aj zvukovými možnosťami manipulácie, vrátane samotnej bábkarskej formy. Zároveň je v tomto kontexte hodný povšimnutia úsmevný paradox.

Vizuálna hranatosť piatich mužov z Madridu predznamenáva konzervatívnosť ich charakterov. Optimisticky rezké správanie a konanie týchto postáv ich ale napokon reflektuje v celkom inej, dostupnejšej, rovine. Tento paradox vo výsledku nesie náznak potenciálu poučiť o viacvrstvovosti ľudí v našich životoch.

Herečkám menej vyšla scéna súperenia dvoch bratov-býkov o vyšší skok, či rýchlejší beh. Bratia-býky, sú v tomto prípade dvaja drobní koženo-drevení manekýni. Herečky ich síce animujú technicky zručne, avšak býčie doberanie sa vo výsledku pôsobí skôr opatrne – býky sa medzi sebou smelšie pošťuchujú alebo sa dookola naháňajú.

Absentuje cit pre intenzívnejšiu formu vzájomnej provokácie, či aspoň roztopašnej bláznivosti, v dôsledku čoho by malo uvoľnenejšie konanie býkov väčší potenciál zaujať. Scéna je v tomto prípade tiež zbytočne urozprávaná – býky sa viac uchyľujú k opisu, než k predvádzaniu svojho konania. Síce to spočiatku pôsobí úsmevne a publikum má šancu poznať každý detail premýšľania býkov, opis koncentrovanú pozornosť diváka, diváčky, pridlho neudrží.

Pre inscenáciu Býk Ferdinand sú signifikantné aj kostýmy, prevažne v čierno-červených farbách, ktoré odkazujú na temno-rozpálenú španielsku krajinu. Na herečkách a hercovi špeciálne vynikajú najmä červené časti odevu – gombíky na nohaviciach (Mackurová), korzet (Ďuranová) a kvetovaná vesta (Kečkeš). Kostýmy sú teda vďaka červeným detailom príjemne oživené a pútajú väčšiu pozornosť nielen na vizuál, ale aj akciu hereckej trojice. Atraktívne pôsobiace sú aj čierne vzorované silonky herečiek, ktoré na seba neraz pútajú pozornosť vkročením na minijavisko medzi bábky, či objekty, čím sa drzo narúša divadelná ilúzia.

Z inscenácie Býk Ferdinand, Lukáš Kečkeš (v strede)

Inscenácia Býk Ferdinand je nekomerčným, odvážnym a hravým titulom. Nielen deti, ale aj staršie publikum sa vďaka nemu môže zamyslieť nad prítomnosťou inakosti, ale aj násilníckym tlakom, ktorý je na tých „iných“ a „iné“ v súčasnosti vyvíjaný. Titul prostredníctvom svojej hravej formy podnecuje k citlivejšiemu prijatiu tých „iných“.

Peckov Býk Ferdinand je zároveň oslavou španielskej hudby a tanca, čím po celý čas pôsobivo oboznamuje aj so Španielskom ako s temperamentnou krajinou určitých tradícií. Čiže možno konštatovať, že inscenácia nielennapína a baví, ale aj vzdeláva. Ako to všetko s býkom Ferdinandom nakoniec dopadne? Treba prísť do divadla.

Autor: Munro Leaf

Dramatizácia: Gerd Knappe

Preklad: Pavlína Nosáľová

Dramaturgia: Michaela Gádošiová

Hudba: Róbert Mankovecký a. h.

Výprava: Michaela Urbanová

Pohybová spolupráca: Iva Ivaničová, a. h.

Úprava, texty piesní, réžia: Marián Pecko

Výroba: Ateliéry BDNR pod vedením Kataríny Mažáryovej

Svetlo a zvuk: Martin Zemko

Premiéra: 2. 3. 2025 o 16:00

Dĺžka predstavenia: 50 minút (bez prestávky)

Účinkujú: Marianna Ďuranová, Lukáš Kečkeš, Marianna Mackurová