Jednou  z ocenených osobností mesta Banská Bystrica za rok 2018 sa stal Ludvík Nábělek in memoriam . Cenu primátora dostal  za odvahu a prejavenie ľudskosti počas Slovenského národného povstania i celoživotného lekárskeho pôsobenia, za zviditeľnenie mesta na lokálnej i celonárodnej úrovni.

Ocenený hrdina SNP a veľká osobnosť mesta Banská Bystrica

Ludvík Nábělek, rodák z moravského Kroměříža,  prežil v Banskej Bystrici 60 rokov naplnených lekárskym povolaním aj výnimočným občianskym pôsobením v dramatických dejinných obdobiach. Počas druhej svetej vojny pôsobil v protifašistickom odboji a ako lekár pomáhal rasovo prenasledovaným obyvateľom. Bol spoluautor a signatár proklamácií k slovensým vojakom a k slovensému národu, ktorými bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Ocenenie Ludvíka Nábělka prevzal jeho vnuk Ludvík Nábělek, ktorý o svojom starom otcovi napísal:

„Slovenskí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci! Zradcovská vláda povolala nemecké vojsko, aby potrestala slovenský národ preto, že slovenskí vojaci odmietajú bojovať proti bratskému ruskému národu a ostatným spojeneckým národom… V zastúpení veliteľa slovenského vojska ako časti česko-slovenskej brannej moci generála Viesta, vyzývam vás: Vojaci, postavte sa na odpor nemeckým obsadzovacím jednotkám, bojujte tvrdo a neúprosne proti votrelcom, zachovajte najprísnejšiu disciplínu a poslušnosť tým veliteľom, ktorí vás povedú proti Nemcom… Vojaci, konajte rýchlo, s najväčšou rozhodnosťou! Slovenskí vojaci do boja, chráňte domovinu!“

Týmito slovami hlas plukovníka Mirka Vesela burcoval dňa 30. augusta 1944 v poludňajších hodinách v prvom vysielaní Slobodného slovenského vysielača do ozbrojeného boja proti okupantom.

Dnes už len málokto vie, že Proklamácia k slovenským vojakom a Proklamácia k slovenskému národu, teda prvé oficiálne dokumenty, ktorými bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie, vznikli v drevenici doktora Ludvíka Nábělka na Donovaloch. Bol jedným z ich spoluatorov a signatárov.

Domček stojí dodnes, existujú aj originály týchto vzácnych materiálov zvečňujúce jeho rukopis. Neúprosné zákony prírody mu však už neumožnili zúčastniť sa slávnosti a prevziať zaslúžené ocenenie. Preto in memoriam.

V oficiálnom odôvodnení udelenia ocenenia stojí: „za odvahu a prejavenú ľudskosť počas Slovenského národného povstania i celoživotného lekárskeho pôsobenia a za zviditeľnenie mesta na lokálnej i celonárodnej úrovni“. Čo všetko sa skrýva za týmito slovami.

MUDr. Ludvík Nábělek (1896 – 1982)

Narodil sa 10. mája 1896 v Kroměříži na Morave, v rodine gymnaziálneho profesora dr. Františka Nábělka, fyzika, astronóma a filozofa. Po maturite odišiel za vzdelaním do Prahy na Lekársku fakultu Univerzity Karlovej. Keď mal 19 rokov, umrel mu otec a odvtedy sa musel o seba starať sám.

Otcove filozofické názory (úzky vzťah k prírode a prírodným vedám, odpor voči násiliu a hrubej moci, náboženské a všeslovanské cítenie, láska k človeku ako najvyšší imperatív) však navždy predznamenali jeho životné osudy. Počas prvej svetovej vojny bol už v roku 1915 odvedený, vojnu prežil čiastočne na fronte, čiastočne na rôznych oddeleniach a klinikách, kde získal kvalitnú klinickú erudíciu a skúsenosť. Koniec vojny ho zastihol ako vedúceho vojenského bakteriologického oddelenia v Albánsku.

Po promócii v roku 1920 prišiel ako mladý začínajúci lekár do Banskej Bystrice, ktorú už neopustil do konca svojho života. V meste pod Urpínom sa oženil s Elenou Veselovou, dcérou banskobystrického a zvolenského advokáta a národného dejateľa Jána Vesela. Mali troch synov.

V medzivojnových rokoch pracoval ako praktický a revízny lekár Okresnej nemocenskej poisťovne. Širokej verejnosti bol známy ako obetavý, vytrvalý a poctivý lekár, veľký ľudomil. Dodnes sa tradujú historky o tom, ako v zime a snehu v ťažkých horských obvodoch bez prejazdných komunikácií chodil ošetrovať svojich pacientov na lyžiach.

Napriek konzervatívnemu a niekedy až prísnemu dojmu, ktorý na prvý pohľad vzbudzoval, bol v mnohých oblastiach veľmi progresívny. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia nadobudol a zveľadil rekreačný domec na Donovaloch, ktorý dodnes s láskou využívajú ďalšie generácie jeho potomkov, domec, ktorý sa stal dejiskom a svedkom už spomínanej historickej udalosti nesmierneho dosahu.

Bol priekopníkom a organizátorom turistiky, mototuristiky i lyžovania, majiteľom jedného z prvých áut v Banskej Bystrici (otvorený voz firmy Laurin a Klement z roku 1923), nadšeným cestovateľom. Až do jeho osemdesiatky ho bolo možné stretávať na zjazdovkách Zvolena, Krížnej či Chopku. V roku 1935 patril k zakladateľom jedného z prvých Rotary klubov na Slovensku.

V roku 1939 ho z politických dôvodov prepustili zo štátnej služby. Počas druhej svetovej vojny bol činný v ilegalite. Patril k členom odbojovej skupiny Obrana národa, ktorej činnosť bola zameraná na poskytovanie materiálnej, morálnej a lekárskej pomoci antifašistom. Spolu s doktorom Danielom Petelenom, vtedajším riaditeľom nemocnice, na základe fingovaných diagnóz umiestňovali na infekčné oddelenie rasovo prenasledovaných občanov, aby ich zachránili pred transportom do koncentračných táborov.

V noci z 29. na 30. augusta 1944 spolu s Vavrom Šrobárom, Mirkom Veselom, Milošom Markom a Milanom Veselom skoncipoval a podpísal proklamácie k slovenským vojakom a k slovenskému národu, zásadné dokumenty, ktorými bolo dňa 30. augusta 1944 vyhlásené Povstanie. Počas neho pracoval ako zástupca prednostu vojensko – politického oddelenia a ako lekár vojenských útvarov.

S jeho menom sa spája vznik protifašistického periodika Bojovník. Po páde Banskej Bystrice ustúpil za ťažkých podmienok spolu s manželkou Elenou a najmladším, vtedy 15-ročným synom Ivanom do hôr, kde v zrube na Prašivej až do oslobodenia slúžil ako lekár partizánskej brigády J. V. Stalina a partizánskeho oddielu Vpred.

V rokoch 1945 – 1946 bol expertom ministerstva národnej obrany pri identifikácii obetí masových hrobov. Neskôr pôsobil v hodnosti plukovníka ako prednosta zdravotníckeho odboru v Banskej Bystrici. Po zmene režimu bol prepustený z armády a degradovaný. V rokoch 1948 až 1971 pôsobil ako pracovník Okresného ústavu národného zdravia v rôznych lekárskych funkciách v Banskej Bystrici. Do dôchodku odišiel vo veku 76 rokov. Navždy nás opustil 14. októbra 1982. Spolu s manželkou je pochovaný v Banskej Bystrici.

Na ilustráciu niekoľko útržkov z jeho spomienok napísaných krátko po vojne:

„Vtedy, keď sme podpisovali na Donovaloch proklamácie, mali sme pred očami samé šibenice. Veď každý vedel, že sme obkľúčení mohutnou nemeckou armádou a že naše sily dlho nevydržia. Ale nemecké vojská nastupovali obsadiť Slovensko. Bolo treba postaviť sa na odpor a ak bolo treba zomrieť, tak radšej ako levy než ako ovce.“

„Temná, vlhká noc pomaly ubiehala. Začalo sa brieždiť. Smutné ráno a ešte smutnejší dvadsiaty ôsmy október. Studená hmla hnaná sychravým dažďom prenikala telo až ku kostiam. Blato sa lepilo na nohy. Obloha bola ožiarená požiarmi horiacich áut a zásob. Sprevádzaná týmito planúcimi pochodňami uberala sa po hrebeňoch Nízkych Tatier zdecimovaná armáda. Postupovala na východ, v ústrety Červenej armáde. Hovorilo sa, že ruské predvoje sú už v Lučenci. Boli však  ešte len na sever od Dukly.“

„Len tí najodolnejší vydržali v horách až do samého konca, zápasiac neustále s krutým nepriateľom, ktorý zasadil smrteľnú ranu nielen Napoleonovi, ale aj Hitlerovi, so zimou, ktorá nepoznala zľutovanie. Avšak ani tí by neboli prežili, nebyť obetavých spoluobčanov, ktorí, riskujúc vlastné životy, donášali potraviny a pomáhali, kde len mohli. Pomáhali notári vystavujúci falošné legitimácie, pomáhali farári, roľníci aj robotníci a nezradili. Buďme im za to vďační. Neboli to alibisti, ale kresťania, nezabúdajúci na svoju lásku k blížnemu.“

 „K spravodlivosti štátu patrí aj spravodlivosť trestu. Moderné zákonodarstvo však pozná aj odpustenie. Verím, že význam odpustenia pre konsolidáciu štátu prevyšuje význam trestu. Nie nadarmo sa modlíme: Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom. Ak niekto rozpoznal svoj omyl a podáva nám svoju pomocnú ruku, neodstrkujme ho, ale vážme si ho viac ako tých, ktorí chcú zo smrti druhých vytĺkať svoj kapitál.“

Život nášho starého otca (hovorili sme mu deduško) charakterizoval mimoriadny mravný étos, ktorý vyžaroval z každého jeho skutku. Étos, ktorý zaväzoval, a niekedy i zväzoval. Až s odstupom času dokážeme pochopiť hĺbku ľudskosti, ktorá motivovala jeho presvedčenie a konanie, ale tak to zrejme malo byť.

Som vďačný, dojatý a hrdý na človeka, ktorého meno nesiem a odovzdávam budúcnosti a verím, že aspoň niečo z jeho odkazu sa nalepilo aj na nás, jeho potomkov.