Ponúkol prostredníctvom športu a zároveň získal niečo zvláštne, výnimočné keď sa práve športu odovzdal na celý život? Ako žije v rodine so športom, ktorému sa upísal ? Kde chodí pre pokoj, ktorý z neho doslova srší?

Prišiel som za ním na jeho pracovisko ešte 2. júla do budovy VŠC Dukla, aby som s ním tieto otázky prekonzultoval, lebo som chcel niečo netypické, nevšedné, zaujímavé o ňom všetkým ľuďom prezradiť, hlavne tým, ktorých zaujíma šport, Vojenské športové centrum Dukla a významné osobnosti v ňom.

Cenný titul majstra Európy v atletickej chôdzi na 20 km zo Splitu získal ešte v roku 1990. To už vlastnil v tom čase cenné športové skalpy z olympiády v Moskve na 20 km trati tak od  Jozefa Pribilinca, neskôr olympijského víťaza v Soule, ba aj od svojho neskoršieho trénera Juraja Benčíka, vtedy ešte pretekára na 50 km trati.

Nikomu sa s tým nechválil ani nechváli, rovnako ani nenadáva, že na OH v Soule, kde sa stal práve Jožko Pribilinec naším prvým atlétom zo Slovenska, ktorý získal zlatú olympijskú medailu, jeho ďalší klubový kolega Roman Mrázek skončil na 5. a on došiel do cieľa na 15. mieste, teda o päť miest nižšie v bohatom a svetovými esami nabitom poli pretekárov na 20 km trati sa nikomu nezdôveril, že ho Jožkova medaila veľmi hriala pri srdci. Bol živou súčasťou kolektívneho boja pretekárov Dukly, zverencov Juraja Benčíka – o olympijské zlato.

Na tejto trati skončil medzi dvadsiatkou najlepších aj na svojej tretej olympiáde v Barcelone. Počas svojej bohatej športovej činnosti absolvoval ako reprezentant svojej vlasti aj štvrté OH v Atlante. Tam skončil na 20 km trati na 46. mieste. Fantastická bilancia, skvelá reprezentácia, priateľstvo na celý život so športom.

Mal som s ním možnosť sedieť v jednej kancelárii Vojenského športového centra Dukla niekoľko rokov. Nie dlho, tuším štyri roky, ale z jeho konania a zodpovedných prístupov k životu som pochopil, že priateľstvo je rovnako tajomný cieľ ako láska. Priateľstvo  Pavla Blažeka v podaní k atletike je určite posolstvom lásky. Asi to bude najväčší dar, ktorý ponúkol prostredníctvom športu druhým a zároveň od druhých ho zobral.

Vyžadovalo to veľa úsilia, pozornosti a vytrvalosti. Paľo vedel aj v období, keď som mal možnosť koordinovať prácu na úseku marketingu vo VŠC Dukla dať to, čo je v našom súčasnom živote stále veľmi cenné, dokonca z roka na rok cennejšie – pre dobro druhých, pre úspech Dukly, aj svoj čas!

Viem, že patrí medzi veriacich a evanjelium žiada predsa od každého, aby sme milovali aj svojich nepriateľov ako svojich priateľov pravdepodobne preto, lebo ide o tých istých ľudí! Odpozoroval som, že on nepriateľov nepozná. Pavol Blažek bol, je a na večnosť zostane iba jeden. Ak by nebol, museli by sme si ho v Dukle, s Duklou a pri Dukle asi vymyslieť ! Na šťastie nemusíme vymýšľať, lebo ho máme!

Vraví sa, že vo svojich deťoch žijeme ďalej. Paľko, ako ho zvyknem familiárne oslovovať má dcéru Zuzanu, ktorá bola 5 rokov v reprezentácii tak isto v atletickej chôdzi a syn Michal bol v tomto športe dokonca druhý na ME juniorov.

Úprimne a s veľkým citom i vážnosťou, zavše i štipkou humoru vie rozprávať aj o svojich vnúčatách. Raz sme na Zimnom štadióne pomáhali obliekať sa do svojich hokejových výstrojov práve svoje vnúčence. Zhodou okolností vekovo rovnaké.

On Olega, ktorý trénuje brankársky hokejový kumšt dnes medzi štvrtákmi a moja dôchodcovská maličkosť Peťka. Nerozprávali sme sa vtedy medzi sebou. Ale načo tajiť, obaja sme boli hrdí a šťastní, že môžeme pomáhať. Paľo dobre vie, že šťastie nespočíva v šťastí, ale v jeho dosahovaní. Raz mi, totiž, predsa len prezradil, že rodina je pre neho celým životom.

Preto s veľkou láskou rozpráva aj a o vnúčatkách Lenke a Evke, s ktorými  tiež rád ide v kruhu manželky na prechádzku do prírody. Spokojné manželstvo, úžasná harmónia vzťahu, to je len ich trinásta komnata. Na slovo je vôbec skôr skúpy než štedrý. Ale vždy funkčný. Skúste sa ho napríklad opýtať, ak sa vám naskytne príležitosť, koľkých mal počas svojej športovej kariéry trénerov. A on vám z fleku povie toto:

„Základy chôdze mi dal Ľudovít Žambokréky v Trnave. Tam som sa narodil do atletickej chôdze. Keď som prišiel v roku 1977 do Dukly pod Urpín, začal ma trénovať Ladislav Moc, po ňom ma prevzal Juraj Benčík.“ 

Odpovie, usmeje sa a pokojne vyčká čo budete rozprávať ďalej. Ak ste viacerí zvedaví, ktorí  ľudia patria v súčasnej Dukle Banská Bystrica medzi „personálny inventár“ stopercentne sa znovu usmeje a znova s úsmevom na tvári odpovie: “

„O rok dlhšie v Dukle pracuje Rudko Szalma, pamätník, šéf Fan klubu biatlonistov, špílmacher áut a robôt od benzínu,  potom som s tridsiatimideviatimi odpracovanými či z časti odšportovanými, odtrénovanými rokmi ja.“

Niet témy, na ktorú by nevedel dať funkčnú odpoveď, ak sa budú otázky dotýkať Dukly. A tak sa od neho napríklad dozviete, že z trénerov pozná mnohých, tých veľmi i menej úspešných, najčastejšie a najradšej však komunikuje s Jozefom Martikánom, Petrom Mrázom, Danielom Kuzminom, no a samozrejme s tými od atletickej chôdze – Jurajom Benčíkom , Matejom Spišiakom, ale vie zaspomínať i na situácie v komunikácii s Petrom Benedikom, Mirkom Martinákom a ďalšími.

Keď som sa ho opýtal, ktoré veľké športové osobnosti z Dukly nepozná, trošku zaváhal, aby vzápätí zareagoval: „Z olympijských víťazov som bol pri všetkých.“ Menoval Michala Martikána, Elenu Kaliskú, Nasťu Kuzminová, Jozefa Pribilinca, Mateja Tótha, len pri Ferovi Kunzovi dodal, že to bola zlatá z kolektívneho športu. A potom smutnejšie skonštatoval: „Ale pri „duklákovi“ Antonovi Tkáčovi som ešte v Dukle nebol. Starneme!“

Po týchto slovách som sa pre zmenu usmial ja a vyriekol: „Všetko o čom sme sa rozprávali napíšem, dám ti autorizovať a potom uverejním na podaktoré internetové portály, kde pravidelne píšu aj o športe v Dukle Banská Bystrica, ktoré rád čítaš pravidelne. Jedným z nich sú napríklad Bystricoviny. Tie často a pravidelne tiež píšu o atletickej chôdzi, aj o biatlone, dokonca veľmi často aj o futbale, ktorý nie je v portfóliu Dukly a v tvojom prípade v rebríčku sledovaných športov na prvom mieste…“

Keď som mu to rozprával jeho oči úprimne žiarili. Bol som presvedčený, že načúva s porozumením. Tak, ako vie len on. Toto som potreboval. Vedel som už vtedy, že mu nedám autorizovať nič. Cielene som mu úprimne klamal. Chcel som ho prekvapiť a zavinšovať mu hneď z rána.  Verejne. Preto tak robím.

„Paľko, Ty máš práve dnes, v pondelok 9. júla 2018 krásne životné jubileum. Dožívaš sa v zdraví a plnej aktivite 60 rokov. Nič si z toho nerob! To má v taký čas každý sopliak! Ale keď mal brigádny generál vo výslužbe, bývalý veliteľ Dukly Banská Bystrica, pán stredného dôchodcovského veku osemdesiatku, vieš čo mi stihol povedať? S bolesťou si vystačíme sami, ale ak chceme prežiť plno radosti, potrebujeme vôkol seba niekoho, s kým ju môžeme zdieľať . Potom sa pre neho typicky usmial, aby dodal: Priateľstvo s nastupujúcim vekom staroby, musí obsahovať oveľa viac tolerancie ako je láska. Preto si musíš už po šesťdesiatke veľmi pozorne obchádzať najbližšiu rodinu a skutočných priateľov A Ty dobre vieš, akou autoritou v Dukle i československom vrcholovom športe bol a zostal náš prvý brigádny generál vo výslužbe z oblasti vrcholového športu, PaedDr. Ivan Čierny…“

Nuž verejne si dovolím k tej jeho informácii pridať:

„Nech sa Ti darí v plnom zdraví, prostredníctvom šťastia a pokoja, prostredníctvom vlastností, ktoré v sebe nosíš, realizovať informáciu bývalého dlhoročného veliteľa Dukly. Nech všetkým budeš môcť pre Teba pri oslavách Tvojej sedemdesiatky povedať (mám teraz na mysli tých, ktorí Ti budú akoukoľvek formou blahoželať k jubileu, ale i tých, ktorí si tieto riadky prečítajú), že do dorasteneckého veku staroby nastupuje človek, ktorý si myslí, že priateľstvo je nadbytočné ako filozofia, ako umenie. Nemá samo hodnotu, ktorá by prežívala. Skôr je jednou z vecí, ktoré dávajú zmysel krásneho a spokojného života v každej chvíli, zvlášť oslavami narodenín násobenej. Prajem Ti prežitie takého momentu veľmi úprimne, s takou čestnosťou v srdci, akú v sebe nosíš celý život!“

Za všetkých z Klubu priateľov Dukly!