Alica Bartková: Sychravé dni spisovateľky 7 + súťaž o knihy

KULTÚRA
1 /

Po krátkej prestávke opäť prichádza na stránky Bystricovín obľúbená bystrická spisovateľka Alica Bartková, ktorá žije a tvorí v meste pod Urpínom.  Nedávno dopísala svoje nové dielko zo série Sychravé dni spisovateľky, ktoré uverejňujeme pre Vás s jej súhlasom. V závere vyhlasujeme  súťaž o knihy Alice Bartkovej z Vydavateľstva Richard Lunter – KICOM.

Sychravé dni spisovateľky 7

Je iba moja chyba, že som si zvolila budenie rádiom. Prvé, čo som dnes počula, a pritom som ešte ani nerozlepila oči, bola reklama na „funkčné nohavice“ v nejakom obchodnom reťazci. Neviem si predstaviť, že by predávali nefunkčné nohavice. Nestalo sa prvý raz, že som počula, či videla podobnú blbosť.

Reklama v telke ľuďom vtĺka do podvedomia, že si musia kúpiť „výkonné spotrebiče“ za tridsať percentné zľavy, lebo inak asi zomrú. Na internete tiež vyskakujú reklamy na „účinnú kozmetiku“ či „dobré jedlo“. Neviem, prečo by vyrábali nevýkonné spotrebiče, neúčinnú kozmetiku, alebo varili zlé jedlo, a už vôbec nie, ako by ho potom predávali.

Navyše, keď tak blúdim nezmyselnou masou reklám, vždy v nich nájdem nespisovné slová, hlúposti, a čo je hlavné – podceňovanie ľudského intelektu. Už by ma neprekvapilo, ani keby sa svetom tiahla reklama na „sladký cukor“. Veľkorysosť reklám spočíva v tom, že sa každý idiot môže dosýta prejaviť, aj keď to neplatí iba o svete reklám. Pritom sa ľuďom vkrádajú do podvedomia, aj keď nechcú.

Ráno, potom, ako som si vypočula ešte šťavnatú zmes hlúpostí z rádia a cez okno si vychutnala výhľad na bilbord s reklamou na „chutnú kávu“, vyšla som von, a kráčajúc dole kopcom som sa rozhodla, že idem proti tomu bojovať. Nevedela som síce ako, ale bola som rozhodnutá, že spravím niečo pre ľudstvo, aj keď o to určite nestojí.

Prišla som do centra mesta, a hneď na prvom stĺpe s letákmi som videla niečo o „pohodlných sedačkách“. Zdrapila som stade tri papiere, a nechala tam reklamu na žrádlo pre psov. Hneď na to na mňa zaštekal pes na vôdzke, jeho panička sa na mňa opovržlivo pozrela, a osral ma holub. Akoby ani zvieratá nesúhlasili s tým, čo robím.

Išla som ďalej a pri tržnici visel bilten s predvolebnými sľubmi od akéhosi politika so sloganom: Za naše úžasné Slovensko. Keď pozerám správy, tak ma niekedy naozaj chytá úžas. Vyskočila som, zdrapila papier potiahnutý laminátom, odhodila na zem a niekoľkokrát po ňom dupla. Staršia žena medzi zemiakmi, kukuricou, kapustou a melónmi, na mňa znepokojene zízala a asi si myslela, že som sfetovaná, alebo blázon. Neprekážalo mi to, a nijako ma to neodradilo od môjho predsavzatia.

Hneď na druhej strane kričal ešte väčší papier slogan: Spravíme Slovensko lepším. Pritom bol na obrázku ten istý politik, ktorý je v politike už dlho. Ak je niekto taký sprostý, že vymyslí či schváli takúto reklamu, nemá v politike čo hľadať. Stavím sa, že zase vyhrá. No aj tak som vyskočila, a až na druhý raz strhla papier. Spadol za jablká a nahnité hrušky.

Rýchlo som sa pobrala preč vystavená čudným pohľadom ľudí, o ktoré som nestála. Nestojím o nijaké pohľady.

Odrazu som pocítila veľký smäd. Cestou bola drogéria, kde majú okrem drogérie aj fľaše s vodou. Predrala som sa radmi riaseniek pre „nekonečne dlhé“ riasy, zubných pást pre „žiarivý úsmev“, a „neskutočne účinnej kozmetiky“ (čím asi mysleli, že vám vyhladí vrásky, aj keby ste mali sto rokov), kým som sa dostala k chladničke s vodou. V rade pri pokladni som počula rozhovor, kde žena hovorila druhej žene, že si kúpila šampón „na vypadávanie vlasov“. Keby taký existoval, neviem, kto by si ho dobrovoľne kúpil.

Znova som pocítila potrebu uhasiť tú nezmyselnosť, rovnako ako smäd. Napila som sa pred všetkými ešte pred zaplatením, a zvyšok vody vo fľaši položila naspäť na pult. Zákazníčky na mňa zazreli, akoby som urobila nejaký zločin, pokiaľ oni sa rozprávali o „neskutočných a nekonečných“ veciach aspoň päť minút, čo som ich musela počúvať, ja som skapínala smädom. Niekde som čítala, že najlepšou cestou, ako odvrátiť nežiaduce pohľady, je upriamiť na nich nehybný pohľad (najlepšie priamo medzi oči, alebo na topánky) a zostať tak, kým neuhnú pohľadom oni. Toto sa mi asi po desiatich sekundách podarilo až v takej miere, že zákazníčky predo mnou radšej odišli, a tovar nechali tam. Asi som bola veľmi smädná.

Rýchlo som zaplatila a nechala tam úbohú predavačku, ktorá bude musieť tovar z košíkov dať naspäť na pulty. Nuž, také veci sa stávajú. Alebo nie?

Zamierila som smerom k parku, kde sa tiež zvykne diať kopec absurdných vecí. Ľudia tam venčia psov, zbierajú po nich výkaly, a potom, na tom istom mieste, kde vykonal potrebu pes, sedia na tráve študenti, ktorým sa po škole nechce ísť domov. Je tam stánok s občerstvením, ktorý má určite každý deň vypredané, pretože inak by tam nestál už asi dvadsať rokov. Výpary smažených jedál už cítim na sto metrov. Ľudia jedia šišky, langoše, hot – dogy a všetky tie nezdravé veci, pričom dobre vedia, že ich raz asi zabijú, a olizujú si ústa jedna radosť. Takmer každý v parku drží jedlo v ruke a pchá ho do seba, akoby nemal nastať zajtrajšok.

Sadnem si na lavičku, na nej vedľa mňa sedí muž a hovorí do telefónu: „…a dali mi silnejšie, tak sa iba usmievam.“ Ukradomky naňho pozriem a fakt sa usmieva ako mesiačik na hnoji. Predpokladám, že hovorí o antidepresívach. Ľudia ich vraj berú, aby sa dokázali vysporiadať s realitou. Vnímajú ju vraj skreslene. No keď berú lieky, pod ich vplyvom ju tiež vnímajú skreslene. Kto má potom pravdu? Neviem, či by som chcela smutnú realitu vymeniť za pekný sen.

Pokračuje: „No presne! Nikdy v živote som nevidel…“. NIKDY som nerozumela podivnému spojeniu „nikdy v živote“ . Stačilo by nikdy. Je jasné, že v živote. Keď človek neexistuje, tak predsa nevidí. Nepočuje. Nevníma. Nie je. Namiesto antidepresív mali tomu mužovi dať tabletky na logické myslenie. Radšej vstanem a idem ďalej.

Podídem zopár metrov, a z kríkov sa na mňa vyvalí nejaké dievča s mobilom, držiac ho pred sebou ako námesačná. Skoro do mňa vrazila, tak hovorí: „Prepáčte, ale hľadám pokémonov.“. Áno, počula som o tej stupídnej hre, keď ľudia lozia za pokémonmi na kadejaké miesta, vrátane útesov a roklín, do ktorých kvôli virtuálnym postavičkám padajú a zomierajú.

Šinie sa s tým mobilom ďalej, vôbec ma nevníma, ani nič ostatné… Akoby veta: „Hľadám pokémonov.“ bola v tejto dobe normálnym ospravedlnením za to, že do vás niekto vrazí, alebo že spadne pred vami z útesu pre nič za nič, a vy máte z toho doživotné nočné mory. Čo už… Pripadá mi, že svet začína byť čím ďalej, tým viac plný mentálne nestabilných jedincov. Pričom netvrdím, že ja som normálna.

Čo vlastne chcem? Neviem. Ale viem, že už mám plné zuby hlúpostí. Najhoršie je, že ľudia sa vôbec nezamýšľajú nad tým, čo hovoria. Iba slepo preberajú slovné spojenia a nezmyselné slová, a sami ich používajú, lebo to tak robia ostatní. A majú byty plné zbytočných vecí, lebo všetci susedia ich majú tiež. V obývačkách majú knihy o dizajne, ktoré nikdy nečítali, v kuchyniach spotrebiče, ktoré nepoužívajú, a v pivniciach plno harabúrd, ktoré je im ľúto vyhodiť, lebo za ne vysolili peniaze. Možno si ich dokonca kúpili za pôžičku za „štedré splátky“, na ktorú som minule videla reklamu. Nezdalo sa mi to. Aj keď by som si to želala. Ako môžu byť splátky štedré? Iba ak v prípade, že ľudia zaplatia menej, ako si požičajú. To sa nikdy nestane!

V korune stromu na konci parku spievajú vtáky. Aj keď nie je sychravý deň, zajtra má už pršať. Zhlboka sa nadýchnem jarného vzduchu a uvedomím si, že všetky tie nezmysly sú v podstate vtipné, a bez nich by bol život nudnejší. Na druhej strane reklamné slogany vymýšľajú ľudia, ktorí sa ne berú tisíce. Tisíce za hlúposť. Náhla vlna optimizmu ma rýchlo prešla a vychádzam z parku rovno k priechodu pre chodcov, kde nefunguje semafor. Červenú a jej komplementárnu farbu zelenú nahradila čierna farba semafora, ktorý nesvieti, a chodci sa musia spoľahnúť na to, že vodiči budú mať dosť rozumu na to, aby pred prechodom zastali. Síce, to platí aj keď semafor funguje.

Popred nos mi prejde autobus s obrovskou reklamnou fóliou nacapenou cez všetky okná. Je na nej nejaká žena, ktorá má rám okna rovno medzi očami a deformuje jej to hlavu. Musím sa zasmiať. Len čo prejdem cez prechod (skôr utekám, ako chodím) spolu s nejakou ženou s malým psom na rukách, a mužom s palicou, vidím na oblohe vychádzať spoza kopca veľké mračno. Odrazu sa do mňa oprie vietor, ktorý ho privádza. Zrejme nebude sychravý iba zajtrajšok.

Nemám dáždnik. Dokelu! Pobehnem pod strechu akejsi starej budovy, na ktorej nie je ani zvonček, a asi ani nie je obývaná. Som od domu dosť ďaleko, vlastne ani neviem, aký autobus odtiaľto ide, preto vytáčam číslo taxislužby. Ako sa dalo predpokladať, nik neberie. Vytočím číslo inej, tam sa mi po chvíli ozve žena, a tvrdí, že všetky taxíky sú obsadené. Dokelu! Čo teraz?

Vietor je čoraz silnejší, obloha čoraz temnejšia, a ja dostávam strach. Ako sa to mohlo zbehnúť tak rýchlo? Pritom správy o počasí tvrdili úplne niečo iné. Zdá sa, že aj počasie je čoraz zmätenejšie a nespráva sa podľa pravidiel.

Vedľa mňa je výbežok steny, ale to nestačí. Cítim silný vietor pomaly tak, že nemôžem dýchať. S prižmúrenými očami vidím lietať papiere, smeti, možno aj tie bilbordy s hlúpymi sloganmi, a ktoviečo všetko tak rýchlo, že ich sotva stačím registrovať. Myslím, že ma práve nezasiahla smršť, ale víchrica. Jediné, čo mi napadne, je búchanie na dvere. Búcham dosť dlho, príde mi na um vybiť sklo na okne a dostať sa dnu, keď vtom sa na počudovanie otvoria dvere. Schmatne ma akási kostlivá ruka starej šedivej ženy a vtiahne ma dnu.

Dnu je to rovnako staré a zanedbané ako ona, a takmer prázdne. Trochu sa vydýcham a s úľavou poviem „Ďakujem.“

„Nie je za čo,“ odvetí žena a zvrtne sa na odchod do inej miestnosti.

„Viete, zastihlo ma toto nečakané počasie, tak som si vás dovolila rušiť.“

„Nerušíte ma,“ povie, šinúc sa hore vŕzgajúcimi schodmi.

Zakričí: „Chcete čaj?“

„Nie, ďakujem,“ odpoviem, lebo toto prostredie ma desí. Aj keď sa nemám na čo sťažovať, lebo zvuk šialeného vetra doráža aj dnu, a takmer s určitosťou môžem povedať, že rozbije chabé okná na tomto dome, a možno odtrhne aj strechu.

Okolo seba vidím samé vysoké štósy papierov a kníh, starých novín, jedno kreslo, stoličku a stolík. Pritom dom je dosť veľký a miesto, kde som, vyzerá ako vstupná hala, pretože oproti je veľké schodisko. O chvíľu už ide dole ťažkou chôdzou žena s táckou s čajom, aj keď som povedala, že nijaký nechcem.

Cup of coffee with coffee beans

„Tu máte, poďte sa posadiť.“

Idem za ňou a sadnem si na stoličku, ona naproti do kresla.

„Ďakujem, ale nemuseli ste si robiť starosti.“

„Ha… Keby toto boli moje starosti, bola by som šťastná.“

To je pravda, spraviť niekomu cudziemu čaj nie je až taká starosť, ale aj tak poviem: „Ako to myslíte?“

„Pozrite sa naokolo.“

„Ľudia bývajú všelijako. Stále neviem, čo tým myslíte,“ poviem, aj keď tuším.

„Vidíte tie papiere a knihy?“

„Vidím.“

„Som spisovateľka.“

Vtom sa ozve veľké hrmenie, ktoré akoby narušilo statiku domu, a určite aj rozbilo zopár okien.

Von sa radšej ani nepozerám, pozerám sa na starú ženu, ktorá si pokojne odpila z čaju, akoby sa nič nedialo.

„Naozaj? To som aj ja.“

„Hmmm… A čo píšete?“

„Detektívky, romány, poviedky… Raz mi ľudia hovoria, že to bolo na nič, inokedy to vychvaľujú až tak, že sama nerozumiem prečo.“ Len, čo to dopoviem, rozbije sa okno v hale a dnu prúdi silný vietor, ktorý už pohol s papiermi pod ním. Rozletia sa, akoby na to čakali desaťročia.

Spisovateľka si zase uchlipne a stále sa tvári, že sa nič nedeje, alebo že to nie je nič výnimočné.

„Netreba vám zadebniť okná?“

Mávne rukou na znak toho, že jej to je šumafuk.

„Ja som vraj písala literatúru iba pre intelektuálne nadpriemerných ľudí a pozrite, ako som dopadla. Prvá kniha bola celkom úspešná, pretože ma veľmi nepoznali, tak si kúpili knihu s peknou obálkou, ktorej vraj ale veľa ľudí nerozumelo. Z druhej knihy sa už predalo menej, z tretej ešte menej, a tak to išlo dole kopcom, až kým som nevrazila všetky peniaze do poslednej knihy, z ktorej sa nepredalo takmer nič. Dokonca som si zobrala pôžičku, ktorú som nemohla splácať.“

V hale lieta čoraz viac papierov, lebo vietor sa oprel aj o asi dva metre vysoký štós, pri ktorom sa ukázalo, že bol zrejme nezviazaný. Mám chuť ísť ich naháňať. Keby sa to stalo mne, bola by som bez seba. Aj keď… ja mám všetky texty uložené elektronicky, čo sa o tejto žene nedá povedať.

„Netreba ísť chytať tie strany?“

Zase mávne rukou a povie: „Mne už nič netreba.“ A pokračuje: „Potom, ako sa z mojej poslednej knihy predalo ešte menej ako z tých ostatných, nevládala som už platiť takmer za nič a exekútor mi zobral skoro všetko. Zostal mi len prázdny starý dom a vraj „intelektuálne náročná literatúra“, ktorú som sama napísala. A navyše som bola vždy proti nelogickým slovným spojeniam a hlúpym slovám, ktoré v dnešnej dobe objavujem čoraz častejšie a ľudia na nich zarábajú viac, ako som ja kedy zarábala.“

„To ma mrzí. Presne viem, o čom hovoríte. Keď som dnes išla von za slnečného dňa, bolo to kvôli znechuteniu zo všeobecnej nevedomosti spisovnej slovenčiny. Ani neviem, čo som presne chcela urobiť, ale skončila som u vás za tejto pohromy. Ja som takisto raz na dne, raz na vrchole, aj keď je to zvláštne, lebo čitateľov si spisovateľ väčšinou udržiava. Alebo nie?“ Napijem sa z čaju, ktorý mi doniesla, takmer ho eksnem, lebo som smädná. Je trochu horký, netuším aké sú v ňom byliny.

Stará žena sa stále na mňa pozerá, neviem, či vľúdne, alebo rezignovane, ale odrazu mi príde na um, že ani som sa nespýtala na jej meno, ani neviem, či som niekedy niečo od nej čítala. Chcem sa jej na to spýtať, ale odrazu nemôžem rozprávať, a som si istá, že je to z toho čaju. Vo vzduchu víria papiere plné jej textov, za oknom možno tiež, pripadá mi, že som sa ocitla vo veľkom víre jej textov, pričom ona sa stále iba rezignovane pozerá. Až vtedy, cez celý ten papierovo-prašný chaos, si všimnem, že sa na mňa podobá. Akoby to bola moja podoba o niekoľko desiatok rokov. Alebo moja podoba z minulého života, v ktorý neverím.

Vír je čoraz silnejší, až nemôžem dýchať, ostré hrany papierov ma režú do rúk, ktorými si zakrývam tvár, kričím o pomoc, aj keď neviem od koho.

Vtom sa zobudím na vlastný krik. Chvíľu zhlboka dýcham, akoby som sa fakt pred chvíľou dusila, a pozriem sa von oknom, kde pekne, jemne prší.

Ťažko vstanem, pozriem sa na bilbord pred domom s reklamou na „chutnú kávu“ a v tejto chvíli ho mám celkom rada. Jednu chutnú kávu si spravím, aj keď nie takú, aká je na bilborde, a idem do kúpeľne. Až tam si všimnem škrabance na čele a brade. Obrátim ruky, ktoré ma zospodu trochu bolia, a tam je škrabancov ešte viac. Ako je to možné?

Čo som robila?

Sny predsa nie sú skutočnosť.

Alebo áno?

Súťaž o knihy Alice Bartkovej

V nasledujúcej súťaži sa dvaja z Vás, naši milí čitatelia, môžete stať majiteľmi troch kníh Alice Bartkovej. Stačí odpovedať na položenú otázku, vyplniť priložený formulár a odoslať ho aj s Vaším mailovým a hlavne telefónnym kontaktom do utorka 7. mája 2019  do 24:00 hod. Zo správnych odpovedí vylosujeme dvoch výhercov po troch knihách známej bystrickej spisovateľky

Súťažná otázka: 

„V ktorom vydavateľstve vyšli knihy Alice Bartkovej Kvietok, Vred a Medzi falošnými náhrobkami?“ 

 

Zdroj: Alica Bartková, Foto: ilustračné