Rozhovor s našim redaktorom a komentátorom politického diania v meste o jeho vylúčení z verejného stretnutia s názvom „Koniec éry Ivana Saktora v Banskej Bystrici“.

Prečo si v stredu večer išiel do Divadla Ivana Palúcha?
Keďže sa v redakcii Bystricovín venujem miestnej komunálnej politike, v ktorej som kedysi aktívne pôsobil, rozhodol som sa ako občan reagovať na internetovú pozvánku Klubu nezávislých poslancov banskobystrického zastupiteľstva „Banskobystrická alternatíva“ (BBA). Pozývali všetkých na verejnú diskusiu „Koniec éry Ivana Saktora v meste Banská Bystrica“, tak prečo tam neísť?

S kým si sa tam stretol?
So známymi a kamošmi. Ako bývalý dlhoročný poslanec mestského zastupiteľstva za Demokratickú stranu sa poznám s mnohými ľuďmi, vrátane miestnych politikov – pravicových i ľavicových. Okrem iných tu boli napríklad bývalý mestský poslanec Edo Blatnický, novinár Ivan Bača, súčasní poslanci Martin Baník a Zdeno Haring. V predsálí nebolo veľa ľudí, ale vládla pokojná atmosféra, čakalo sa vraj ešte na Petra Gogolu.

Ako došlo k incidentu v divadelnej sále?
Po osemnástej som sa s ostatnými presunul do hlavnej sály, kde mala byť diskusia. Keď som sa usadil, prišla ku mne zrazu pani poslankyňa Beata Hirt z BBA, ktorá mi najskôr s úsmevom oznamovala, že toto stretnutie je len pre priateľov. Ja nie som ich priateľ, aby som teda odišiel zo sály. Pokúsil som sa argumentovať tým, že toto má byť verejná diskusia s pozvánkou pre všetkých občanov. Vtedy už pristúpil k nám aj ďalší poslanec BBA Pavol Katreniak, ktorý sa pridal ku svojej kolegyni aj s tým, že na nich kydám a preto tu nemám čo hľadať. Od neho nasledovali aj osobné invektívy na moju adresu zabiehajúce ešte do čias, keď sme spolu sedeli v poslaneckých laviciach, ale o tom radšej pomlčím.

Čo ostatní ľudia v sále?
Najbližšie sediaci okolo mňa nechápavo hľadeli na nás počúvajúc ten absurdný dialóg, ale nikto sa neozval. Oproti mne sedela redaktorka zo Slovenského rozhlasu, ale tú nikto nevyzýval k odchodu, možno je priateľská novinárka. Nemalo však význam robiť v divadle divadlo, tak som sa zdvihol a odchádzal iba s poznámkou, že toto je zvláštna demokracia od tých, ktorí si hovoria občianski demokrati. Pán poslanec Katreniak, pokračujúc v osobných invektívach, ma vypoklonkoval až k východu z budovy. Jediný, kto sa aspoň opýtal, čo sa deje, bol v predsálí sediaci Zdeno Haring.

Už si niečo podobné zažil?
Ako píšuci redaktor nie, ale naposledy ma vyhodili z verejného zhromaždenia občanov v roku 1998 na mítingu Vladimíra Mečiara na bystrickom zimnom štadióne. Vtedy som s pár odvážnymi priateľmi držal medzi jeho priaznivcami protestný transparent. Nestalo sa mi to, ani keď som pracoval v regionálnej televízii a robil kontaktnú reportáž z mítingu Kotlebovej Pospolitosti priamo na Námestí SNP. Paradoxne až po 12 rokoch na verejnom zhromaždení „občianskych demokratov“. Ale beriem to športovo, „priatelia“ ukázali svoju pravú tvár. Je to aj živý doklad o tom, ako v tomto meste nefunguje normálna diskusia medzi ľuďmi s rôznymi názormi. Obzvlášť medzi tými, ktorí sa nazývajú nezávislými a občianskymi. To sú mi potom sympatickejší straníci, ktorí neskrývajú svoj politický kabát a dokážu komunikovať rovnako so všetkými novinármi. Ale taký je život. Možno je to aj tým, že rád pozerám zlu priamo do očí…

Myslíš, že tento incident bude mať nejaký dopad na zástupcov ostatných médií či verejnú mienku v meste Banská Bystrica?
Neviem to teraz posúdiť, je to osobná zodpovednosť každého novinára a občana, ako takéto prípady vyhodnotí a prípadne zaujme k tomu nejaké osobné stanovisko. Ja si žiadne ilúzie nerobím. Ale predsa len, keď to pomôže odhaliť aj odvrátené tváre našich miestnych politikov, ktorí radi ukazujú na verejnosti len tú dobrú, tak to stálo za to. Ako hovoríme my pozitívne mysliaci životní optimisti: všetko zlé je na niečo dobré…